Určite v tých časoch vychádzalo veľa denníkov, ktoré mi, ale, ako malému chlapcovi nemali čo ponúknuť. Teda okrem zážitku s ikonickým kamelotom, ktorý v centre Bratislavy svojim charakteristickým pokrikom predával: „Večnííík!“ Lepšia bola situácia s mesačníkmi. Tato pravidelne odoberal Technický magazín, občas sme kúpili Amatérske rádio alebo časopis ABC, ale na mojom nebi najvyššie vystúpil časopis Elektrón. Kto vie, možno …

Keď Elena Ferrante píše o Neapolských predmestiach, píše aj o slovenských dedinách. Do školy s nami chodili Zuza, Luca, Michala a Gaba. Nemali sme Mariky, Majky ani Márie, zato  však Mary – starú, mladú, cickatú či prespatú. Ivany mali celkom šťastie, ich meno sa nedalo spejoratizovať. Vždy tu však bolo priezvisko, postava či pôvod, na hanobenie sa zakaždým našiel dôvod. Manžel bol programovo vždy …

Hanka miluje hory a zároveň ju fascinujú staré hrady, zámky a zrúcaniny. Navyše, veľmi rada fotografuje. Tieto svoje vášne spojila a už niekoľko rokov mapuje históriu objektívom fotoaparátu. Napriek tomu, že má len 33 rokov, je vernou čitateľkou nášho magazínu. Sme radi, že toto asi nebude posledný rozhovor. Nech sa páči, zoznámte sa.

Keď moja krása pominula a cítila som sa prázdna, opustená, sadla som si sama so sebou. Spomínala som si na všetky tie krásne prežité chvíle. Pýtam sa samej seba. Čo z toho bola láska? Ako vyzerá láska? Zažila som ju vôbec niekedy? 

Naozaj som bol v minulosti veľmi zimomravý. Preto som sa aj odsťahoval do Británie, pretože tam sú miernejšie zimy. No a našiel som tam aj metódu Wima Hofa. Na Slovensku sa tomu ešte nikto nevenoval. Urobil som si kurz a na konci kurzu som bol schopný v zime (v mínusových teplotách) ísť na hodinovú prechádzku na Kolibu. V tričku a šľapkách. Aj som mal obavy, ale  bolo mi povedané, že to zvládnem. A zvládol som to. Po hodine takejto prechádzky som bol síce chladný, ale zima mi nebola. Bola so mnou aj priateľka. Išla naobliekaná a po prechádzke ochorela.

Zo skúseností a z toho, čo počúvam naokolo, viem, že mnohí si myslia, že podnikanie začne asi tak, že sa človek jedného dňa ráno zobudí, zaklipká zalepenými očami a povie si – idem podnikať! To možno funguje vo filmoch alebo nejakých reklamách. Moje okolnosti k vzniku „Kury“ boli v podstate veľmi ňu ňu, ba až gýčové – čakala som prvého syna a od kamarátov a kolegov som podostávala či zdedila do výbavičky veľa čistobielych bodyčiek a dupačiek. Prišlo mi to také fádne a rozhodla som sa tieto pidivecičky trocha si spestriť. Vyrobila som si niekoľko veselých a netradičných grafík.

Ty, ale vyzeráš! To kde si sa tak zrichtoval? Jednoducho v okamihu, ak človek stratí už v sebe človeka. Triezvosť odchádza do zabudnutia, niekedy spojeného so skutočnými výpadkami pamäti. Nie pekný, ani príjemný pohľad.

Všeobecne vnímam na internete obrovské polarizovanie spoločnosti a teda aj mamín, nenávistné osočovanie sa navzájom a nadávanie. Vytváranie pomenovania BIOMATKA ako nadávky. Internet sa priam hemží komentovaním, vyhrážaním, osočovaním. Akoby sme vyhrali patent na rozum, vytratila sa ľudskosť a štipka premýšľania či sedliackeho rozumu.

Sama som v tejto vekovej kategórii a viem, čo je to pocit zodpovednosti, tá potreba vedieť sa postarať o svoju rodinu, poskytnúť a umožniť deťom všetko, po čom túžia, môcť rozvinúť ich schopnosti, zručnosti, dať im krídla.  A k tomu je potrebný istý príjem, lebo úprimne povedzme si, čo je dnes zadarmo? A aj my sami potrebujeme isté zdroje na to, aby sme sa mohli realizovať, plniť si túžby, sny, užívať si život, žiť ho v rovnováhe (ten stále spomínaný work – life balance).

