PRIESTOR PRE ZMENU

Rodiny boli spolu a ak to tak nemohlo byť, vždy na seba mysleli. V niektorých rodinách prestreli na stôl aj pre mŕtvych a neprítomných. Nachystali sa mimoriadne jedlá, dokonca ja pre zvieratá. Večer sa trávil v spoločnosti, ďakovaním na mieste, ktoré zodpovedalo kultúre a lokalite, kde rodina žila. V ďakovaní sa zvyčajne hlava rodiny ohliadla za starým rokom a reflexiou spomenula najdôležitejšie medzníky a udalosti. Poďakovalo sa za dary a za to, čo bolo počas uplynulého roka dobré a krásne, pretože nič sa nebralo automaticky.

Často sa uspokojíme s málom, s tým, čo práve v našom živote je. Týka sa to vzťahov, práce, materiálnej hojnosti. Je to vzorec strachu z nedostatku, ktorý je typický príslovím „Radšej vrabec v hrsti, ako holub na streche.“

Niekedy až triviálne situácie predurčujú, ako sa odvíja náš život. Za niektorých rozhodli rodičia. Museli ísť na štúdium, ktoré prinesie peniaze alebo spoločenský status. Ak ho však vyštudovali, stali sa buď neúspešnými alebo, pod tlakom okolia aj seba, sa síce stali úspešnými, ale činnosť, ktorú vykonávajú, ich nenapĺňa. V určitom momente sa títo ľudia odmietli počúvať a vnímať sami seba. Dali teda radšej na radu niekoho iného.

Pokiaľ stav prijatia svojich sledovateľov nie je pre vás a ich existencia vám stále vadí, irituje, cítite emócie hnevu, odporu, rozhorčenia a iné, jav s názvom „zrkadlenie“, ktorý pomenoval už Carl Gustav Jung, vás povedie cestou rozpoznania, že to, čo nám vadí u druhého, máme v skutočnosti my sami hlboko v sebe.

A tak náš vek je dobré brať iba ako číslo. Komu vek vadí, môže zaujať stanovisko „radšej naň nemyslieť a nevedieť“. No jedno som pochopila: nie je cieľom dosiahnuť stav byť v tele zakonzervovaný a snažiť sa o to, aby sme vyzerali na „mínus tridsať“. Našim cieľom je naša cesta: prijímať sa takí, akí sme v každom okamihu, žiť naplno svoj život a užívať si to tu na tejto krásnej Zemi.

Začnime tým, že sa nad každou vecou v našom dome, v našich skriniach, v našich životoch, zamyslíme a opýtame sa sami seba, na čo ich ešte máme. Posunúť veci inde, darovať tým, ktorí ich potrebujú, symbolizujú pustenie, vzdanie sa nepotrebného, uvoľnenie energie potrebnej pre prijatie niečoho nového. Rovnako pustiť lipnutie na našich milovaných, na partneroch, deťoch, rodine, pretože nikoho z nich nevlastníme.

Skúsme sa prestať orientovať na to, čo je vonku, a vojdime do nášho vnútra a vnímajme ho – tam pramení naše šťastie a láska. My sme tým priestorom, v ktorom sa šťastie môže zrodiť. Ak mu dáme príležitosť prejaviť sa, vytryskne ako gejzír, a my môžeme dať z neho napiť okoloidúcim vysmädnutým pocestným. Aj tým ďalším, ktorí putujú už veľmi dlho s pocitom osamelosti ako po vyprahnutej púšti…

Prešla som krízou – hnevom, odporom, strachom zo smrti, popieraním a vyjednávaním s lekármi, aj sama so sebou. Až som vstúpila do iného priestoru – do prijatia, zmierenia, dôvery, odovzdania sa. A objavila som súcit a lásku k sebe samej. Priamo na operačnom stole.

Nezáleží na tom, či veríte vo Veľkého Manitoua, alebo vo Všehomíra, Stvoriteľa, či iba Vesmír. Nezáleží na tom, aké máte spoločenské či ekonomické postavenie a akú rolu hráte vo vašom živote. Podstatné je, či hovoríte a žijete svoju vlastnú pravdu, či dokážete byt autentický a sám sebou. Či sa viete sám seba zastať, rozhodnúť sa slobodne a bez strachu, čo si budú o mne myslieť druhí, či milujete bezpodmienečne sám seba.

Už roky postupne rozpoznávam vzorce, v ktorých sa „cyklím“ a ktoré mi rado pripomína moje ego. No táto skúsenosť bola prelomová. Zrazu som začala vnímať situácie, že už nelipnem na tom, čo si o mne myslia druhí, už nie som závislá na tom, aké dostanem hodnotenie či pochvalu. Následne som si uvedomila, že prestávam hodnotiť a posudzovať a začínam brať ľudí takých, akí sú. Moje ego alebo osobnosť malo pevné kontúry a charakteristiku, ktorú som roky pestovala, že bolo priam dokonalé, až kultivované.

