ZAMYSLENIA

Donedávna som bol dobrý otec. Vedel som to, a bol som na to hrdý. Mám 11-ročnú dcéru, ktorá žije s mamou a dochádzam za ňou 140 km tak často, ako sa nám podarí sa vzájomne dohodnúť. Nejde však o pravidelnosť a čas, ktorý s ňou trávim, ale o čosi viac. Ide o lásku, porozumenie a pochopenie, ktoré sa jej snažím dať. Čo sa však stalo, že som zistil, že všetko je inak?

Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne... tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám...

Neznášam násilie ako také. Tobôž na deťoch a ženách. No čo to vlastne všetko je? Bitka a znásilňovanie v domácnosti je len špička spoločenskej agresie.

Písal sa rok 1994 a môj anjel strážny sa rozhodol, že mi na Slovensku bude dobre. Po všetkom utrpení, strachu, bolesti a beznádeji ktoré som zažila behom občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, mi našiel miesto, kde sa zastavím, odpočiniem, pomaly uzdravím a začnem nový život. Vybral mi Slovensko. Neviem, prečo …

Každá jedna maličkosť pomôže a každý jeden človiečik je v tom nápomocný, aby sa vyskladala mozaika. Čo mňa doslovne vytáča, a vidím to denne všade navôkol, sú všadeprítomné nedopalky z cigariet. Nejdem rozoberať samotný akt fajčenia a jeho škodlivé účinky, nielen na zdravie fajčiarov, ani ich bezohľadnosť a arogantnosť, hoci nad nimi často krútim hlavou.

Pred tridsiatimi rokmi sa pokladalo za nutnosť, aby sa mladí ľudia naučili v spoločnosti hýbať do taktu hudby. Sama som absolvovala na strednej škole „venček“ a bola to zaujímavá životná skúsenosť. Už tam bolo vidieť, že niektorí si tanec užívali, iní priam trpeli. Tí, ktorí tanec odmietajú doteraz, si často nechcú priznať, čo je v skutočnosti za tým.

Bol to taký obyčajný nedeľňajší večer. Keď si každý člen rodiny s neprítomným pohľadom vybavuje v hlave začiatok nového týždňa. No len do chvíle, kým mobil nezačal chrliť akosi priveľa správ. Píše syn z Holandska, okamžite som v strehu. „Mami, Kobe Bryant je mŕtvy. Nemôžem tomu uveriť.“ V prvej chvíli som si pomyslela, že ide o hoax.

„ČO VÁS ROBÍ ŠŤASTNÝMI, OKREM ZDRAVIA, RODINY ?“, pýtal sa jedno popoludnie moderátor v rádiu poslucháčov a tešil sa, ako sa to pekne rýmuje. Potom sumarizoval odpovede a od väčšiny sa dozvedel, že „keď nás niekto pochváli“ alebo „keď nám niekto niečo pochváli“. Zamyslela som sa, kedy sa to ŠŤASTIE udialo mne. Presne …

Tento text vznikol pre ženy, ktoré vedia, že mágia je skutočná a je ňou sám život... Pre ženy, ktoré ak vypnú prúd, čítajú pri sviečkach a pre tie, ktoré keď si ľahnú do trávy, vidia v oblakoch mimozemšťanov. Pre tie, ktoré sa najlepšie cítia vo svetoch, ktoré nie je možné vidieť, a pre tie, ktoré vedia snívať a veria, napríklad na lásku...

Sú sviatky. Hľadáme spôsoby ako v sebe aktivovať všetky možné pozitívne emócie. V záplave negativity okolo nás, je akoby čoraz ťažšie tešiť sa zo života. Na „pomoc“ prichádzajú rôzne spôsoby ako si pomôcť. Najdostupnejšia je asi tekutá pomoc, čo v najrôznejších farbách, vôňach a chutiach dráždi naše zmysly. Nakoniec si k nej ešte nájdeme aj nejaké tie „obhajoby“ ako pomáha na tlak, trávenie, pomáha zvládnuť smútok, znásobuje radosť.