Po dvoch mesiacoch prázdnin mal každý veľa nových zážitkov a tie bolo treba zdieľať. Lebo, vtedy sa dalo iba osobne. Dobre, dalo sa aj cez telefón, ale ten sme napríklad my u babky nemali. No a kamaráti tiež nemohli, len tak, volať z pevnej linky niekde na dovolenke. Načo by to aj robili, keď o nič vážne nešlo. Keď vtedy niekto volal z dovolenky, bolo jasné, že je zle.

Mňa staroba vždy strašila. Kto ma pozná, vie. Čím som staršia, tým viacej sa tým zaoberám. Pretože roky idú. Nie, nie som ešte stará a ani sa tak necítim. Ale ako roky pribúdajú, snažím sa s tým pracovať. Snažím sa hľadať vlastnú cestu. Pozerať sa dopredu. Pýtať sa, kým chcem byť, ale zároveň, ako chcem pôsobiť na svoje okolie.

Čepčenie v Čičmanoch a vystúpenia folklórnych skupín

Keď po 30 rokoch pracovného života, počas ktorých si zastával rôzne pozície (povedzme aj dosť vysoké), podnikal a pomáhal podnikať iným, zrazu dostaneš životnú facku, stojíš opäť na začiatku a zistíš, že pre okolie si starý, drahý, slabo jazykovo vybavený (1,5 svetového jazyka už zrejme nestačí). A čo ja viem, čo ešte? 

Meno Baba Slováková je kompletne pseudonymom. Baba mi v súvislosti s babím letom napadla celkom ľahko a má navyše mnohoraké významy... v reči nášho kmeňa to môže byť v spojení "dobrá baba" aj celkom mladá žena, spojenie "stará baba" je zrejmé, v niektorých nárečiach je "baba" označením pre babicu, pôrodnú asistentku, no a ako anachronizmus je "baba" aj čarodejnica, ježibaba.

Roky vnímam, cez moju minulú prácu obchodníčky, ako je náš svet nastavený na výkon, na disciplínu, na plnenie úloh a plánov.  Toto vnímanie sveta je rýdzo mužské.  Vôbec  si  to neuvedomujeme, že VŠETCI sa snažíme fungovať ako muži. História, nastavenie spoločnosti  a predsudky nás tak naučili.

Neviem zariadiť, aby sme už o týždeň mali kvalitné a zmysluplné vzdelávanie. Rád by som ale rodičom a žiakom  pomohol už teraz. Pre mnohých sa škola spája s nudou, stresom a trápením. A trápia sa nielen deti, ale aj mnohí rodičia.

Naozaj ma každodenný život presviedča, že sme k sebe netolerantní. Hulákame bez ohľadu na hodinu, miesto a situáciu. Nezaujíma nás, že je hlboko po polnoci a niekto možno už spí. A pri otvorenom okne, keď je tak šialene teplo. Dôležité je, že ideme z posedenia, kde bolo parádne! Tak prečo si nezaspievať, alebo s kamošmi sa ešte nesmiať na vtipe, ktorý pred dvoma hodinami niekto v spoločnosti povedal?

Celé to trvalo len pár sekúnd. Vôbec som nerozumel, čo sa stalo. O chvíľu prišli tato so strýkom a pýtali sa, či som náhodou neviem čo sa stalo, lebo oni videli policajné auto, ktoré sa pri cúvaní v šmyku otáčalo na križovatke a uháňalo niekam do tmy. Povedal som im svoj príbeh a dodal, že nechápem. Neviem či to oni pochopili alebo nie, ale viac sa ma nepýtali, len sa dlho smiali.

„Zobrala som si dovolenku,“ vyhŕknem a keď vidím trochu zarazený výraz osoby pred sebou, je mi jasné, že takúto odpoveď rozhodne nečakala. „A malé kuriatka a kačiatka,“ dodám a na druhej strane sa rozhostí konečne roznežnený úsmev.

