Seniori a práca s nimi

Kedy sme odpojení od vonkajších podnetov a zážitkov. Avšak  zostanú s nami aj naše myšlienky aj farebné spomienky, ktoré sme si do vnútorného sveta počas života uložili. Do pomyselnej záhrady duše, a hĺbky ľudskej podstaty.

Každý človek je jedinečný. So svojimi spomienkami, činmi a víziami. Akú úlohu má sociálna terapia? Z postrehov sociálnej terapeutky liečebne pre dlhodobo chorých...

Niekto žije v honosnom „vyleštenom baráku“ a iný v garsónke či záhradnej chatke. Nuž, každý inak... Ale. Čo tvorí náš domov okrem nosných múrov, okien a elektrických  rozvodov? Možno sme to práve my samotní, ktorí dotvárame domov aj svojou  duševnou atmosférou a srdcom. 

„Viete, miloval som hudbu. Žil som aj nejaký čas v Amerike a hral som na trubku. Najprv v kaviarňach, kluboch, a potom aj na ulici... Veru, život som nemal len ružový, skonštatuje a zahľadí sa smerom ku korunám stromov. Vo svojom rozprávaní pokračuje: „Mal som mnoho obdivovateľov, priateľov, fanúšikov...Nuž, ale rodinu nie. To je paradox, že?

Bola som človekom, ktorý mohol aj sprevádzať pacienta na lôžku a vyplniť mu jeho priania. Spomínam si na mnohé z rozhovorov, zážitkov a situácií, ktoré som s pacientami zažívala. Mnohé rozhovory pri lôžku pacienta sa niesli v duchu prehodnocovania jeho života. Zmysel života. O čom vlastne ten život bol, a čo by si ešte prial...

Keď nás nič netrápi, usmievať sa je jednoduché. Na izbu s číslom dva, v liečebni, kde som pracovala ako sociálna terapeutka, prijali novú pacientku. „Volám sa Judita“, usmievala sa a skúmavo si ma prezerala veľkými očami. Pani Judita ešte nedovŕšila sedemdesiat rokov, ale jej telo si už prešlo všeličím. Prišla k nám na rehabilitačný pobyt. „Máme tu v liečebni aj spoločenskú miestnosť s rôznymi činnosťami a programom. …

A či tituly, ktoré vlastníme pred menom, za menom alebo žiaden z nich, sú také dôležité. Predsa s titulom alebo bez sme stále ľudia. Práca v prostredí, kde sa striedal smútok i plač, bola užitočnou skúsenosťou nielen pre pacientov, ale aj ošetrujúci personál.

Ako 12 – 13 ročná som milovala rozprávku, ktorú poznáme asi všetci. Dnes mám päťdesiatjeden rokov a dokážem si tú istú rozprávku pozrieť aj stýkrát, alebo ju aspoň z diaľky počúvať pri príprave večere. A nielen jednu...

Aj vám sa stáva, že vám nejaká vec, predmet pripomenie konkrétneho človeka, alebo konkrétnu udalosť? Myslím si, že je prirodzené spájať si predmety okolia z našimi spomienkami. Príjemnými, či menej príjemnými. Ja si dnes pripomeniem pri pohľade na krásne sfarbený krepový papier príhodu, ktorú som zažila s pacientami v našej Liečebni pre dlhodobo chorých.

...Sme odložení, keď sa ocitneme v domove sociálnej starostlivosti? Možno sme len v období nesamostatnosti premiestnení na iné pohodlnejšie miesto. To najdôležitejšie zostáva s nami. Vlastný postoj k životu, srdce zaplnené milovanými a mech spomienok večne žiariacich v našom vnútri.

To, že sme na tejto zemi len dočasne, je známe, a napriek tomu je zmierenie sa s vlastnou smrťou, alebo smrťou blízkej osoby, pre dušu tak búrlivo emocionálne.

My, ľudia, ako aj deti svojich rodičov, nie sme rovnakí. Nie každý má rovnakú trpezlivosť a zručnosť v oblasti starostlivosti o chorého človeka. Môže sa stať, že napriek snahe postarať sa, sa nepostaráme. Sme len unavení, vyčerpaní a otecko alebo mamka zostanú v zlom zdravotnom aj duševnom stave.