Miguel de Ruiz, autor knihy Štyri dohody a mnohých ďalších, sa svojich klientok pýtal: „Si šťastná alebo hlúpa?“ Pretože cítiť radosť a byť šťastná je vec vnútorného rozhodnutia. Preberte zodpovednosť za seba a urobte tento krok vedúci k vašej zmene.

Ak si nalejeme čistého vína, pravdivou odpoveďou môžeme prísť k novému poznaniu. A nebojme sa, odpovede počujeme iba my sami. Nikto nám z toho nemôže vyvodiť konzekvenciu, sankciu či trest. Byť pravdivý k sebe samému je dôležité. Rozhodujúce je uvedomenie, že jediný, kto je zodpovedný za svoj život a svoje šťastie som ja sám.

Ďakujem všetkým, ktorí sa počas toho dňa vyskytli v mojej prítomnosti. A ďakujem aj sebe, keďže som to ja, ktorá som si dovolila cítiť sa dobre. Pretože máme iba to, čo si vnútorne dovolíme.

Prijať situáciu, ktorá už vznikla - takú aká je. A prijať aj možnosť, ktorá ešte nie je, ktorej predstava nás desí a s ktorou vnútorne bojujeme. Prijať ju iba ako variant v poli možností, ktorú si v našich mysliach premietame, čím ju nechtiac tvoríme.

Je zaujímavé vnímať ľudí a rozprávať sa s nimi. Potrebujeme sa socializovať a komunikovať aj s druhými. Keď sme v ohrození, keď cítime strach, odpájame sa a vzďaľujeme sa druhým nielen fyzicky. Nosíme si svoje príbehy, svoje tajomstvá a máme strach vzdať sa tej masky. Niekedy sa otvoríme jednému človeku, skúšame, kde nás to pustí. No neuvedomujeme si, že najväčšie tajomstvá tajíme sami pred sebou.

Časom prídeme k tomu, že je lepšie byť nezávislí, ako byť závislí, ale vtedy opäť len počúvame svoje ego. Pretože, či chceme, alebo nechceme, sme vzájomne závislí jeden od druhého, tak ako sme vzájomne závislí od slnka a vody. Aj kvapka vody, lúč slnka, aj zrnko piesku má svoj význam, a tak vytvárame celistvý svet, jeden celok.

Mnohí sa ma pýtajú, prečo im do cesty prichádzajú ľudia, ktorí sa k nim správajú neúctivo. Priam si z nich robia rohožku, do ktorej si možno utrieť nohy. Znova a znova vysvetľujem projekciu a zrkadlenie, že títo tyrani svojim obetiam iba ukazujú ich nízku sebaúctu.

Stačí sa vzdať všetkých prekážok, ktoré sú tvorené odporom, bojom, závisťou, neúprimnosťou a chamtivosťou z priestoru vlastného ega. Stačí prijať seba samého takého, aký som. Aj v roli toho neprijatého druhými. Tým treba začať. Pretože neexistuje chyba, ktorá by sa nedala napraviť. Tak uvažujme spolu, na čo je potom dobré cítiť sa vinný?

Na mieste je vďačnosť. Pretože všetko, čo sa nám udialo, má svoj význam a posúva nás vpred. Možno niekto namietne, a čo taká nepriazeň osudu : choroba, rozvod, úmrtie v rodine, strata práce, dlhodobý stres. Myslíme si, že trpíme preto, čo nemáme alebo preto, že máme, čo nechceme. Každá takáto situácia nás stretáva preto, aby sme sa niečo naučili. Je však len na nás, ako na takéto situácie zareagujeme. Či nás premôžu alebo posilnia.

V každom momente, keď sa opäť, zo zvyku začnete v mysli venovať čiernym scenárom, zastavte to a začnite uvažovať, čo najlepšie by sa vám mohlo stať. Dajte svojej predstavivosti úplnú voľnosť a predstavujte si tie najlepšie a najkrajšie možnosti. To neznamená, že s odporom vopred popierate aj iné situácie, ktoré sa iste môžu vo vašom živote udiať. Rozdiel je však v tom, že týmto nepríjemným možnostiam netreba dávať pozornosť a emočný náboj, pretože to je v skutočnosti to, čo tvorí novú, nežiadanú realitu.

richádzajú nové, takmer nevysvetliteľné udalosti, ktoré akoby plynuli v súlade s naším bytím. Na túto epizódu som si spomenula, keď niekde na webe na mňa dnes „vyskočila“ takáto veta: „Plakať budeš až zajtra.

Naše problémy nevyrieši veda a technika, my sami sme tou zmenou. Ak budeme rozvíjať svoje osobné, sociálne a ekologické vedomie, začneme spoznávať svoje miesto vo vesmíre. Už nebudeme jeho dobyvatelia, budeme opatrovatelia sveta a vesmíru pre všetkých tých, ktorí prídu po nás.

Pred časom som presne po roku navštívila špecializovaného lekára. Taká štandardná prehliadka dva roky po operácii. Už pred rokom mal potrebu miesto povzbudenia povedať mi: „Vaše riziko je minimálne, ale je !“ a pokračoval v popise katastrofických scenárov, z ktorých by sa niektorý pacient možno aj psychicky zložil.