Cestovanie je nie len o poznávaní sveta, ale najmä o poznávaní seba. Niekedy vie svet a aj my sami seba prekvapiť a negatívne zážitky sa zmenou uhla pohľadu premenia na pozitívnu skúsenosť.

Mnohí z nás už zrejme zažili nepríjemné útvary nachádzajúce sa v našom zornom poli, ktoré sa pohybujú pomaly smerom, akým sa pohne naše oko. Niekedy, keď sa na ne chceme pozrieť priamo, akoby uhli nabok. U niekoho po čase zmiznú. Niekoho však trápia dlhodobo a dokážu byť naozaj otravné.

Zrelý vek mi pripomína najmä dátum narodenia. Vo vnútri sa cítim stále rovnako ako keď som bol osemnásť-dvadsať rokov. Na mojich základných morálnych hodnotách sa nič nezmenilo. Ale za posledných desať rokov sa isto niečo v mojom živote zmenilo. Spoznal som nových ľudí, pozažíval som rôzne situácie, aj kritické. A práve o tieto skúsenosti som bohatší.

Rodina ma podporuje od začiatku, aj keď to nebolo ľahké. Môj syn mal jeden rok, keď som začal. Času na rodinu som prvý rok mal oveľa menej, než predtým. Klamal by som, keby som povedal, že nepadla aj vyššie spomenutá veta, ale vydržali sme a sme radi, že Hambáč funguje.

Základná atribučná chyba je to, keď správanie niekoho iného, pripisujeme jeho povahovým vlastnostiam, pretože nemáme dostatok informácií o situačných faktoroch. Na druhej strane máme však tendenciu svoje vlastné správanie pripisovať externým faktorom, aby sme chránili svoju sebaúctu.

Ak máte radi Slovensko a Oravu zvlášť, tak možnosť stráviť krásne okamihy v lone oravskej prírody je na dosah. Pripravilli sme pre vás súťaž. Babie leto a turistika jednoducho patria k sebe.

Začal som sa voziť, len tak. No a to bola najlepšia zábava. Nemusel som počítať, nemusel som rozmýšľať, len som fujazdil hore, dolu ulicou. Vzduch prúdil okolo môjho tela. Pred očami sa mi mihotal chodníkový asfalt. V ušiach mi hrkotali zvuky kočíkového podvozku, konštruovaného pre podstatne nižšie zaťaženie. Nepretekať znamenalo stať sa tekutým a splynúť s prúdom čistého bytia.

Tento víkend sme si dovolili urobiť „testovanie“ splavu na Malom Dunaji. Okrem toho, že sme boli skvelá partia, videli sme krásne zákutia a mnohí z nás zistili, že niekedy máme poklady priamo pod nosom. Ak bývate v okolí Bratislavy, možno sa vám už niekedy pošťastilo splaviť Malý Dunaj. Je to pomerne bezpečný výlet, ktorý môžete absolvovať aj s menšími deťmi. …

Limitovaná kolekcia obrazov takmer zaniknutých slovenských párt Kostol Klarisky na Klariskej ulici 1 v Bratislave je miesto, kde si môžete bezplatne prezrieť výstavu slovenských párt. Ide o unikátny projekt fotografov Ľubomíra Saba a Zuzany Sénašiovej, maliarky Sarah I. Avni a etnologičky Kataríny Chabrečekovej, ktorého zámerom je pomocou moderného umenia reprezentovať a spájať kultúru, tradičné hodnoty a históriu Slovákov, ako aj národnostných menšín žijúcich na Slovensku a …

Sám netuším, kde sa uvidím na budúci rok, nieto ešte o päť, či desať. V ostatnej dobe dosť intenzívne rozmýšľam o zmene povolania, cítim sa po tie dlhé roky vyčerpaný, nemotivovaný, doslova rozbitý. Z pohľadu autorského by som chcel naďalej písať zaujímavé príbehy, vydávať knihy, ktoré by čitateľov tešili a kresali v nich túžbu po novej a novej mojej knihe.

Keď je moja duša na dovolenke, hojdám sa v sieti pod stromom. Pri hlave mi štebotajú veselé myšlienky, ševelia listy aj spomienky.  Som tu a teraz. Keď je moja duša na dovolenke, nedvíham telefóny, neriešim faktúry a nemračím sa. Veď ani niet na koho.