ZAMYSLENIA

Kto sú teda opatrovateľky a opatrovatelia? Výnimoční ľudia, ktorých poslaním je v konkrétnom čase patriť len a len vám.

Určite to veľmi dobre poznáte. Facebookom či instagramom nám denne prebehnú stovky nových príspevkov. Od výmyslu sveta. Také, čo nás zaujímajú, aj tie, čo nás nechávajú ľahostajnými. Od zdokumentovaných obedov až po komentáre politickej scény. Občas sa medzi nimi mihnú aj citáty s pôsobivými obrázkami. Aj tie majú rozdielnu úroveň. Od tých, v ktorých sa nedajú prehliadnuť gramatické chyby a ich posolstvo je pomerne trápne, až po tie, nad ktorými sa naozaj musíte zamyslieť.

Začala som sa učiť žiť v zmenenej a pre mňa úplne novej realite. Pravidelne cvičím trikrát do týždňa vo fitku s rehabilitačným trénerom, založila som občianske združenie, stala som sa sociálnym inovátorom a od polovice septembra začínam študovať na vysokej škole... Vek neriešim.

Sú lásky, ktoré vás rozohnia a potom spália. Také, pri ktorých žijete len z jasu, svetiel, vodky a necháte sa unášať hudbou, dymom z cigár, bez hraníc. Vyštveráte sa s nimi všade, kde sa len dá a nech je to poriadne nebezpečné.

Priatelia, moji alebo kohokoľvek iného, prežite dnešný deň tak, ako by bol posledným, lebo on posledným je... Zajtra bude totiž ďalší deň a ani ten sa nebude opakovať.

Keď moja krása pominula a cítila som sa prázdna, opustená, sadla som si sama so sebou. Spomínala som si na všetky tie krásne prežité chvíle. Pýtam sa samej seba. Čo z toho bola láska? Ako vyzerá láska? Zažila som ju vôbec niekedy?

Keď po 30 rokoch pracovného života, počas ktorých si zastával rôzne pozície (povedzme aj dosť vysoké), podnikal a pomáhal podnikať iným, zrazu dostaneš životnú facku, stojíš opäť na začiatku a zistíš, že pre okolie si starý, drahý, slabo jazykovo vybavený (1,5 svetového jazyka už zrejme nestačí). A čo ja viem, čo ešte?

Naozaj ma každodenný život presviedča, že sme k sebe netolerantní. Hulákame bez ohľadu na hodinu, miesto a situáciu. Nezaujíma nás, že je hlboko po polnoci a niekto možno už spí. A pri otvorenom okne, keď je tak šialene teplo. Dôležité je, že ideme z posedenia, kde bolo parádne! Tak prečo si nezaspievať, alebo s kamošmi sa ešte nesmiať na vtipe, ktorý pred dvoma hodinami niekto v spoločnosti povedal?

Keď je moja duša na dovolenke, hojdám sa v sieti pod stromom. Pri hlave mi štebotajú veselé myšlienky, ševelia listy aj spomienky.  Som tu a teraz. Keď je moja duša na dovolenke, nedvíham telefóny, neriešim faktúry a nemračím sa. Veď ani niet na koho.

Hospodárska budova stojaca neďaleko rodinného domu. Slúži na uskladnenie náradia, dreva a podobných vecí. To volajú na Kysuciach – huno. Keď je v ňom všetko dobre uložené, dokáže poskytnúť dokonalý relaxačný zážitok! Neveríte? Presvedčil som sa na vlastnej koži.

Možno sa vám to zdá nepravdepodobné. Cítite sa plný síl. Zdravie vám slúži. Ak ste žena, nie ste ešte v prechode – takže návaly veru nehrozia. Ešte je čas.  Teda až na pár výnimiek. Ale príde to. (Inak tu dosť pomáha peľové zrno - aspoň mne zabralo). Ak ste muž, ste v plnej sile. Práve zvažujete kúpu motorky alebo lepšieho auta.

Niektorí ľudia sú ako hrniec s horúcim lekvárom. Hmota bubloce a prská naokolo, ako oni sami. Ohovárajú, klebetia, vymýšľajú si “overené” informácie.

Príkladov, ako sa polovičatosť vydáva za odbornosť, predstavy o sebe samom za realitu a tragický nedostatok normálneho zdravého sebahodnotenia sa nahrádza hlasným krikom, je na tony. Fakt. Internet je ich plný. Stačí mať ono spomínané napumpované ego. Určite ste sa stretli s tým aj vy. Lebo sú na každom kroku.

