fbpx
Martin Miler: Na koniec prázdnin oprava hrobu
Domov / BLOG / Martin Miler: Na koniec prázdnin oprava hrobu

Martin Miler: Na koniec prázdnin oprava hrobu

Blížil sa koniec prázdnin a my sme ešte potrebovali opraviť hrob na cintoríne. Áno, je to ten cintorín, za ktorým rástla kukurica, ale tá už bola priveľmi zrelá a teda nepútala moju pozornosť. S opravou nám prišiel pomôcť aj môj strýko. Hovorím nám, lebo seba som, počítal automaticky do partie. Lebo, väčšinou to tak bolo.

Či som bol platnou súčasťou pracovného tímu neviem úplne vyhodnotiť, ale nikto ma neodháňal a aj nejaká pomocná robota sa mi vždy ušla. Napríklad pri oprave starého plota, výrobe nového chodníka do záhrady, úpravách okolo potoka, pri rekonštrukcii šopy a tak vôbec. Podľa toho čo sa robilo.

Teraz sme potrebovali, nanovo vybetónovať okraje okolo hrobového miesta, aby sa, na ne, mohla osadiť, nová obruba z umelého kameňa. Debnenie, okolo hrobu, do ktorého sa mal naliať betón, sme už mali urobené. Dostať betón do svahu pomedzi neorganizované uličky hrobov bola slalomársko-akrobaticko-žonglérska úloha.

V tekutom stave by sa nám betón priviezť nepodarilo. Preto tato, so strýkom, vo fúriku, privážali suchú betónovú zmes z domu a až na mieste sme ju zmiešavali, pomocou motyky, s vodou. Zarobený betón sa vylial do debnenia a podľa potreby sa pomocou drevenej palice premiestňoval na odľahlejšie miesta a utriasal.

Táto časť bola väčšinou na mne, hlavne v čase kedy tato so strýkom odišli pre ďalšiu várku. Hoci nám práca išla dobre, hladina betónu stúpala len veľmi pomaly a výpočtom očakávaný počet fúrikov sa začal značne rozchádzať s realitou. Nebol to zásadný problém, lebo štrku, cementu aj vody sme mali dosť, ale svetla ubúdalo. Predsa len, koncom augusta, už nebýva deň taký dlhý, ako by človek práve potreboval.

Bolo nám jasné, že chýba ešte niekoľko fúrikov, ale nemohli sme prácu odložiť na druhý deň, museli sme ju dokončiť. Chlapi sa ma spýtali, či s nimi ostanem robiť aj potme. To som, samozrejme, nemohol odmietnuť.

V noci, potme, na cintoríne.

Môže byť niečo lepšie? Môže. Keď sa minulo všetko denné svetlo, tak mi chlapi priniesli starú petrolejku. V noci, potme na cintoríne s petrolejkou. Nenormálne. A keď sa minulo aj teplo, priniesli mi pulóver, veľký, čierny, tatov. Rukávy mi viseli až kamsi po kolená. Ešte si zo mňa robili srandu, že v tom vyzerám ako strašidlo. Mne to, ale vôbec neprekážalo. Tento módny štýl na cintorín, jednoducho patril.

Vždy keď chlapi odišli pre ďalšiu várku betónu, ja som stiahol plameň petrolejky na minimum a pozoroval som jasné, hviezdne nebo. Zopár súhvezdí som poznal. Veľký voz, ktorý vyzeral, ako veľký voz, Orion, ktorý vyzeral, ako súhvezdie z titulkov amerických filmov, Kasiopeja, ktorá vyzerala, ako w. Práca sa blížila ku koncu, ešte ostávalo priviezť posledný fúrik.

Ostal som sám, opäť takmer potme, keď som uvidel, ako z hlavnej cesty, na cestu okolo cintorína odbočilo auto s označením VB, verejná bezpečnosť, policajti. Išli veeeeľmi pomaly. Nikde žiadne auto, nikde žiadny človek a ja som nevedel, čo mám robiť. Cítil som akúsi povinnosť, dať im najavo, že je všetko v poriadku. Vstal som a začal som pred sebou mávať petrolejkou.

Keď nenastala žiadna reakcia, musel som niečo zmeniť. Postavil som sa na vedľajší hrob, zväčšil som plameň na petrolejke a zintenzívnil svoje mávanie. Auto v okamihu zastalo. Zbadali ma, potešil som sa. Zrazu však auto začalo zbesilo cúvať späť, ku križovatke. Tam sa v šmyku otočilo a fujazdilo preč. Bez majáku, bez sirény. A nebolo ho.

Celé to trvalo len pár sekúnd. Vôbec som nerozumel, čo sa stalo. O chvíľu prišli tato so strýkom a pýtali sa, či som náhodou neviem čo sa stalo, lebo oni videli policajné auto, ktoré sa pri cúvaní v šmyku otáčalo na križovatke a uháňalo niekam do tmy. Povedal som im svoj príbeh a dodal, že nechápem. Neviem či to oni pochopili alebo nie, ale viac sa ma nepýtali, len sa dlho smiali.

Martin Miler

Autor je psychológ

Poďte s nami relaxovať a nájsť zdravý životný štýl