Je dvadsiaty druhý december 2019, moje 54-té narodeniny. Zároveň deň Slnovratu, ktorý obvykle prichádza 21.12., no tentoraz to vyšlo práve takto. Spojilo sa toho toľko, že sa mi veriť nechce.

Komunikácia s pubertiakom je rovnaká ako s dospelým! Neodsudzujme, nepohŕdajme, neporovnávajme, nezavrhujme a hlavne sa zaujímajme, nechajme dokončiť myšlienku, podnecujme k ďalším rozhodnutiam a dávajme zodpovednosť za tie rozhodnutia.

Ja sa však pýtam. Prečo ľudia nerobia svoju prácu s láskou? Všetci? Prečo spílili stromy a nevybrali aj korene? Alebo prečo ich nespílili úplne pri zemi? Napočítala som ich tam päť. Päť pníkov, ktoré čakajú na ďalšie obete.

Ľudia, ktorí podporujú aktuálnu situáciu na Slovensku len preto, že niekto z ich rodiny je závislý na svojom pracovnom mieste v štátnej správe akoby nechápu, nerozumejú čo činia. Veď robia iba to, čo môžu.

Každý ďalší pád nám dodáva silu zvládať nasledujúce. Treba sa otriasť a vrátiť sa do života. Takýto postoj oddeľuje šťastných od nešťastných, silných od slabých. Trápením nad minulým "nešťastím" si len privolávame ďalšie, takže dlho nezostávajme v minulosti a pokračujme ďalej. Život nám bol daný, pretože sme dostatočne silní, aby sme zvládli všetko, čo sa v ňom objaví. 

Dnes som sa stretla s príbehmi troch žien. Každá z inej časti Slovenska. Každá úplne iná. Jedinečná. Spájala ich jedna vec. Absolútna strata sebadôvery. Ale absolútna. A pritom... Každá z nich vychovala niekoľko detí a bola mužovi oporou popri podnikaní. Deti však vyleteli z hniezda. A nastala HODINA PRAVDY. Otázka, koho je to HODINA PRAVDY?

Pred pár dňami bola nájdená druhá polomŕtva mladá žena v Bratislave. Nevedeli ju zachrániť.  Tiež týraná? Plakala som. Začiatkom týždňa sa, druhý raz, otrávil liekmi spolužiak zo ZŠ.  Opäť ho zachránili deti u neho doma, spolužiaci. Bolo mi povedané, že žiak má ospravedlnené hodiny a je to „súkromná záležitosť“.

Je to neuveriteľné, ako čas letí. Keď sa hovorí o Nežnej Revolúcii, chcem či nechcem, spomeniem si na jedného „politika“, ktorý si November 1989 nevšimol, lebo kachličkoval kúpeľňu. Ja som nekachličkovala. Bola som čerstvo po pôrode a dojčila som.

Všímajte sú ľudí okolo vás, niekedy úplne nezištná pomoc dokáže zázraky. ️ Keď môžete, tak pomôžte. A ešte niečo : skúste zdieľať posolstvo dobrých skutkov  nielen na Vianoce, ale po celý rok .... Ďakujem....

Mŕtvi patria k nám živým. Nemali by sme na nich zabúdať. Po celý rok. Pri hocijakej činnosti. V ktorejkoľvek hodine. Nie iba vtedy, keď nám to prikazuje kalendár a všeobecný marketingový ošiaľ. Všade samé kahance a chryzantémy...

Žil raz jeden krajčír, ktorý plátal a zašíval ľudské srdcia. Mal veľmi veľa práce. Pracoval od skorého rána do neskorej noci. Každý deň k nemu prichádzali ľudia, ktorým zašíval srdcia, plátal ich, vyberal z nich črepy a rany niekedy aj lepil. Mal mnoho zákazníkov, ale jedného dňa zistil, že ho už práca, ktorú robí nebaví. Často šomral.

