INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY

Priatelia. Začal sa rok 2021. Tak dlho sme naň čakali. Bude to rok ďalších skúšok - bude najmä o podpore a spájaní, aj keď to na internetoch často vyzerá naopak. Každý deň si môžeme nájsť niečo pekné. Niečo, čo nám pomôže prežiť ťažké časy a v momente, keď bude DOBRE... bude DOBRE možno aj vďaka tomu, že sme neostali hluchí a slepí.

Čím som staršia, tým častejšie mám  pocit, že keď sa niečo pokazí, je to vlastne dobre. Akože strašne som vytočená, že budeme doma ešte 23 dní. Predsa sme rátali s tým, že už len do 11-ho. Namiesto toho nastala zmena. Ešte do 24-ho. Žijeme vo svojich bublinách. Veľmi pekne to napísala Soňa Borušovičová vo vianočnom príhovore, kde virtuálne prepojila jednotlivé bubliny do patchworkovej deky. 

Posledný rok sme poznačení pandémiou, ktorá so sebou prináša rôzne nové prekážky, strachy a samozrejme a aj obmedzenia. Každého z nás sa dotkli. Dopady sú rôzne. Ae aj tu platí povestné: NIKDY SA NEVZDÁVAJTE...

Ak by som mala napísať úvod k tomuto článku, začínal by pre dnešnú dobu dosť tradične. Odišla z korporátu a začala podnikať. Oblasť podnikania to ale nie je úplne tradičná. Daniela sa totiž venuje koňom a založila aj občianske združenie Čarovné kone – jej motorom je aj vízia „iného spolužitia s koňmi a s celou prírodou“.

Hľadanie samého seba sa deje nielen v súkromnom živote, ale aj v pracovnom. Ak uvažujete o tom, že by ste prešli na voľnú nohu, tento rozhovor a príbeh freenalcera Doda Dobríka je možno určený  práve vám. Vznikol v rámci série Beelong - Reinventing Yourself/Znovuobjav seba. Veľmi sa mi páčilo, keď Dodo povedal, že v korporáte má človek okolo 50-ky riziko degradácie alebo vyhazovu... a NAOPAK freelancer končí svoj pracovný život smrťou.

Niekedy okolo 40 začíname pociťovať nespokojnosť bez ohľadu na to, ako dobre si žijeme, koľko svojich životných snov sme si splnili. Spochybňujeme, čo sme dosiahli, odmietame vlastný úspech a pýtame sa: „Toto naozaj chcem? Takto chcem žiť zvyšok svojho života?“

Ísť si za svojim snom. Byť pevná vo svojom vnútri. Takto vykročila Gabriela Teplická na svoju cestu a stala sa z nej uznávaná fotografka. Vyspovedala som ju. Pýtala som sa napríklad aj na pohnútky jej syna nechať si narásť dlhé vlasy a potom sa ostrihať do hola a vlasy venovať v prospech onkologických pacientov.

Keď v marci začali pribúdať nové prípady pozitívnych na koronavírus aj na Slovensku, médiá chrlili katastrofické správy a nejak to doľahlo aj na mňa. Sadla som si a za pár minút som napísala báseň MUSELO TO PRÍSŤ tak, ako som to vnímala ja. Hoci som to nikdy pred tým nespravila, niečo mi hovorilo, aby som túto báseň zavesila na sociálnu sieť. Ráno mi kamaráti písali, nech ju otvorím pre verejnosť, aby ju mohli zdieľať. To, čo nastalo potom, bolo šialené.

Stanka sa začala venovať ošetrovateľstvu pred niekoľkými rokmi. "Úprimne, mimoriadne sa teším, že som dostala od vás príležitosť hovoriť o svojom koncepte a že zaujal. Je to profesia, pri ktorej ste v úzadí – INTRA. Svet beží úplne inak a mimo vás. K tejto profesii som sa dostala, takpovediac, riadením osudu, vyštudovala som humanitné smery – filozofiu, slovenský jazyk, ktoré som si doplnila ďalším vzdelávaním v oblasti verejnej politiky a verejnej správy. Práca v kancelárii nenapĺňala moje predstavy, tak som pokračovala vo vzdelávaní spojenom s praxou v zdravotníctve."

V našej spoločnosti je školstvo a učitelia stále nedostatočne oceňované. Pritom škola je miesto, kde trávia deti veľkú časť svojho dňa. To, ako sa v škole cítia a čo im škola dáva, potom ovplyvňuje aj náladu v rodine a neskôr, samozrejme, aj uplatnenie detí v živote. V Senci majú niektoré deti a rodičia výhodu, že ich deti chodia do školy, ktorú milujú. Založila a vedie ju Iveta Barková. A ja som ju s radosťou zobrala na kus reči.

