fbpx

Zuzana Balašovová Donátová: Keď nás nič netrápi, usmievať sa je jednoduché.

Keď nás nič netrápi, usmievať sa je jednoduché.

Na izbu s číslom dva, v liečebni, kde som pracovala ako sociálna terapeutka, prijali novú pacientku.

„Volám sa Judita“, usmievala sa a skúmavo si ma prezerala veľkými očami.

Pani Judita ešte nedovŕšila sedemdesiat rokov, ale jej telo si už prešlo všeličím.

Prišla k nám na rehabilitačný pobyt.

„Máme tu v liečebni aj spoločenskú miestnosť s rôznymi činnosťami a programom.

Máte záujem sa zúčastniť niektorých z aktivít?“ spýtala som sa.

„Ale samozrejme, “odpovedala šarmantne.

Mala som pocit, akoby ani nebola v nemocničnom zariadení.

Vyžarovala z nej radosť a vďačnosť za každú strávenú chvíľu v príjemnej spoločnosti.

Pani Judita chodievala pravidelne do spoločenskej miestnosti.

Privítali sme sa s úsmevom a ona pokojne popíjala zelený čaj. Jedného dňa sa mi zdôverila so svojim trápením.

Syn ju opustil vo svojich pätnástich rokoch. Opustil domov a ona bola nútená žiť bez neho.

Žila osamelá v malej izbietke domova seniorov. Jej rodinou sa stal iba personál zariadenia.

Čakáte, že napíšem, ako sme, so slzami v očiach, trúchlili nad jej osudom?

Vôbec nie…

Pani Judita zabodovala s vetou, ktorá mi ich vzájomné odlúčenie vysvetlila takto:

„Strávila som so svojím synom krásnych 15 rokov, a to mi musí stačiť,“ odhodlane skonštatovala.

Pani Judita k takémuto záveru len tak rýchlo nedospela.

Absolvovala mnoho terapií a návštev u odborníkov.

Jej trápenie sa odrazilo aj na fyzickom tele. Bola pravidelnou pacientkou na oddelení chirurgie. Kde si zvykla taktiež zažartovať:

„Pán doktor, zašite ma iba na zips, veď ma stále otvárate a zatvárate…“

Svoje prázdne chvíle vypĺňala pohárikmi slastného alkoholického nápoja.

A už to išlo. Točila sa v začarovanom kruhu, z ktorého sa nevedela dostať von.

V domove seniorov, medzi svojimi, už bola „zaradená“.

V liečebni sa cítila veľmi dobre. Nielen na základe prístupu ošetrujúceho personálu.

Všimla som si, že sa dokázala sama naladiť do stavu „poho.“

V zariadení, kde rehabilitovala, komunikovala žoviálnym spôsobom s pacientami, sestrami aj lekármi. Pani Judita z izby číslo dva sa stala obľúbenou.

Zaujímavé je, že po nápoji s alkoholom počas pobytu v liečebni nezatúžila. Možno len vo svojej hlave, ale hneď sa dotieravej myšlienky zbavila.

Myslím si, že miesto, kde ju prijímali, kde sa cítila byť človekom a nie zaradenou a odpísanou klientkou, sa stalo aj jej čiastočným liekom.

Liekom do ďalších slnečných dní.

Pani Judite do života vstúpilo viacero bolestných chvíľ. Ale ona sa usmievala.

Z toho veľkého materiálneho bohatstva, ktoré kedysi vlastnila, jej zostala jedna posteľ, stolík a výhľad na východ slnka.

„Viete, tak rada sa pozerám z okna, to je pre mňa balzam na dušu. A ešte milujem zelené olivy…“

Dodnes spomínam na pani Juditu. Na ženu, ktorá sa dokázala usmievať aj keď jej bolo v duši aj v srdci veľmi ťažko.

Pani Judita, verím, že tam, kde teraz ste, zabávate svojím šarmom a vtipom všadeprítomných anjelov.

 

 

Urobím si deň

Urobím deň krajším, povedala,
odhrnula perinu snivú,
z džbánu horúci nápoj rozlievala,
rozvoňal sa život z ospalého splínu.
Nálada vo farbe snežienková,
hieroglyf v pamäti svieti,
nastávajúca chvíľa opäť – znova
cukrom i korením sú v duševnej sieni.
Urobím deň krajším, zavolala

oblečená v predstave sviežosti,
s radosťou ako malá, posilnená víchrom

a čo vy?

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať