PRIESTOR PRE ZMENU

Pokiaľ stav prijatia svojich sledovateľov nie je pre vás a ich existencia vám stále vadí, irituje, cítite emócie hnevu, odporu, rozhorčenia a iné, jav s názvom „zrkadlenie“, ktorý pomenoval už Carl Gustav Jung, vás povedie cestou rozpoznania, že to, čo nám vadí u druhého, máme v skutočnosti my sami hlboko v sebe.

Ak si nalejeme čistého vína, pravdivou odpoveďou môžeme prísť k novému poznaniu. A nebojme sa, odpovede počujeme iba my sami. Nikto nám z toho nemôže vyvodiť konzekvenciu, sankciu či trest. Byť pravdivý k sebe samému je dôležité. Rozhodujúce je uvedomenie, že jediný, kto je zodpovedný za svoj život a svoje šťastie som ja sám.

Ďakujem všetkým, ktorí sa počas toho dňa vyskytli v mojej prítomnosti. A ďakujem aj sebe, keďže som to ja, ktorá som si dovolila cítiť sa dobre. Pretože máme iba to, čo si vnútorne dovolíme.

Prijať situáciu, ktorá už vznikla - takú aká je. A prijať aj možnosť, ktorá ešte nie je, ktorej predstava nás desí a s ktorou vnútorne bojujeme. Prijať ju iba ako variant v poli možností, ktorú si v našich mysliach premietame, čím ju nechtiac tvoríme.

Často sa uspokojíme s málom, s tým, čo práve v našom živote je. Týka sa to vzťahov, práce, materiálnej hojnosti. Je to vzorec strachu z nedostatku, ktorý je typický príslovím „Radšej vrabec v hrsti, ako holub na streche.“

Je zaujímavé vnímať ľudí a rozprávať sa s nimi. Potrebujeme sa socializovať a komunikovať aj s druhými. Keď sme v ohrození, keď cítime strach, odpájame sa a vzďaľujeme sa druhým nielen fyzicky. Nosíme si svoje príbehy, svoje tajomstvá a máme strach vzdať sa tej masky. Niekedy sa otvoríme jednému človeku, skúšame, kde nás to pustí. No neuvedomujeme si, že najväčšie tajomstvá tajíme sami pred sebou.

Časom prídeme k tomu, že je lepšie byť nezávislí, ako byť závislí, ale vtedy opäť len počúvame svoje ego. Pretože, či chceme, alebo nechceme, sme vzájomne závislí jeden od druhého, tak ako sme vzájomne závislí od slnka a vody. Aj kvapka vody, lúč slnka, aj zrnko piesku má svoj význam, a tak vytvárame celistvý svet, jeden celok.

Mnohí sa ma pýtajú, prečo im do cesty prichádzajú ľudia, ktorí sa k nim správajú neúctivo. Priam si z nich robia rohožku, do ktorej si možno utrieť nohy. Znova a znova vysvetľujem projekciu a zrkadlenie, že títo tyrani svojim obetiam iba ukazujú ich nízku sebaúctu.

Stačí sa vzdať všetkých prekážok, ktoré sú tvorené odporom, bojom, závisťou, neúprimnosťou a chamtivosťou z priestoru vlastného ega. Stačí prijať seba samého takého, aký som. Aj v roli toho neprijatého druhými. Tým treba začať. Pretože neexistuje chyba, ktorá by sa nedala napraviť. Tak uvažujme spolu, na čo je potom dobré cítiť sa vinný?

Na mieste je vďačnosť. Pretože všetko, čo sa nám udialo, má svoj význam a posúva nás vpred. Možno niekto namietne, a čo taká nepriazeň osudu : choroba, rozvod, úmrtie v rodine, strata práce, dlhodobý stres. Myslíme si, že trpíme preto, čo nemáme alebo preto, že máme, čo nechceme. Každá takáto situácia nás stretáva preto, aby sme sa niečo naučili. Je však len na nás, ako na takéto situácie zareagujeme. Či nás premôžu alebo posilnia.

V každom momente, keď sa opäť, zo zvyku začnete v mysli venovať čiernym scenárom, zastavte to a začnite uvažovať, čo najlepšie by sa vám mohlo stať. Dajte svojej predstavivosti úplnú voľnosť a predstavujte si tie najlepšie a najkrajšie možnosti. To neznamená, že s odporom vopred popierate aj iné situácie, ktoré sa iste môžu vo vašom živote udiať. Rozdiel je však v tom, že týmto nepríjemným možnostiam netreba dávať pozornosť a emočný náboj, pretože to je v skutočnosti to, čo tvorí novú, nežiadanú realitu.

richádzajú nové, takmer nevysvetliteľné udalosti, ktoré akoby plynuli v súlade s naším bytím. Na túto epizódu som si spomenula, keď niekde na webe na mňa dnes „vyskočila“ takáto veta: „Plakať budeš až zajtra.

Naše problémy nevyrieši veda a technika, my sami sme tou zmenou. Ak budeme rozvíjať svoje osobné, sociálne a ekologické vedomie, začneme spoznávať svoje miesto vo vesmíre. Už nebudeme jeho dobyvatelia, budeme opatrovatelia sveta a vesmíru pre všetkých tých, ktorí prídu po nás.

Pred časom som presne po roku navštívila špecializovaného lekára. Taká štandardná prehliadka dva roky po operácii. Už pred rokom mal potrebu miesto povzbudenia povedať mi: „Vaše riziko je minimálne, ale je !“ a pokračoval v popise katastrofických scenárov, z ktorých by sa niektorý pacient možno aj psychicky zložil.