Ľubica má AGORAFÓBIU. „Najviac mi pomáha pocit užitočnosti nielen pre svoju rodinu, ale aj druhých…“

Aký je to pocit, cítiť sa vo veľkom priestore bezradný?

Aj banálne kroky v živote jedného človeka nie sú samozrejmosťou pre toho druhého -– AGORAFÓBIA

V rodinnom domčeku v tichej časti mesta žije pani Ľubica s rodinou. Žena v krátkych vlasoch a úsmevom na tvári. Ale nie je to obyčajný úsmev. Nazvala by som ho úsmevom cez slzy, áno, tak je to presne.

V jej dvore nájdete kvety, kríčky, altánok aj malý bazén. Nuž, nič zvláštne, povie si možno niekto z vás. Avšak v kútiku je skládka starých opotrebovaných vecí, hračiek a techniky. Pani Ľubica s manželom ich ponúkajú iným, chudobnejším rodinám. Vo svojom dome nežijú sami. V ich dvore odpočívajú mačky a jeden čas mali aj králika.

O svoj priestor domova sa delia aj s inými ľuďmi.

Dnes pani Ľubica pomáha rodinám, ktoré sa ocitli v ťažkých životných situáciách. S pani Ľubou som nadviazala rozhovor. O čom bude? Nuž, nechám obsah tejto rozpravy tak trochu aj na ňu samotnú.

Kedy sa u teba začala prejavovať fóbia z verejných priestranstiev?

Ako štrnásťročná som bola na jednej z mnohých prechádzok po meste s mojím otcom. Keď sme prechádzali okolo nemocnice Milosrdných bratov všimla som si skupinu 12 až 16-ročných mladých ľudí. Jeden z nich sa vliekol za nimi, točila sa mu veľmi hlava a opieral sa rukou o budovu nemocnice.  Snažil sa skupinu dobehnúť, pretože nechcel byť sám. Aspoň takto som to vnímala v tom čase. Dnes mi táto spomienka pripomína moje stavy, v ktorých sa občas strácam. Všetko to začalo po náhlej smrti môjho otca. Nedokázala som vychádzať z domu. Len na nákup potravín a liekov v sprievode.

Lekári môj problém pomenovali ako agorafóbia*.

*Pojem agorafóbia pochádza z spojenia gréckych slov agora – priestranstvo, trh a fóbia – strach. Agorafóbia je úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje, silným strachom v situáciách, ako je preprava v MHD, pohyb v obchodoch a obchodných domoch či na verejných priestranstvách, najmä ak je takto trpiaci človek presvedčený, že by z danej situácie nemohol uniknúť, alebo že by mu v prípade nevoľnosti nebola poskytnutá pomoc. Osoba s agorafóbiou sa snaží takýmto situáciám vyhýbať, napriek potenciálne nepríjemným následkom (napr. nedocestuje do práce a podobne). Predstava niektorej z uvedených situácií vyvoláva sama o sebe u pacienta silnú úzkosť a obavy zo sprievodných prejavov úzkosti. V prípade, že je osoba s agorafóbiou exponovaná v niektorej z uvedených situácií, znáša to s úzkosťou až hrôzou a môžu sa u nej vyskytovať rozličné telesné a psychické prejavy úzkosti, ktoré môžu nadobudnúť charakter až panického záchvatu.

Situácie, ktoré spúšťajú záchvat úzkosti pri agorafóbii, bývajú typické: pobyt v zaľudnenom priestore (obchodný dom, cestovanie v dopravných prostriedkoch), pohyb mimo domu, pohyb na verejných priestranstvách, najmä ak sa táto situácia spája s pocitom, že z nej pacient nemôže uniknúť, že by mu v prípade potreby nebola poskytnutá pomoc, a/alebo že by sa strápnil.

K základným príznakom agorafóbie patrí:

Telesné symptómy úzkosti, ako:

  • trasenie končatín či tela
  • silné potenie
  • búšenie srdca
  • rýchly tep
  • pocity mravčenia či znecitlivenia častí tela
  • nevoľnosť
  • slabosť
  • problémy s dýchaním a/alebo zrýchlené dýchanie

Psychické príznaky:

  • pocit, že sa stane niečo hrozné
  • pocit neskutočna (derealizácia)
  • silné obavy, že by sa záchvat úzkosti mohol opakovať

(Zdroj: Liga za duševné zdravie)

Stávalo sa mi, že som sa vybrala do mesta pešo alebo autom. Chcela som zabudnúť na pojem fóbia.

