ZAMYSLENIA

Nie som politicky angažovaná a ani sa nechystám. Viac sa cítim doma v oblasti líderstva a jeho dopadu na duševné zdravie. Venujem sa budovaniu mentálnej odolnosti v tímoch, firmách, ale aj u jednotlivcov, ktorí tímy a firmy vedú. Prevencia vyhorenia, práca so stresom, a tak.  A ďakujem, darí sa mi dobre. A vďaka posledným dňom sa mi (bohužiaľ) bude určite dariť ešte lepšie.

Tak čo? Kedy plánujete? Neodkladajte. Vlak nebude dlho stáť. Na čo ešte čakať? Ty nechceš deti? Nemôžeš? Podobné zvedavé otázočky ma v minulosti stretávali každodenne. Po nasnímaní mojej tváre s vypleštenými očami a pilne pracujúcim mozgom hľadajúcim a nenachádzajúcim odpoveď prišli rady: “Neboj, určite tá malá duša už čaká.”

Kamarátka si vylieva srdce, ako ťažko sa jej hľadá balans medzi materstvom a vlastnou sebarealizáciou. „Poradím ti! Musíš si na seba vyčleniť čas,“ hovorím jej. Našťastie, je to len hlas v mojej hlave. Dobre mienená rada je často ako servírovať pokazenú rybu. Zasýti, ale niečo na nej smrdí.

„V čom spočíva výhoda FFP2 respirátorov? FFP2 masky bez  (!) výdychového ventilu poskytujú filtráciu vdychovaného aj vydychovaného vzduchu. Používajú sa najmä profesionálnymi skupinami, ktoré prichádzajú do priameho, úzkeho a opakovaného kontaktu s chorými infekčnými osobami. Tieto masky MAJÚ VŠAK FILTRAČNÚ ŽIVOTNOSŤ A MALI BY SA PO NIEKOĽKÝCH HODINÁCH VYMENIŤ.“

Všetci sme unavení, naštvaní a hrozne frustrovaní. Môže za to pandémia a slovenská vláda, ktorá nám predvádza neuveriteľnú improvizáciu, chaos a neistotu - teda presný opak toho, čo by sme v tejto situácii všetci potrebovali.

Keďže sa vonkajší svet mení a my sme jeho súčasťou,  zmena k lepšiemu by mala začať od nás. Uvedomujúc si vplyvy a dianie okolo, môžeme registrovať, ako sme otvorení prispôsobovaniu sa. Adaptácia zároveň vyžaduje určité predpoklady, pripravenosť.

Keď som mala dvadsať, patrila som k tým najtučnejším babám na svete. Aspoň som sa tak videla. Neustála chuť na dobrotky, kašičky, napolitánky, chrumkavé zemiačiky a ešte poriadny „vandel” zmrzliny.

Chce to akože v tejto novej dobe – nový „approach“. Úplne nový pohľad na vec. Niečo ako spravila možno japonská odevná firma Aoki, ktorá vytvorila pyžamové obleky pre prácu z domu – pre mužov. Majú pripomínať kancelársky odev, ale sú pohodlné ako pyžamo. Viete, čo myslím ?

Všetko je to také jednoduché. Nie, ľahké to nie je. Ľahko sa o tom píše, lebo je to iba o klikaní na obrazovku či klávesnicu. Zvykli sme si mnohé riešiť iba na pár kliknutí. Je to však ako cestovanie po svete prostredníctvom obrazovky - bez osobnej skúsenosti. Áno, môžeme a mali by sme byť vďační, že taká možnosť existuje, ale nenahradí to skutočný život. 

Vždy som sa rada hrala s tankami a autami (dodnes milujem autá), ale aj s bábikami. Vždy som chcela byť indián bojovník, ale aj princezná. Mala som krátke vlasy a lozila som po stromoch a hrala som futbal, ale aj som rada nakupovala oblečenie. 

„Soudruhu, kde máte své papíry?“ Aneb: Máte prichystané čerstvé papiere z testovania? Kamoška mi odporučila český seriál s názvom „Svet pod hlavou“. Ide o príbeh mladého policajta z dnešnej doby, ktorý sa úrazom a nárazom hlavy  pri nehode ocitne v roku 1982- príbeh vskutku možno aj prehnane plytký, celkovú zápletku však  vylepšuje svojim hereckým výkonom a nesmrteľnými hláškami danej doby …

Kedysi dávnejšie som mala kolegyňu a v niektorých situáciách rada používala vtip, ktorý končil slovami. Načo je mi perie? Načo? Tak na tento vtip som si spomenula, keď som videla, že bola predostretá reklama na vakcináciu.

Ľudia mi hovoria, že také ruky ešte nevideli, že sú extrémne zvráskavené. Neviem či to tak je, ale ohodnotila by som svoje ruky ako budovateľské. Mysleli by ste si, že je to z práce s rukami. Nie, nie je. Nie som ten typ. Zo športu? Nie, nie som ten typ.

Magazín 40+ som objavila začiatkom minulého roka. Prijímam veci ako prichádzajú, takže na náhody neverím už dávno. Viem, že to, čo ma priťahovalo, nebolo to magické číslo 40+ v názve, no to, čo sa za ním ukrýva.

Prečítala som si pred chvíľou email od jednej priateľky –  slobodnej mamičky, ktorá písala o tom, aká je vyčerpaná, nevládze, nemá na nič chuť a začína jej byť všetko jedno. Od rána do večera je vlastne v dvoch robotách naraz – možno troch. „Ako sa  to stalo zlato?“ „Veď si doma“ …hovorím jej. Nuž a v tom je –  aj nie je – …

Po siahodlhých úvahách som pochopila, že sa predsa len chcem zamerať na to, čo viem dobre. Na to, čo mi ide,v čom som dobrá (aj keď sa to učím robiť stále dokonalejšie) a na to, z čoho mám pozitívnu spätnú väzbu od okolia.

My máme práčku, ktorá sa plní zhora. Dokonca som hľadala v odtoku. Našla som tam dva staré 20 halierniky, jeden 10 haliernik, kľúče od schránky, lístky na MHD, gumičku do vlasov, ktorú som dlho hľadala, a ďalšie mysteriózne veci, o ktorých radšej pomlčím. Ale ponožka ani jedna.

Vidíme to všade okolo seba, v politike, v mediach, vo firmách, v rodinách - je to forma “umenia” nájsť vinníka, kto za to môže. Každý ma svojho vyvoleného raz je to kolega, šéf, partner, rodič, počasie, vláda, teraz mame vírus. Stále sa objaví niekto, kto môže za naše nešťastie, za náš stav.

Nevieš si predstaviť, ako chcem aby si už nebol. Vyvetrám po tebe, prezlečiem periny na ktorých ostali tvoje stopy a definitívne vyhadzujem tvoje pomyselné papuče v chodbe. Mala som sa s tebou rozísť už dávno, aj som to mala v pláne. Ale paralyzoval si ma tak, že som len ticho pozerala ako sa vyskytuješ v mojom živote a prelínaš sa so mnou, zaliezaš mi do útrob bez akýchkoľvek rozpakov, ty zvrhlé prasa.

Motívom nie sú vľúdne napísané myšlienky plné emócií, pri ktorých mokríme papierové servítky. Motívom nie je ukazovať svoju tvár a tešiť sa z potlesku. Motívom k vydaniu kníh je vyjadriť myšlienku o starších ľuďoch, alebo presnejšie o ľuďoch odkázaných na pomoc druhého človeka. A zároveň myšlienku vcítenia sa do ich prežívania života v období, kedy ich cesta na zemi končí.