Neprišli sme sem preto, aby sme trpeli. Ako opraviť KAZÍTKO-EGO v sebe a žiť radostný život?

Redakcia MAGAZIN40plus 14. apríla 2022

Neprišli sme sem preto, aby sme trpeli…

Kedysi veci dlhšie vydržali a vedeli fungovať celé desaťročia. Naša spredu plniteľná práčka bola taký zázrak, vydržala nám tridsať rokov. Najprv odišlo tesnenie na dvierkach, ktoré sme hravo vymenili. Potom začali pomaly degradovať plasty a po viacerých neúspešných pokusoch získať náhradné komponenty, napriek tomu, že je práčka stále mechanicky funkčná, sme ju odstavili.

Dnešné práčky a iné zariadenia majú v sebe takzvané „kazítka“.

Je to niečo, čo limituje životnosť daného zariadenia. Máme éru nákupu a spotreby, a tak si niekto zrejme povedal, že načo používať jednu vec tridsať rokov, keď môže byť z predaja väčší zisk… Kazítko, teda vec, v priebehu užívania pokazí a núti k opätovnému nákupu. Je symbolom dnešnej doby, keď máme pokazené naše vzťahy, nielen tie obchodné, z ktorých sa vytratila poctivosť a férovosť, ale aj vzťahy medzi ľuďmi a najmä vzťah k sebe samému.

A teraz si predstavte, že také kazítko má v sebe každý z nás.

To kazítko má názov ego, ktoré používa ako svoj nástroj našu myseľ a tá vyvoláva emócie. Možno si niekto povie, že ego má pre náš rast evolučný význam. V skutočnosti je to náš sabotér, akoby samostatná entita v nás vytvorená vplyvom spoločnosti. Živá však nie je, pretože nedokáže existovať bez nás. Je iba zhlukom programov, presvedčení, predsudkov, myšlienkových konštrukcií, s ktorými sme sa stotožnili.

Ego je niečo, čo k nám zjavne nepatrí.

Je to klam vytvorený spoločnosťou, do ktorej sme sa narodili a neustále nás presviedča, aby sme sa neprestali hrať s hračkami, ktoré si žiadajú našu plnú pozornosť. Robí to preto, aby sme sa nezačali pýtať, ak by sme sa náhodou aj prebudili. A tak ego pracuje neprestajne. Má túžby a ambície, chce byť vo všetkom „naj“ – buď najlepší, alebo ak sa inak nedá, hoci aj najhorší. V životných drámach vytvára utrpenie, trápenie, konflikty, frustráciu, šialenstvo, berie život tým, čo trpia, aj tým, ktorí žijú v ich blízkosti.

Dnes už vieme, že čo nás skutočne vyčerpáva, sú emócie.

Zo vzťahov a zo situácií, v ktorých sa necítime dobre, kde nás niečo irituje, kde sme v odpore, kde sa do niečoho tlačíme a kde cítime negatívne emócie. Možno ste videli film Matrix a ľudí uzavretých v kokonoch. V tom filme stroje z emócií, ktoré ľudia prežívajú prostredníctvom mysle v iluzórnom svete Matrixu, čerpajú energiu. Zhruba takto to je. Nikto nám energiu totiž neberie, to my sami ju dobrovoľne odovzdávame. Míňame ju tým nesprávnym smerom pri prežívaní vzťahov a udalostí.

Ak to chceme vziať do vlastných rúk, je potrebné pozorovať svoje myšlienky, regulovať myseľ a uvedomiť si, kde všade „ulietame“ do minulosti a budúcnosti. Utrpenie nie je možné v prítomnom okamihu. Stačí uvedomenie a prichádza úľava, postupne sa ocitneme v prítomnosti stále viac a budeme cítiť pokoj, ktorý je prejavom prirodzeného stavu nášho bytia. Občas prídu emócie, ale uvedomíme si ten rozdiel a pochopíme, že emócia a myšlienka je len niečo prechodné v priestore nášho vedomia. Pretože my sme ten priestor a v ňom sú aj tie myšlienky aj emócie. A je na nás, čo si vyberieme, kam zameriame svoju pozornosť.

Keď sa jedného dňa rozhodneme, že už bolo dosť emočných výstupov, že už nebudeme kŕmiť svoje ego energiou ako v tom Matrixe, je to začiatok a potom už to len každý deň, v každom jednom okamihu trénovať. Je to celoživotný tréning. A treba začať skôr, ako sa nám telo cez prvotnú stratu energie prihovorí vážnou chorobou. Aj to je i moje poznanie.

Chodím s otvorenými očami a ušami a vidím, koľko ľudí prechováva k druhým, a čo je horšie, k sebe samému odpor.

Za odporom sa úplne nenápadne skrýva hnev, nenávisť a ďalšie negatívne emócie. Keď cítime odpor k čomukoľvek, je to taká sabotáž seba samého. Ak vieme, že niečo by nám vyložene prospelo, napríklad ísť si zabehať, zmeniť svoje vnútorné postoje alebo niečo začať vo svojom živote robiť inak, ale stále to odkladáme, niečo nám v tom stále bráni, prípadne sa ospravedlňujeme niečím dôležitejším, v skutočnosti prekrývame náš odpor začať niečo nové.

A teraz si predstavme, že polovicu života trávime v práci

…a koľko ľudí robí svoju prácu alebo čokoľvek iné s odporom a sebazaprením. Možno sa nútime pracovať na niečom iba z povinnosti, no zabudli sme počúvať svoje vnútorné vedenie. Ak sa nútime v zamestnaní robiť veľa vecí, ktoré v skutočnosti robiť nechceme, pozrime sa na to z nadhľadu. Všímajme si svoje negatívne pocity v práci – ukazujú nám totiž, ako by sme svoju situáciu mohli zlepšiť. Prečo zostávať v zamestnaní, ktoré nám neumožňuje venovať sa tomu, čo nás baví?

Pokiaľ však milujeme svoju prácu ako celok alebo väčšinu činností, ktoré nám prináša a nebavia nás len niektoré z nich, pozrime sa dôkladne práve na ne. Možno existuje lepší spôsob, ako ich robiť, lepší postup či rozdelenie práce medzi nami a našimi kolegami alebo iná možnosť, ktorá nám môže uľahčiť život.

Ak pracujeme celé hodiny na niečom, čo nám v skutočnosti neprináša radosť, čo nás nenapĺňa, nevážime si samého seba.

Ale keď robíme to, čo nám prináša radosť, možno prídeme na to, že všetko, do čoho sme sa nútili napríklad kvôli peniazom, už vlastne robiť nemusíme. A neskôr možno zistíme, že si zarobíme viac prácou, ktorú milujeme, než činnosťami, ktoré nás nebavia.

Čím radostnejšie sa cítime, čím viac nasledujeme svoje túžby a vízie a konáme podľa nich, tým ľahšie získavame to, čo chceme, pretože nám to ide úplne prirodzene. To neznamená, že neprídu výzvy v podobe prekážok. V akomsi prechodnom období ešte budú, no postupne nám pomôžu získavať sebadôveru, sebahodnotu a sebaúctu. Ak budeme nasledovať svoju cestu, pocity potešenia a radosti, naše sny sa uskutočnia, stanú sa skutočným prejavom lásky k sebe samému.