ZAMYSLENIA

Život pred vás každý deň kladie množstvo úloh a výziev. Od rána do večera treba niečo riešiť, zariaďovať, vybavovať, rozhodovať sa, niekam ísť a niečo robiť. Niekedy je toho toľko, že všetko nestíhate. Logicky sa viete na svoje úlohy pozrieť a vybrať si tie naozaj dôležité. Tie, čo by mali byť prioritami. S nimi by ste mali začať. No vám sa tak strašne nechce!

Niekto žije v honosnom „vyleštenom baráku“ a iný v garsónke či záhradnej chatke. Nuž, každý inak... Ale. Čo tvorí náš domov okrem nosných múrov, okien a elektrických  rozvodov? Možno sme to práve my samotní, ktorí dotvárame domov aj svojou  duševnou atmosférou a srdcom. 

Potrebujete skúšku z trpezlivosti? Verte mi, že príde. Rovnako ako vám príde cez druhých ľudí ukážka všetkého, čo si v sebe aktuálne nosíte. Ak neustále druhých kritizujete, budú kritizovať aj vás. Ak nedokážete tolerovať názory druhých, nebudú tolerovať ani tie vaše. Ak nie ste  ochotný pomáhať, ani vám sa pomoci nedostane, keď ju budete potrebovať.

Existujú už psychosomatické ambulancie, kde sa berie do úvahy príčina choroby. Ktorou je často samotný životný štýl človeka, zvládanie stresu, životospráva a naše psyché. Zdieľame množstvo krásnych myšlienok cez sociálne siete a čítame ich cez obrazovky. Ale, dokážeme tieto krásne vzletné myšlienky zachytiť aj do reálneho života?

Blbé je, že niekedy „nezaradená“ zápalka zabráni katastrofe a zvyšné zápalky o tom ani nevedia... aj zápalky so štokholmským syndrómom sa na ňu budú hnevať...

Ak sme dospeli k záveru, že sme dobrí a máme „všetko“ zvládnuté, s prekvapením zistíme, že to, čo môžeme ešte zvládnuť, je nekonečné. Je krásny letný podvečer. Na pleciach zaveseným cestovným  batohom kráčam ulicou k rodičovskému domu. Je postavený ako dvojdom, v ktorom žili dve rodiny a delil ich len betónový múr. Susedia z dvojdomu zostarli a svoje posledné chvíle života prežívajú v domove seniorov. Môj …

Každá budova sa musí stavať na kvalitných základoch. Ak sa postupne nadstavované poschodia začnú vymykať statike základov, budova sa zrúti. Rovnako neúspešne skončí aj pokus vytvoriť nový svet, ktorý sa prieči ľudskej prirodzenosti, pravde, spravodlivosti, láske, dobru a kráse.

Keď budete sedieť a čakať, pravdepodobne sa nič nezmení. Pracujte na sebe. Cvik robí majstra… Koľko múk zažije človek, kým sa stane riadnym človekom, občanom, majstrom vo svojom remesle – to nikoho nezaujíma. A pritom ľudia najviac trpia, ani si to neuvedomujúc, tým, že ich neuspokojuje vlastná práca. Keby hľadali potešenie a hrdosť v práci, prešli by ich aj tie …

Myslím si, že náš život by nebol tak vzácne a plnohodnotne prežívaný bez pozorovania a zažívania bolestných, priam pre dušu i telo zaťažujúcich chvíľ. Aj keď sa takto prezentovaná realita prijíma ťažko, je to v mnohých prípadoch tak.

Máme popletené niektoré pohľady v živote. Zamieňame si napríklad šikovnosť a rýchlosť. Najlepšie sa to ukazuje pri deťoch a na príklade v škole.

Prázdnej nahoty je na svete plno, ale naplnenosti zo vzájomnej intimity zúfalo málo. Nebojte sa svojej či cudzej vnútornej nahoty, úzkosť z nej trvá aj tak len chvíľu. V bolesti, slabosti, bezradnosti a bezmocnosti sme si i tak všetci veľmi podobní. Jeden by povedal, že skoro rovní. Skutočná ľudská intimita neexistuje bez porozumenia a bez porozumenia nie je ani tá vytúžená ľahkosť vzájomného bytia.

Dá sa vyčísliť hodnota ľudského života? Takí únoscovia to vedia. Tí si na hodnote človeka zakladajú svoj biznis. Naša hodnota závisí od toho, koľko sú naši blízki ochotní za nás zaplatiť. Alebo taká poisťovňa

Správaj sa pekne a dieťa sa pridá. To hovoril Ivan Štúr a často ľudia Štúrov výrok rotujú na sociálnych sieťach. Hovorí sa, že vychováva sa príkladom. Ako to ale je, ak človek, ktorý dobre vychováva a má úctu k druhým ľuďom i k životu vychová dieťa, ktoré robí "neplechu"?

Pred 2 rokmi som robila rozhovor so zakladateľom Univerzity vedomého života, ktorý v rozhovore, okrem iného povedal, že žijeme v nevoľníctve, nie v demokracii. Svoje slová aj vysvetlil. Zároveň dodal, že v každej dobe sa dá dobre žiť. Základom je, vytvoriť si vlastný svet a komunity. Vzájomne sa podporovať. Súhlasíte?

Myslíte si, že starší ľudia už nemôžu byť užitoční? Stačí, aby sedeli na verande a dozerali, či správne užijú lieky? Nuž, odpovedzte si sami... Ponúkam vám svoje podobenstvo o užitočnosti, presnejšie o poslaní každého z nás. Nech sa páči...

