Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Keď nás nič netrápi, usmievať sa je jednoduché.
Keď nás nič netrápi, usmievať sa je jednoduché.Na izbu s číslom dva, v liečebni, kde som pracovala ako sociálna terapeutka, prijali novú pacientku.
„Volám sa Judita“, usmievala sa a skúmavo si ma prezerala veľkými očami.
Pani Judita ešte nedovŕšila sedemdesiat rokov, ale jej telo si už prešlo všeličím.
Prišla k nám na rehabilitačný pobyt.
„Máme tu v liečebni aj spoločenskú miestnosť s rôznymi činnosťami a programom.
Máte záujem sa zúčastniť niektorých z aktivít?“ spýtala som sa.
„Ale samozrejme, “odpovedala šarmantne.
Mala som pocit, akoby ani nebola v nemocničnom zariadení.
Vyžarovala z nej radosť a vďačnosť za každú strávenú chvíľu v príjemnej spoločnosti.
Pani Judita chodievala pravidelne do spoločenskej miestnosti.
Privítali sme sa s úsmevom a ona pokojne popíjala zelený čaj. Jedného dňa sa mi zdôverila so svojim trápením.
Syn ju opustil vo svojich pätnástich rokoch. Opustil domov a ona bola nútená žiť bez neho.
Žila osamelá v malej izbietke domova seniorov. Jej rodinou sa stal iba personál zariadenia.
Čakáte, že napíšem, ako sme, so slzami v očiach, trúchlili nad jej osudom?
Vôbec nie…
Pani Judita zabodovala s vetou, ktorá mi ich vzájomné odlúčenie vysvetlila takto:
„Strávila som so svojím synom krásnych 15 rokov, a to mi musí stačiť,“ odhodlane skonštatovala.
Pani Judita k takémuto záveru len tak rýchlo nedospela.
Absolvovala mnoho terapií a návštev u odborníkov.
Jej trápenie sa odrazilo aj na fyzickom tele. Bola pravidelnou pacientkou na oddelení chirurgie. Kde si zvykla taktiež zažartovať:
„Pán doktor, zašite ma iba na zips, veď ma stále otvárate a zatvárate…“
Svoje prázdne chvíle vypĺňala pohárikmi slastného alkoholického nápoja.
A už to išlo. Točila sa v začarovanom kruhu, z ktorého sa nevedela dostať von.
V domove seniorov, medzi svojimi, už bola „zaradená“.
V liečebni sa cítila veľmi dobre. Nielen na základe prístupu ošetrujúceho personálu.
Všimla som si, že sa dokázala sama naladiť do stavu „poho.“
V zariadení, kde rehabilitovala, komunikovala žoviálnym spôsobom s pacientami, sestrami aj lekármi. Pani Judita z izby číslo dva sa stala obľúbenou.
Zaujímavé je, že po nápoji s alkoholom počas pobytu v liečebni nezatúžila. Možno len vo svojej hlave, ale hneď sa dotieravej myšlienky zbavila.
Myslím si, že miesto, kde ju prijímali, kde sa cítila byť človekom a nie zaradenou a odpísanou klientkou, sa stalo aj jej čiastočným liekom.
Liekom do ďalších slnečných dní.
Pani Judite do života vstúpilo viacero bolestných chvíľ. Ale ona sa usmievala.
Z toho veľkého materiálneho bohatstva, ktoré kedysi vlastnila, jej zostala jedna posteľ, stolík a výhľad na východ slnka.
„Viete, tak rada sa pozerám z okna, to je pre mňa balzam na dušu. A ešte milujem zelené olivy…“
Dodnes spomínam na pani Juditu. Na ženu, ktorá sa dokázala usmievať aj keď jej bolo v duši aj v srdci veľmi ťažko.
Pani Judita, verím, že tam, kde teraz ste, zabávate svojím šarmom a vtipom všadeprítomných anjelov.
Urobím si deň
Urobím deň krajším, povedala,
odhrnula perinu snivú,
z džbánu horúci nápoj rozlievala,
rozvoňal sa život z ospalého splínu.
Nálada vo farbe snežienková,
hieroglyf v pamäti svieti,
nastávajúca chvíľa opäť – znova
cukrom i korením sú v duševnej sieni.
Urobím deň krajším, zavolala
oblečená v predstave sviežosti,
s radosťou ako malá, posilnená víchrom
a čo vy?
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