Avšak neuvedomila som si riziká  s ňou spojené a vzápätí som svoje nerozvážne konanie oľutovala. Z ničoho nič som dostala závrat, sťažené dýchanie a studený pot oblial celé moje telo. Priestor okolo mňa akoby narástol do obrovských rozmerov a ja som sa v tej chvíli nemala o čo oprieť. Nastali u mňa mdloby, len a len odpadnúť. Stihla som vytočiť číslo svojej priateľky, ktorá mi cez telefón robila spoločnosť a ja som mohla dôjsť do cieľa. Počas cesty autobusom sa stávalo, že som musela vystúpiť a sadnúť si niekde na lavičku. Zavolala som priateľke, aby prišla pre mňa autom.

Pomáhaš ľuďom, aj keď sama občas pomoc potrebuješ.

Pomáhať druhým sa stalo pre mňa viac-menej tým správnym liekom. Vyskúšala som medikamentóznu liečbu, ale myslím si, že najviac mi pomáha pocit užitočnosti nielen pre svoju rodinu, ale aj druhých, ktorí moju pomoc prijímajú. . Dodáva mi to sebavedomie, a keď sa mi podarí skutočne niekomu pomôcť, som na seba hrdá. Cítim sa spokojne a som rada aj sama so sebou. Myslím si, že pohoda v duši a harmónia môže byť skutočným liekom. Snažím sa neostávať osamote a vždy mať pri sebe spriaznenú dušu – človeka, o ktorého sa môžem oprieť.

Ale ako vieme, nie vždy sa taký človek nájde, to je realita. Momentálne som pomohla dvom rodinám s deťmi, ktoré utiekli z vojnou postihnutej krajiny, na úkor vlastného súkromia.

Koníčkom mojej rodiny je zbierať staré použité veci a následne ich posielať tam, kde ich ešte využijú. Zaujímam sa o ekológiu a aktívne sa zúčastňujem v aktivitách výmeny rôznych použitých, ale stále v dobrom stave predmetov a vecí. Ako sú oblečenie, hračky, hrnce, ale aj krmivo pre zvieratá (SWAP). Radím sa medzi ochranárov prírody, v minulosti sme aj svoj dom poskytli organizácii na ochranu zvierat. Aktívne som sa zapájala do pomoci zvieratám a okrem toho som medzi ochranármi stretla mne blízkych a vzácnych ľudí.

Kto alebo čo je dnes tvojou najväčšou oporou v živote?

V súčasnej dobe hlavne moji dvaja synovia. Žiaľ, mladší syn, zdedil niečo z môjho trápenia. Často trpí depresiami a smútkom. Žijeme spolu, a tak si navzájom pomáhame.

A tvoje krédo?

Ak nie si dostatočne silný, aby si zvládol samotu, vyhýbaj sa jej.

Báseň: Na jar každý kvet kvitnúť musí

Bolo krásne, najesť sa v nedeľu za stolom z jednej polievkovej misy,

donesenej teplými rukami mamy.

Položenej s láskou

na obrus z plátna s jej výšivkami.

Bolo krásne si vypočuť slová, čo nádej dajú,

nehou matky pohladkajú,

opakom dlane tajné slzy utierajú.

Teraz sa na stole, už len jej obľúbený kvet v starožitnej váze týči,

mnou vždy čerstvý, vkladaný.

A mäkký hebký sveter jej dobrotivými rukami upletený.

A na posteli prehoz s nehou háčkovaný… pohľadom iba pohladím.

A jej srdečné teplo vo mne ako hudba z diaľky znie:

Ver, že raz príde deň, keď aj nešťastný skúsi,

že existuje šťastie a preto žiť musí!

Autorka: Ľubica

Ak číta tento článok niekto, kto by vedel pani Ľubici a jej synovi pomôcť s ich trápením, nech sa ozve autorke tohto článku.

S pani Ľubicou sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová – zdonatova@gmail.com

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať