Seniori a práca s nimi

To, že sme na tejto zemi len dočasne, je známe, a napriek tomu je zmierenie sa s vlastnou smrťou, alebo smrťou blízkej osoby, pre dušu tak búrlivo emocionálne.

My, ľudia, ako aj deti svojich rodičov, nie sme rovnakí. Nie každý má rovnakú trpezlivosť a zručnosť v oblasti starostlivosti o chorého človeka. Môže sa stať, že napriek snahe postarať sa, sa nepostaráme. Sme len unavení, vyčerpaní a otecko alebo mamka zostanú v zlom zdravotnom aj duševnom stave.

Elixír večnej mladosti možno existuje, ale zatiaľ iba v rozprávkach. Aj dnešný mladý človek bude o niekoľko rokov starším. Ak pripustíme fakt, že vnútorný svet človeka, tvorený spomienkami a emóciami, nestarne, otázkou je, či je starší človek skutočne starý, alebo sa len opotrebovala jeho fyzická schránka.

U začiatočníkov je vhodné cvičiť pod dohľadom odborníka. Ďalej sa pohybu môžete venovať či ste na lôžku, po mŕtvici, infarkte, po operácii, výmene kĺbov, alebo ním chcete pôsobiť na redukciu váhy. Samozrejme, pohyb nedokáže vždy úplne odstrániť zdravotné problémy, ale môže zabrániť ich ďalšiemu rozvoju.

Na oddelení psychiatrie, kde som následne pracovala, som zažila aj menej príjemné skúsenosti. U niektorých zo zdravotníckeho personálu bolo možné pozorovať syndróm vyhorenia, ktorý sa, žiaľ, odrážal v prístupe k pacientom. Myslím si, že nech sa na psychiatrii ocitne ktokoľvek, nemáme právo ho súdiť ani odsudzovať.

Z legiend vyplýva, že svätá Lucia bola kresťankou, ale nútili ju, aby si vzala za manžela pohana, ktorému sa páčili jej krásne oči. Lucia si ich vylúpila  a poslala mu ich. V ľudových tradíciách bola Lucia najväčšou zo všetkých bosoriek. Aj preto sa s týmto dňom spájalo množstvo praktík, ktoré mali pomôcť v boji so zlými silami.

Z rozprávania s pacientmi pri lôžku viem, že niektorí odmietali byť záťažou pre rodinu a radšej by volili zariadenie. Aký je tvoj názor na túto problematiku? Problematika seniorov je závažná a nie vždy riešiteľná. Pracujúci ľudia, ktorí nemajú možnosť sa postarať o svojho rodiča doma, sú nútení ich umiestniť do zariadení sociálnych služieb a hospicov.

Význam pracovnej terapie s klientmi vidím v zachovaní a rozvíjaní schopností u seniorov, ktoré im ešte zostali neporušené. Terapia zahŕňa širokú škálu činností, pretože záujmy klientov sú rôznorodé: Pamäťové cvičenia, kvízy, tvorivé aktivity, spoločenské hry, prechádzky na čerstvom vzduchu či návšteva kaviarne. Niektorí seniori sa radi učia aj nové veci, s ktorými sa doteraz nestretli. Napríklad maľovanie na sklo, bodková technika, enkaustika*, modelovanie.

Ak je človek, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou* doma, je nutné mu venovať neustálu pozornosť. Je dezorientovaný, v tzv. svojom svete. Môže si zmyslieť, že ide do práce a odíde bez slova cez otvorené dvere. Žiť spolu v jednej domácnosti s človekom s demenciou je ťažké najmä pre rodinu.

V liečebni a hospici ste komunikovali väčšinou s rodinou hospitalizovaného pacienta. Spomínate si na niektorého z pacientov, ktorého príbeh vás citovo zaujal? Áno, bol som viac konfrontovaný s príbuznými, s ktorými som sa snažil nájsť riešenie v starostlivosti o takýchto pacientov. No spomínam si na jedného pacienta. Volal sa pán Huba.