Predmety ako dejepis, matematika či chémia by ste na ňom ale hľadali márne. Budú tam iné... Odhodlanie a vytrvalosť, pravdovravnosť a čestnosť, ochota pomáhať druhým, schopnosť postaviť sa za pravdu a ísť za svojimi snami...

Vraj si vlastné myšlienky tvoríme v hlave z našich predstáv, ale aj uložených spomienok či iných myšlienok. Pomocou písmen a vyslovených slov ich vnášame do vonkajšieho sveta. Do sveta ľudí, vzťahov, predmetov, živlov... a mnohé zostanú zapísané v knižniciach či pamäťových diskoch.

Tie „dve vety“, ktoré povedia všetko, ten pohľad, dotyk či veľavravné objatie... Je to zadosťučinenie? Je to rozhrešenie? Alebo sme naozaj takí sebeckí, že to poďakovanie a uznanie niekedy potrebujeme?

Nie všetky rána, bývajú svieže a radostné, ako si možno niektorí  predstavujeme. Vstaneme namrzení, otrávení a možno aj zlostní. Ako sa vraví, že vstali sme „hore zadkom.“ Nuž, v podobnom znení sa nesie aj môj začínajúci deň.

Silný moment, z ktorého i dnes ide veľká sila a múdrosť. Patrí ešte do nášho života v modernej dobre? Určite áno. Je dôležité, aby sme aj v tejto tradícii vytrvali, vzali si z nej to dobré, nezabudli, že aj pokora a sebareflexia patrí do výbavy nášho života...

Ľudia boli, sú aj budú často nešťastní, bezradní, opustení, nemilovaní, smutní aj zúfalí a vtedy prídu na pomoc okamžité marketingové triky ako ich od tých pocitov "zachrániť". A nielen od týchto pocitov, ale aj od možnosti sebapoznania. Sebapoznanie je totiž najväčšia sila človeka, pri ktorej už nezaberá žiadna manipulácia.

Dnes sa človek môže dočkať likvidácie v priamom prenose. Do pár hodín či dní. A keď sa zistí opak, väčšinou to už médiá neprinesú s palcovými titulkami. Pečať na človeku ostane. Pachuť. Nespravodlivosť. Toto by sme si mali uvedomovať. My všetci, ale najmä predstavitelia médií hlavného prúdu.

Môžeme celý život zažívať hnev na systém v ktorom sme sa narodili, alebo môžeme vziať zodpovednosť za celý balík, ktorý máme k dispozícii a vytvoriť to k čomu sme sa zrodili. Je toho tak málo a predsa - máme čo robiť celý život. Tak ho nemrhajme na zbytočnosti a venujme svoj drahocenný čas tomu skutočne potrebnému. Tomu prečo sme sa v tomto krásnom živote zrodili.

Veríte v plochú zem? Ak by som si posadila pred seba vzorku 10 ľudí, kde 5 ľudí verí v plochú zem a 5 ľudí jednoznačne vie, že to tak nie je, možno by sa medzi sebou po 5 minútach aj pobili. Každý má svoju pravdu.

Svet slova neskončí, ale zmení svoju podstatu, ak objavíme, čo je za ním. Môžeme bádať celé životy. Učiť sa a skúmať všetky vedy. Pozorovať a popisovať nemožné. No stále budeme len uväznení v svete mysle. Chce to odvahu a zamyslenie sa nad mysľou. Chce to postoj pozorovateľa mysle. Chce to pochopenie paradoxov. Chce to pustiť vážnosť a dôležitosť slov.

Dušek: Prvú polovicu života nás učia hlúposti a druhú polovica života sa tieto hlúposti snažíme odnaučiť Predstavte si napríklad situáciu v škole. Učiteľka zadá úlohu a posmeľuje deti: „Deti kto bude prvý, kto bude prvý? No, kto bude prvý?“ Volá učiteľka na deti, ktoré dávno vedia, kto z nich bude prvý. Hlavne to dobre vedia tie pomalšie, ktoré prvé nebudú. To sa v …

Svoju jedinečnosť nenájdeš nikde mimo seba! Môžeš sa o to pokúsiť a možno sa priblížiš k takmer svojej frekvencii – kmitočtu, kde sa kolíšeš z jeden strany na druhú a hľadáš ten svoj unikátny stred. Ten, od ktorého sa budeš vedieť kedykoľvek odraziť a opätovne začať. Ten, ku ktorému sa budeš vedieť vrátiť kedykoľvek, keď nebudeš vedieť, čo ďalej a bude ti menej príjemne.

Ja som sa na Slovensko dvakrát vrátil a pokúsil som sa o zmenu, ktorá však i napriek podpore ministerstva a vedenia nemocnice nebola prijatá. Mám sa opäť vracať, aby som zmenil jedno oddelenie a bojoval opäť proti všetkým? A ostatné pracoviská si pôjdu svoje ako posledných 50 rokov.

Hovoriť o tejto osobnej téme - som spoluzávislý človek - je pre mňa veľmi intímne. Posunula som sa v pochopení toho, ako sa v mojom živote definuje pojem sloboda. Stala sa mojou najvyššou hodnotou. Myslela som si, že ju mám vždy vysoko, ale nežila som ňou. Niečo prichádza prirodzene s vekom. Niečo prichádza so životom v partnerstve s človekom, ktorý sa odbornou terminológiou označuje človek s poruchou osobnosti. Narcizmus a manipulátorstvo.

V psychológii sa píše, že „leniví“ rodičia štatisticky vychádzajú ako lepší rodičia pre budúcnosť svojich detí. Učia ich od malička samostatnosti, budujú v nich sebavedomie, ich deti skôr vyrazia do sveta, veci zvládajú v živote lepšie a viac sa im darí.