O práci spisovateľa alebo autora textov majú ľudia mylné predstavy. ALE. Predstavte si, že by ste boli schopní písať nápadito a strhujúco,  aj keď ste neštudovali kreatívne písanie? Tak na túto tému sa porozprávam s Tomášom Elekom...

Oblasť erotiky by som skôr nazvala oblasťou intimity, takej tej surovej, ktorá v mnohých románoch chýba. Ako keby práve tá nebola súčasťou každodenného života. Chodíme na kávu, plačeme, smejeme sa, milujeme, sexujeme, ale väčšinou sa autori nedostanú ďalej, ako k tomu, že sa hlavné postavy pobozkali a vzplanuli. Dospelí vedia, že deti nenosia bociany. Poznajú svoje trináste komnaty, ktoré uzamykajú pred každým, ale zároveň prahnú potom, aby sa našiel niekto, kto ich otvorí.

Prvá dáma slovenskej alternatívnej hudobnej scény. Je iná, tak ako jej hudba. Provokuje svojim hlasom a stylingom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby. A vraj, keď človeku pribúdajú roky, usadí sa. Väčšina ľudí hej. Ale toto je rozhovor s Gudrun –speváčkou kapely Ľahká Múza. August je jej mesiac, lebo práve v ňom má narodeniny. Ďalšia levica na obzore!

Začala som byť aktívnejšia, odvážnejšia, kreatívnejšia, objavila som svet rôznych kurzov, eventov, konferencií, inšpiratívnych stretnutí a zoznámila som sa s veľa úžasnými ľuďmi, ktorí sa tiež takto rozhodli a ich príbehy ma motivovali a nakopli. Konečne bol čas na oprášenie jazykov, ktoré nepoužívaním zakrpateli, a na môj veľký sen už od detstva - klavír. Našla som si učiteľa a ani som sa nenazdala, mám v obývačke piano.

Čas utekal a prestala som snívať môj sen. Žila som život hotela. Zmena v živote príde väčšinou, keď ju nečakáte. Keď si myslíte, že čo-to ste preskákali, že už máte vybudovanú kariéru, rodinné zázemie, priateľov... Nik vás na tú zmenu nepripraví. Zo dňa na deň som zostala doma, prestal zvoniť telefón.

Veľmi si cením spoluprácu s naším slovenským časopisom Torty od mamy, spoluprácu so Zuzkou Almáši Koreňovou, ktorej som mala možnosť ilustrovať 2 knihy, virtuálne ocenenia od najväčšieho svetového tortového portálu cakesdecor.com a splnil sa mi aj „nesplniteľný“ sen - moju prácu zverejnil anglický časopis Cake Master a stala som sa členkou vybranej skupiny „cukrových umelcov“ z celého sveta Couture Cakers a Bakerswood.

Človek, ktorý má osud ako Csaba, sa sám veľmi ťažko socializuje. Prešlo niekoľko mesiacov a začal priberať. Nakopili sa starosti s bývaním, prácou, zdravotným stavom, ďalšie hormonálne „liečby“ a osobné problémy, s ktorými sa sám nedokázal vysporiadať. Rokmi sa dostal na 222 kg, bol pripojený na kyslík, a takmer vôbec sa nevedel hýbať. Vedel, že má iba dve možnosti - vzdať to alebo zabojovať. Potom vycestoval do zahraničia na 3 mesiace a vrátil sa trochu zdravotne „opravený“.

Keď som sa po rokoch dostal k výroku Goerga Langbehna: „Plody dozrievajú vďaka slnku, ľudia vďaka láske.“, pochopil som, že presne tieto slová sú tým, čím ma tento ostrov tak očaril. Samotní Kanárčania radi o sebe vyhlasujú, že ostrovy sú pozostatkami bájnej Atlantídy, ktoré sa nepotopili kvôli tomu, že tu žili tí najlepší ľudia. Kanárske ostrovy som navštívil desiatky krát a stále sa mi tieto prirovnania potvrdzovali.

Všetko sa to začalo prečítaním si jedného článku na FB, názov už neviem, ale išlo o to, že v BA má vzniknúť nové RE-USE centrum. A keďže som členkou viacerých swap skupín u nás v Prievidzi, samozrejme ma to zaujalo. Lebo nič viac človeka nenaštve, ako keď konečne vytriedi šatník (svoj, detský, mužov), kuchyňu, pivnicu, garáže, prosto všetko, krásne si prečistí priestor týmto spôsobom a príde na rad otázka, kam dať všetky tie funkčné a pre nás už nepotrebné veci? Priznám sa, u mňa veci často skončili opäť v pivnici.