Ani na um by mi nezišlo, že raz budem sanitárkou. Dvadsaťdva rokov som pôsobila v chemickom závode, ktorý, žiaľ, z ekonomických dôvodov prestal existovať a zostala som bez práce. Dozvedela som sa od známej, že v jednej z liečební v Bratislave potrebujú posilu do tímu zdravotníkov – sanitárku. Rozhodla som sa ísť aspoň na informačnú konzultáciu k riaditeľovi. Dodnes na ten pohovor u riaditeľa rada spomínam:

K práci v hospici ma konkrétne, ale nevedomky, priviedla moja matka, ktorá bola po nešťastnej nehode 10 rokov vo vegetatívnom stave.    

To, čo prežívam, je veľmi zvláštne, ale napriek tomu môžem povedať, že som šťastná. Mám okolo seba milujúcu rodinu a priateľov. Som človek čo „niečo“ stratil, ale zároveň mám možnosť žiť stále svoj život. Možno práve to, čo cítim dnes ja, cítili aj pacienti, o ktorých som sa starala v liečebni. Vnímam svoju cestu životom trochu inak ako doteraz, ale nezanevrela som. Ďakujem Bohu, že som stále nažive a prijala som svoj údel...

Aj vo Švajčiarsku je možnosť eutanázie dosť úzko ohraničená – klient musí byť stopercentne kognitívne oficiálne spôsobilý na právne úkony, a to 90 % seniorov nad 80 rokov už nie je. Preto je táto možnosť u seniorov využívaná minimálne. Mnohí seniori nad 80 rokov majú už diagnostikovanú demenciu na rôznom stupni, ktorá rokmi napreduje a kognitívne schopnosti človeka sa pomaly zhoršujú.

Kontakt s klientom bolo to najhlavnejšie na mojej práci ako sociálnej pracovníčky. Prvý kontakt s klientom je pri uzatváraní zmluvy, ďalej sociálne poradenstvo, sprevádzanie do sociálnej poisťovne, banky a iných inštitúcií. Páčili sa mi občasné spoločné rozhovory s klientmi, telefonovanie rodinným príslušníkom, písanie listov a zvykli sme si s niektorými veriacimi aj pomodliť sa ruženec. Niekedy sme si zahrali spolu boccu alebo karty.

Hlavný rozdiel vnímam v tom, ako ľudia pristupovali k chorobe a rôznym tragédiám. K všetkému, čo sa im v živote stalo, dokázali pristupovať s pokorou a prijatím, že je to Božia vôľa. Ako zdravotná sestra som mala povinnosti porovnateľné s naším zdravotníctvom, najväčší rozdiel bol v tom, že v Líbyi sa kládol veľký dôraz na zachovanie intimity a oddelenie žien od mužov pri rôznych zdravotníckych úkonoch.

Veľký človek nielen telom, ale aj srdcom. Otvorila som dvere do života Mareka. Obetavého a dobrosrdečného človeka, s ktorým sa osud nebabral. A napriek tomu sa rozhodol rozdávať dobro, pochopenie a lásku ľuďom, ktorí to potrebujú. V súčasnej dobe pracuje ako asistent pre seniorov v domácnosti (MediAdos.)

Prichádzala som do izieb pacientov v čase o 5:30 hod. Väčšinou ešte spali, alebo sa niektorí krútili v posteli kvôli nevoľnosti. Tí pacienti, ktorí boli mobilnejší, ma aj oslovili. Často sa ma pýtali, aké je vonku počasie. Do izieb, kde ležali pacienti s ťažkou diagnózou, som vždy vstupovala s akýmsi rešpektom. Počula som len hlasné dýchanie, čo pôsobilo na mňa veľmi smutno.

„Přišels pozdě, brácho, tady šéfuji já,“ aj takto môžeme privítať šéfa po návrate z dovolenky. Administratívni pracovníci sú v zdravotníckych zariadeniach menej viditeľní, až niekedy úplne pre verejnosť utajení. Ich práca je hlavne za počítačom, s papiermi, dokumentmi a číslami, ktoré sú pre chod zariadenia taktiež dôležité. „Zuzanka, môžete na chvíľu?“ zvolá od stola riaditeľ na svoju asistentku sediacu v oddelenej časti miestnosti. Zuzka …

Tak ako som žila a bola vychovaná rodičmi, ktorí ma skoro opustili, o to viac si vážim všetko, čo som sa naučila v živote: Vždy pomôcť blížnemu, priateľovi, ale aj neznámym ľuďom.  Slová vďaky vychádzajúce z ich úst ma ešte dlho hrejú pri srdci.