Elixír večnej mladosti možno existuje, ale zatiaľ iba v rozprávkach. Aj dnešný mladý človek bude o niekoľko rokov starším. Ak pripustíme fakt, že vnútorný svet človeka, tvorený spomienkami a emóciami, nestarne, otázkou je, či je starší človek skutočne starý, alebo sa len opotrebovala jeho fyzická schránka.

U začiatočníkov je vhodné cvičiť pod dohľadom odborníka. Ďalej sa pohybu môžete venovať či ste na lôžku, po mŕtvici, infarkte, po operácii, výmene kĺbov, alebo ním chcete pôsobiť na redukciu váhy. Samozrejme, pohyb nedokáže vždy úplne odstrániť zdravotné problémy, ale môže zabrániť ich ďalšiemu rozvoju.

Na oddelení psychiatrie, kde som následne pracovala, som zažila aj menej príjemné skúsenosti. U niektorých zo zdravotníckeho personálu bolo možné pozorovať syndróm vyhorenia, ktorý sa, žiaľ, odrážal v prístupe k pacientom. Myslím si, že nech sa na psychiatrii ocitne ktokoľvek, nemáme právo ho súdiť ani odsudzovať.

Z legiend vyplýva, že svätá Lucia bola kresťankou, ale nútili ju, aby si vzala za manžela pohana, ktorému sa páčili jej krásne oči. Lucia si ich vylúpila  a poslala mu ich. V ľudových tradíciách bola Lucia najväčšou zo všetkých bosoriek. Aj preto sa s týmto dňom spájalo množstvo praktík, ktoré mali pomôcť v boji so zlými silami.

Z rozprávania s pacientmi pri lôžku viem, že niektorí odmietali byť záťažou pre rodinu a radšej by volili zariadenie. Aký je tvoj názor na túto problematiku? Problematika seniorov je závažná a nie vždy riešiteľná. Pracujúci ľudia, ktorí nemajú možnosť sa postarať o svojho rodiča doma, sú nútení ich umiestniť do zariadení sociálnych služieb a hospicov.

Význam pracovnej terapie s klientmi vidím v zachovaní a rozvíjaní schopností u seniorov, ktoré im ešte zostali neporušené. Terapia zahŕňa širokú škálu činností, pretože záujmy klientov sú rôznorodé: Pamäťové cvičenia, kvízy, tvorivé aktivity, spoločenské hry, prechádzky na čerstvom vzduchu či návšteva kaviarne. Niektorí seniori sa radi učia aj nové veci, s ktorými sa doteraz nestretli. Napríklad maľovanie na sklo, bodková technika, enkaustika*, modelovanie.

Ak je človek, ktorý trpí Alzheimerovou chorobou* doma, je nutné mu venovať neustálu pozornosť. Je dezorientovaný, v tzv. svojom svete. Môže si zmyslieť, že ide do práce a odíde bez slova cez otvorené dvere. Žiť spolu v jednej domácnosti s človekom s demenciou je ťažké najmä pre rodinu.

V liečebni a hospici ste komunikovali väčšinou s rodinou hospitalizovaného pacienta. Spomínate si na niektorého z pacientov, ktorého príbeh vás citovo zaujal? Áno, bol som viac konfrontovaný s príbuznými, s ktorými som sa snažil nájsť riešenie v starostlivosti o takýchto pacientov. No spomínam si na jedného pacienta. Volal sa pán Huba.

Ani na um by mi nezišlo, že raz budem sanitárkou. Dvadsaťdva rokov som pôsobila v chemickom závode, ktorý, žiaľ, z ekonomických dôvodov prestal existovať a zostala som bez práce. Dozvedela som sa od známej, že v jednej z liečební v Bratislave potrebujú posilu do tímu zdravotníkov – sanitárku. Rozhodla som sa ísť aspoň na informačnú konzultáciu k riaditeľovi. Dodnes na ten pohovor u riaditeľa rada spomínam:

K práci v hospici ma konkrétne, ale nevedomky, priviedla moja matka, ktorá bola po nešťastnej nehode 10 rokov vo vegetatívnom stave.    

