„Mal som mnoho obdivovateľov, priateľov. Ale rodinu nie. To je paradox, že?“ hovorí pán z domu seniorov.

TÉMA O ĽUĎOCH, KTORÍ SA OCITNÚ ZA DVERAMI ZARIADENIA, ALEBO JEDNODUCHO ZOSTARNÚ ZOSTÁVA STÁLE TABU.

Postrehy sociálnej terapeutky v liečebni pre dlhodobo chorých a hospici.

„Akú hudbu počúvate?“ opýtam sa pacienta prichádzajúceho do miestnosti sociálnej terapie našej liečebne.

„No, v mladosti som počúval skupinu Kabát,“ odpovedá muž.  Pomáham mu sadnúť a ponúkam čaj. Vlažný dobrý čajík, uvarený s láskou kuchárkami, pije pomaly za pomoci slamky. Ruky mu zatiaľ neslúžia, má pohyblivé iba dva prsty. Jeho koža je znetvorená popáleninami od ohňa. Príčina, prečo sa dostal do styku so žeravým ohňom sa len vyšetruje.

„Aké sú vaše ciele a túžby v živote, keď budete zdravý?“ pokračujem vo svojich otázkach.

„Neviem, neviem čo chcem. Bol som naučený len robiť,“ odpovie dvadsaťdvaročný mladík a sŕka ďalej tekutinu z pohára.

Počas práce sociálnej terapeutky v liečebni som mala možnosť stretnúť aj storočného pacienta, ktorý sa venoval hudbe. Aj keď bol už takmer nevidiaci, sadol si za klavír a hral. Miestnosťou sa niesli jemné tóny hudby, ktoré oblažovali dušu muzikanta. A nielen jeho.

• Spoznala som deväťdesiatdeväťročnú pani, ktorá mi zaujímavými otázkami aj rozpravami  pomohla vytvoriť program pre pacientov v rámci sociálnej terapie.
• Stretla som mnohých, ktorí by mohli skutočne povedať, že mladými už boli.

Kedy sme vlastne mladí? Vo veku, keď naše telo vyzerá mladistvo? Alebo aj vtedy, keď sú v našej mysli neustále nápady a chuť? Chuť tvoriť a spoznávať život?

Na oddelení pre nevyliečiteľne chorých pacientov si všimnem pána sediaceho na chodbe v invalidnom vozíčku. Na hlave má na krivo nasadenú  čiernu čiapku, zrejme narýchlo vytiahnutú z nemocničného šatníka. Nachádzajú sa v ňom veci, ktoré už nikomu nepatria a slúžia v prípade potreby pre pacientov. Pán ma požiada, aby som ho aj s vozíkom presunula na malú terasu, z ktorej je pekný výhľad na čerstvo rozkvitnuté stromy.

Na terase vedieme rozhovor o jeho zdraví – nezdraví aj o živote.

„Viete, miloval som hudbu. Žil som aj nejaký čas v Amerike a hral som na trubku. Najprv v kaviarňach, kluboch, a potom aj na ulici… Veru, život som nemal len ružový, skonštatuje a zahľadí sa smerom ku korunám stromov.

Vo svojom rozprávaní pokračuje:

„Mal som mnoho obdivovateľov, priateľov, fanúšikov…Nuž, ale rodinu nie. To je paradox, že?

Z rodiny mám  iba neter a tá so mnou nekomunikuje. V zariadení som len vďaka svojim dobrým kamarátom, mierne sa pousmeje a ponorí sa do svojho ticha.

O nejaký čas k nám do zariadenia prišiel pán, ktorý na izbe stále niečo kreslil.

Mal výrazné dlhé prešedivelé vlasy a vo vrecku jeho košele zastrúhanú ceruzku.

Prídete k nám na program do spoločenskej miestnosti? Dnes sa u nás spieva, informujem.

Pán sa pousmeje a odpovedá:„ Máte tam kúsok papiera? Nakreslím vám niečo…“

Kráčame spolu do spoločenskej miestnosti. Za stolom už sedia viacerí pacienti a so záujmom sledujú, nového prísediaceho. Rád by som vám rozpovedal nejakú vtipnú príhodu. Však spievať môžete aj potom, uškŕňa sa. Rozprával a všetci sme so záujmom počúvali jeho vtipné príbehy. Keď odchádzal z miestnosti, na stole zanechal drobný lístok s humornou kresbou. Nuž, nedalo sa na nej nezasmiať…

Dozvedám sa, že pánovi pobyt v našom zariadení taktiež vybavili priatelia a sú mu ochotní pomáhať aj po návrate domov. Neviem presne, aký životný osud postretol tohto človeka, pamätám si z jeho slov len toľko: „Celý život som kreslil a zabával svet, aj v nemocniciach  malé deti. A preto, nezabúdajte sa v živote smiať!“ zdôraznil pán v dlhých vlasoch s ceruzkou zastrčenou vo vrecku košele.

Život píše rôzne príbehy, ktoré nie sú vždy veselé.  Páni, ktorí vynikali vo svojom umeleckom živote, našli svojich blízkych ľudí nie v rodinách ale medzi známymi a priateľmi.

Kto sú vlastne naši blízki? Rodina, priatelia, známi, alebo susedia?

Niekoľko slov o novej knihe ZA DVERAMI LIEČEBNE II, ktorá vyjde onedlho.

V knihe nadväzujem na celkom úspešné dielko Za dverami liečebne, rok 2018. V krátkych príbehoch a úvahách ponúkam čitateľom náhľad do činnosti sociálnej terapeutky v liečebni pre dlhodobo chorých aj zomierajúcich. Pre zdravotnícke zariadenia netypická pozícia, vytvorená úsilím, trpezlivosťou a srdcom. (Do Liečebne Sv. Františka som nastúpila viac – menej na skúšku, a keď lekári, sestry aj samotné vedenie videli výsledky, získala som krásny priestor( KLUB) na realizáciu svojich nápadov a činností pod názvom sociálna terapia.

Tvorenie, spievanie, rozhovory s ľuďmi, ktorí sa ocitnú na chodbách liečební, hospicov, domovov seniorov, nevnímam len ako hru, ale uvoľnenie aj povzbudenie v duševnom svete pacienta, a tým ovplyvnenie jeho celkového zdravotného stavu.

V knihe, očami sociálnej terapeutky, nahliadam do duše človeka, ktorý sa ocitol na mieste, odkiaľ nie je vždy návratu.

Prvý diel knihy nájdete tu: https://elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne/

Zuzana Balašovová Donátová

Ilustračné foto titulka: Pixabay