Vidieť umierať človeka je vždy ťažké. Videla som „odísť“ pacienta, pre ktorého bola smrť vykúpením. Obvykle je v ranných hodinách v liečebni rušno. Pacientov čaká ranná vizita, hygiena, sprchovanie. Prichádzajú nové príjmy a na oddelení sa to len tak hemží… Do spoločenskej miestnosti preto privádzam pacientov, ktorých dokážem sama odprevadiť na sociálnu aktivitu. Čiže pacientov, ktorí nevyžadujú náročnejšiu prípravu sanitárov na opustenie …

Ľudí, ktorí majú prácu, čo ich baví, je málo. A jedným z nich je Robo, pomohol, keď sa dalo. V domove seniorov sa chystá oslava narodenín. Organizačne je to celkom náročná akcia. Od letáčika na dverách cez obtelefonovanie príbuzných oslávencov, nákup občerstvenia, kvietkov, príprava programu a organizácia samotných klientov zariadenia, ktorí sú väčšinou odkázaní na invalidný vozík.

Aký je to pocit, cítiť sa vo veľkom priestore bezradný? Aj banálne kroky v živote jedného človeka nie sú samozrejmosťou pre toho druhého -– AGORAFÓBIA V rodinnom domčeku v tichej časti mesta žije pani Ľubica s rodinou. Žena v krátkych vlasoch a úsmevom na tvári. Ale nie je to obyčajný úsmev. Nazvala by som ho úsmevom cez slzy, áno, tak je to presne. V jej dvore …

Dnes mladá generácia nebýva v spoločnej domácnosti so starými rodičmi alebo žijú v cudzine a vidia ich zriedka. Je veľmi dôležité, aby pochopili cítenie starého človeka a jeho nielen fyzické, ale aj duševné potreby. Aby lepšie porozumeli tomu, čo staroba prináša a ako sa človek v nej mení.

Slov o postoji k chorým alebo starším ľuďom už bolo napísaných dosť. Myslím si, že aj keby sme chceli byť akokoľvek milí a úctiví, nie vždy sme toho schopní. Mohla som si to dovoliť ako sociálna terapeutka, ktorá si po konzultácii s lekárom smela dohodnúť počet pacientov v skupine, ktorým venuje svoju energiu a pozornosť.

V liečebni pre dlhodobo chorých pracuje sestra Zdenka Babičová. Tmavovlasá žena s hlbokým pohľadom a úsmevom v tvári. Žena, ktorá nemá strach povedať nahlas svoj názor. Pôsobí dojmom zásadovej, prísnej, ale dobrosrdečnej bytosti. Vstupujem do sesterskej izby, aby som sa informovala o momentálnom stave pacientov, ktorých mám v pláne pozvať do spoločenskej miestnosti. 

Pri pohľade na ľudí v domovoch seniorov, pre ktorých hrám a spievam, cítim najmä radosť z toho, že im to prináša rozptýlenie a spolu so mnou môžu zaspomínať na obdobie, v ktorom si takéto piesne sami spievali.

Neurogénna tetánia, ako sa ochoreniu odborne hovorí, je čoraz častejším problémom mladých ľudí. Aktuálne tento stav pozná minimálne 10 %populácie. Viac sa vyskytuje u žien, ako u mužov (špeciálne vo veku 20 až 30 rokov). Nepríjemné príznaky tetánie sa prejavujú najmä vtedy, keď ich očakávame najmenej – v noci, v pokoji.

V liečebni, kde som pôsobila ako sociálna terapeutka, ktorej úlohou bolo zmierňovať duševné napätie u hospitalizovaných pacientov, som stretla mnoho zaujímavých ľudí. To, že boli zaujímaví, som zistila, až po individuálnych rozhovoroch s nimi samotnými.

Človek s veľkou vnútornou silou Počas večernej prechádzky hlavným mestom som si všimla holuba, ukrývajúceho sa za rohom jedného z domov. Bol celý mokrý, stojaci v kaluži dažďovej vody. Pristúpila som k nemu. Jemne mykol svojím telom, ale zoslabnutý a zranený zostal stáť na mieste. Vytočila som číslo mestskej polície a zisťovala možnosti záchrany bezbranného holuba. O dvadsať minúť ma kontaktovala organizácia Sloboda zvierat. S dispečerom sme …