To, čo prežívam, je veľmi zvláštne, ale napriek tomu môžem povedať, že som šťastná. Mám okolo seba milujúcu rodinu a priateľov. Som človek čo „niečo“ stratil, ale zároveň mám možnosť žiť stále svoj život. Možno práve to, čo cítim dnes ja, cítili aj pacienti, o ktorých som sa starala v liečebni. Vnímam svoju cestu životom trochu inak ako doteraz, ale nezanevrela som. Ďakujem Bohu, že som stále nažive a prijala som svoj údel...

Aj vo Švajčiarsku je možnosť eutanázie dosť úzko ohraničená – klient musí byť stopercentne kognitívne oficiálne spôsobilý na právne úkony, a to 90 % seniorov nad 80 rokov už nie je. Preto je táto možnosť u seniorov využívaná minimálne. Mnohí seniori nad 80 rokov majú už diagnostikovanú demenciu na rôznom stupni, ktorá rokmi napreduje a kognitívne schopnosti človeka sa pomaly zhoršujú.

Kontakt s klientom bolo to najhlavnejšie na mojej práci ako sociálnej pracovníčky. Prvý kontakt s klientom je pri uzatváraní zmluvy, ďalej sociálne poradenstvo, sprevádzanie do sociálnej poisťovne, banky a iných inštitúcií. Páčili sa mi občasné spoločné rozhovory s klientmi, telefonovanie rodinným príslušníkom, písanie listov a zvykli sme si s niektorými veriacimi aj pomodliť sa ruženec. Niekedy sme si zahrali spolu boccu alebo karty.

Hlavný rozdiel vnímam v tom, ako ľudia pristupovali k chorobe a rôznym tragédiám. K všetkému, čo sa im v živote stalo, dokázali pristupovať s pokorou a prijatím, že je to Božia vôľa. Ako zdravotná sestra som mala povinnosti porovnateľné s naším zdravotníctvom, najväčší rozdiel bol v tom, že v Líbyi sa kládol veľký dôraz na zachovanie intimity a oddelenie žien od mužov pri rôznych zdravotníckych úkonoch.

Veľký človek nielen telom, ale aj srdcom. Otvorila som dvere do života Mareka. Obetavého a dobrosrdečného človeka, s ktorým sa osud nebabral. A napriek tomu sa rozhodol rozdávať dobro, pochopenie a lásku ľuďom, ktorí to potrebujú. V súčasnej dobe pracuje ako asistent pre seniorov v domácnosti (MediAdos.)

Prichádzala som do izieb pacientov v čase o 5:30 hod. Väčšinou ešte spali, alebo sa niektorí krútili v posteli kvôli nevoľnosti. Tí pacienti, ktorí boli mobilnejší, ma aj oslovili. Často sa ma pýtali, aké je vonku počasie. Do izieb, kde ležali pacienti s ťažkou diagnózou, som vždy vstupovala s akýmsi rešpektom. Počula som len hlasné dýchanie, čo pôsobilo na mňa veľmi smutno.

„Přišels pozdě, brácho, tady šéfuji já,“ aj takto môžeme privítať šéfa po návrate z dovolenky. Administratívni pracovníci sú v zdravotníckych zariadeniach menej viditeľní, až niekedy úplne pre verejnosť utajení. Ich práca je hlavne za počítačom, s papiermi, dokumentmi a číslami, ktoré sú pre chod zariadenia taktiež dôležité. „Zuzanka, môžete na chvíľu?“ zvolá od stola riaditeľ na svoju asistentku sediacu v oddelenej časti miestnosti. Zuzka …

Tak ako som žila a bola vychovaná rodičmi, ktorí ma skoro opustili, o to viac si vážim všetko, čo som sa naučila v živote: Vždy pomôcť blížnemu, priateľovi, ale aj neznámym ľuďom.  Slová vďaky vychádzajúce z ich úst ma ešte dlho hrejú pri srdci.