Tiež sa zvyknete vyhovárať, že by ste radi viac cvičili, chodili viac pešo a denne zdravo varili, ale nemáte čas? Tiež nariekate, že Vám chýba tak hodinka denne a deň medzi nedeľou a pondelkom? Tiež hľadáte spôsoby, ako si nájsť viac času, aby ste stihli všetky predsavzatia pre cestu k svojmu lepšiemu ja? Pod váhou jednoduchých, ale dobre kladených otázok sa odpovede začnú vynárať sami od seba.

Každého človeka robí šťastným niečo iné. A dá sa vôbec byť šťastným? Uchopiť to šťastie? Žiť ho, vnímať, cítiť... Zvyčajne, keď si ľudia gratulujú k sviatku, narodeninám a rôznym výročiam, tak si prajú okrem zdravia aj šťastie. Čo je to šťastie? Je to niečo hmatateľné? Alebo je to imaginárne? Ilúzia?

Na úvod chcem povedať, že nemám nič proti opačne orientovaným ľuďom. Mám medzi nimi veľa priateľov. Nestarám sa, čo robia po večeroch. Alebo ráno či na obed. Je mi to lautr jedno. Veď čo ja s tým? Len zdá sa mi, že vo svete sa dejú veci, nad ktorými krútia hlavou aj títo moji spomínaní priatelia. Viesť deti k „bezpohlavnosti – či rodovej rovnosti“ cez bábiku? Tak toto je už mimo misu. Alebo mimo ľudskú misiu a podstatu.

Nedovolím si tvrdiť, že sme sa poznali. Ale keď som mu potom ešte párkrát volala, hneď si spomenul. „To ste vy, ta Macháčková, co není Ivanina sestřenka!“ Ani neviete, ako som sa z toho tešila!

V rade pred pokladňou stojí aj mladá žena s asi päťročným dievčatkom. Dieťa pokojne stojí, drží mamu za ruku, keď tu sa jej opýta… „Mami, máme už všetko nakúpené?“„Áno zlatko, máme všetko. Prečo sa pýtaš?“„Zabudla si kúpiť víno.“ Mama nasucho preglgla a zatvárila sa, akoby ju niekto práve ovalil gumeným …

Čo sa to tu deje? Skutočne sa nenájde firma, ktorá by ocenila takýchto ľudí? Dala im šancu, aby aspoň tie 4 roky do dôchodku a možno aj v rámci dôchodkového veku dokázali, čo vedia? Alebo sú už fakt odpísaní, nech si počkajú do dôchodku a tam žijú doslova z almužny?

Ľudia sa ma často pýtajú, prečo meditujem a cvičím jogu? Čo mi to dáva a kam ma to posúva? Tak som sa nad tým trocha zamyslel. A na začiatku zamyslenia mi hneď napadá Gándhiho myšlienka: “Mimovoľná myšlienka je chorobou mysle a udržať na uzde myšlienku znamená udržať na uzde myseľ, čo je ťažšie ako skrotiť vietor.” Dnes môžem potvrdiť, že je to veľká pravda.

Kto sú teda opatrovateľky a opatrovatelia? Výnimoční ľudia, ktorých poslaním je v konkrétnom čase patriť len a len vám.

Určite to veľmi dobre poznáte. Facebookom či instagramom nám denne prebehnú stovky nových príspevkov. Od výmyslu sveta. Také, čo nás zaujímajú, aj tie, čo nás nechávajú ľahostajnými. Od zdokumentovaných obedov až po komentáre politickej scény. Občas sa medzi nimi mihnú aj citáty s pôsobivými obrázkami. Aj tie majú rozdielnu úroveň. Od tých, v ktorých sa nedajú prehliadnuť gramatické chyby a ich posolstvo je pomerne trápne, až po tie, nad ktorými sa naozaj musíte zamyslieť.