Keď príde človek na prah 40-ky, tak zrazu pocíti potrebu zmeny. Nie vždy, ale je to dosť častý jav. Ostatne, veď náš magazín vznikol práve preto, aby vedel inšpirovať k zmene a keď treba, tak aj podporiť. Som rada, že cestou mi vchádzajú do života rôzni ľudia s krásnymi príbehmi a myšlienkami. Tak ako napríklad Mirka a Martina. Mirka, čo vás viedlo k vášmu aktuálnemu podnikaniu, …

„Nový svet“ a moja zmena je pre mňa najmä o rozhodovaní sa srdcom, nie hlavou. Kráčam, lebo cítim, že kráčať mám. A cestička si ma pomaly navádza sama. Často sa na svoj život pozerám aj tak, že príčiny svojich rozhodnutí hľadám v budúcnosti.

To všetko však už aktuálne musím opisovať v minulom čase, lebo viac ako 2-mesačná prestávka kvôli vládnym opatreniam zasiahla aj do našich aktivít a prinútila ma z ekonomických dôvodov Hýčkareň presťahovať z Banskej Bystrice do malebnej vinárskej oblasti na juhu Slovenska, kde máme chalupu.

Nedávno som sa zoznámila s Kvetkou. Náš vzťah je krátky a zatiaľ len online. Stalo sa to tak, že naša čitateľka, a teraz už aj kamarátka, mi dala Kvetkinu knihu. Otvorila som ju a vyskočil na mňa vtipne napísaný príbeh reštartu, okorenený o rôzne postoje a príbehy, ktoré sa nám po 40-ke stávajú. A netýka sa to iba kariéry. Preto som sa rozhodla, že príbeh uverejníme tak, ako vyšiel v tlačenej podobe, lebo si zaslúži, aby si ho prečítalo čo najviac ľudí...

Niektorí ľudia na tejto planéte sú veľmi zanietení a radi pracujú nielen na sebe, ale podávajú pomocnú ruku aj ostatným. A to všetko s veľkým espritom a projektami, ktoré nielen prepájajú, ale najmä vzdelávajú. Jednou z nich je nesporne aj Ľuba Fábry, ktorá žije 10 rokov s rodinou prevažne v zahraničí, pričom vymenili už 5 destinácií a svoju dovolenku na Slovensku už niekoľko rokov trávi tak, že organizuje jedinečné tábory pre deti od 4 do 12 rokov, ktoré chcú spoznať SVET a naučiť sa angličtinu v praxi.

Lucia Pašková založila a vedie Curaprox. Ihneď, ako sa Slovensko začalo potýkať s koronou a nedostatkami v oblasti ochranných pomôcok a ich distribúcie, spojili sa so Šimonom Šickom, Zuzanou Suchovou, Lukášom Filom a „Demotiváciou” a založili iniciatívu ♯KtoPomozeSlovensku. Zapojili sa už stovky ľudí a ja som si povedala, že to, čo nás môže spasiť nielen počas krízy, ale najmä po kríze je ochota a spolupatričnosť. Preto som Lucku oslovila na rozhovor.

Neviem či je to motto, ale často, a najmä v tejto dobe, si spomínam na príhodu zo študentských čias. Ako študenti VŠMU sme občas účinkovali v SND a hrali vojakov alebo poslov alebo rôzne malinké úlohy. Raz som aj ja niesol nejakú halapartňu na scénu a s napätím som čakal na svoju chvíľu, keď tu zrazu pristúpil ku mne pán Machata a povedal: „Mladý, ty chceš byť herec?“ Odpovedal som, že áno. „Vieš, čo je najdôležitejšie na tomto povolaní?“ Neviem, čo majstre? „Len sa zo seba neposrať.“

Na začiatku svojej kariéry pôsobila v korporátnom svete. Má vyštudovanú potravinársku chémiu a rozhodla sa, že namiesto klasickému biznisu sa začne venovať farmárčeniu.  Mala na to aj dôvod, pretože v rodine Šebeňovcov ide už o piatu generáciu, ktorá sa venuje pestovaniu ovocia a zeleniny. Rastlinám vraj dokonca niekedy púšťa aj hudbu. Mojim hosťom bola Šebeňová.

Keď pred mesiacom vyhlásili karanténu, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s mojími bonusovými deťmi. Žijeme totiž v komponovanej rodine. To znamená, že okrem deväťmesačnej Olivky, mám ešte tri bonusové deti; Alexis (6), Liselot (8) a Vincent (11).  

Veľmi často sa stáva, že ľudia po 40-ke majú pocit stagnácie alebo cítia, že oblasť, v ktorej sa hýbu, im sedí, ale chceli by to robiť INAK. V takých situáciách sú dve možnosti. Buď dajú výpoveď a prejdú ku konkurencii, kde vidia, že by mohol nastať progres. Alebo si založia vlastnú firmu a idú do podnikania. Niekedy stačí pridať kvapku inej ingrediencie a detail spraví rozdiel. Napríklad taká kvapka citrónu do vody. Drobnosť, ktorá pomôže vyrobiť z obyčajnej vody osviežujúci drink.  A takto podobne vznikol projekt LEMONPIE...