Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.

Jediné, čo ma vtedy mrzelo, bola totálna strata zmyslu pre humor. Žiadny sarkazmus, vtipná kaša či veselé porekadlo. Naopak, objal ma smútok, vzal ma za ruku a viedol po chodbe k výťahom. Zajtra pôjdem domov a tam mi bude dobre. Alebo sa veci skomplikujú ešte viac. To jeden nikdy nevie.Čo som si ale úplne istá je, že TAKTO nejako začala moja kríza stredného veku, milé dámy. Ach, mojich sladkých 40! Mať tak dnes vaše starosti...!

Nepatrím medzi ľudí, ktorí mali od malička predstavu, aké bude ich povolanie, kedy sa oženia/vydajú alebo kedy a koľko detí budú mať. Ako každé dieťa, aj ja som mala povolania, kým som chcela byť. V mojom prípade to bolo stať sa veterinárkou, pretože som veľkou milovníčkou zvierat a myslela som, že toto povolanie je o mojkaní sa so zvieratkami J, rýchlo som potom prišla na to, že nie je.

Ako sociálna terapeutka som sa musela zoznámiť nielen s personálom, ale aj s klientmi zariadenia. Prisadla som si ku klientom, sediacim na invalidných vozíčkoch, a pozorovala som. Z môjho neistého rozhliadania sa ma vytrhla drobná, útla žienka s čiernymi vlasmi, tlačiaca servírovací vozík.„Rozdali by ste, prosím, klientom v miestnosti výživu? Máme dnes frmol, nestíhame a ja musím rozdeliť desiatu ešte klientom na izbách,“ spýtala sa odvážne.