Nachádzam sa presne tam, kde patrím, ale omnoho slobodnejšia, otvorenejšia novým možnostiam, ľuďom a zodpovednejšia. Vážim si dobré obdobia, hľadám kvalitu a nejdem za kvantitou a čo je najdôležitejšie, nemám problém vysloviť svoj názor. Hovoriť čo si myslím, hovoriť ako cítim a celý svet nielen okolo mňa, ale aj ten môj duševný, je akosi okrúhlejší.

Viete prečo slon zhorí pri požiari v cirkuse, aj keď nie je priviazaný? Kedysi, pred rokmi, som bola na jednom školení. Obsahovo sa týkalo zmeny našich zaužívaných zvykov. Tej železnej košele, ktorá nám mnohokrát nedovolí pohnúť sa vpred, alebo jednoducho zmeniť celkové smerovanie. Niektoré veci v živote máme totiž tak hlboko zakorenené, že nás držia pripútaných. Ani nám nenapadne, že existuje iná cesta. Že vykročiť sa dá!

Kedy ste šli naposledy vlakom? Všimli ste si, že krajina z okna vlaku vyzerá celkom inak, ako krajina z auta? Lány polí a lesy sú rovnaké, ale domy, domy vám ukazujú celkom inú tvár. Kým k cestám sú domy otočené prednou, reprezentatívnou časťou, peknými fasádami, upravenými predzáhradkami, príjazdovými cestičkami, od trate vidíte domy a dvory odzadu.

Pravidelne otvárajte okná, aby sa do miestnosti prenieslo priame slnečné svetlo (ak je to samozrejme možné) - pretože slnko a vzduch pomáhajú telu obnoviť vitalitu. Okrem toho je žiaduce mať v kancelárii rastliny. Sú ďalším zdrojom kyslíka a zároveň príjemné pre oko.

Keďže sa na Slovensku venujem aj podpore zamestnávania ľudí po päťdesiatke, zaujímalo ma, aké to tam v tejto oblasti majú. Pozorovala som jednu zaujímavú vec.Ľudia nad 50 tu i tam majú jedno spoločné. Nezostávajú pasívni, nečakajú, že si niekto všimne ich znalosti, zručnosti či charizmy. Naopak, sú veľmi aktívni smerom k životu, svetu a hlavne k sebe. Netrápia sa toľko starosťami o kariéru a vysoký plat ako skôr o to, aby zažili ešte niečo podstatné, zmysluplné.

Celkom ma bavia aj situácie, keď sa so mnou niektorí ľudia bavia ako s debilom - začnú hovoriť pomalšie a zjednodušujú. Moja vlastná dynamika sa stretáva s nevysloveným podozrením, že asi na niečom fičím. Reč tela viem totiž čítať dosť dobre a intuícia je najviac vyvinutá funkcia mojej psychiky.

Kedysi som o nich počúvala iba z rozprávania mojej mamy. Dnes ich prítomnosť skutočne vnímam aj vo svojom živote. Cítia sa na “sať”, a majú už “siat”. Kde iní len rýľujú, oni sa už chystajú  siať. Čo zasadia, rastie im rýchlosťou vetra. Občas sú preto nútení  ponáhľať sa. Majú v …

Optikou príhody s bicyklom som sa pozrela aj na niekoľko iných mojich fatálnych tém – možno je to môj Osud a možno moja blbosť. Faktom je, že sa mi v živote stalo viackrát práve to, že som od seba očakávala niečo, čo v danej situácii nebolo reálne. Dávam si už na to pozor.  Odpustila som si mnoho vecí. Vtedy, keď som pochopila, že viacej v mojich silách skutočne nebolo a ani nemohlo byť.

„Musím to zmeniť Martina a ukončiť. Cítim sa vyhorený.“ Asi pred 7 rokmi som započula prvýkrát túto vetu. Povedal ju kolega vo vydavateľstve a odišiel. Veľmi som tomu nerozumela, ale zhruba som pochopila, že je unavený. Ako plynú roky, tak stretávam čoraz viac ľudí, ktorí boli, sú alebo cítia, že v krátkej dobe vyhoria. Dokonca som započula, že sa v našej legislatíve chystá zmena a vyhoretie bude diagnóza, s ktorou sa bude dať  ísť na PNku. Krása nevídaná kam sme to dopracovali.

Svoje vnútorné dieťa by sme mali brať do úvahy. Môže nám byť veľmi užitočné. Nedovolí nám brať sa príliš vážne. Umožní nám prežívať čistú radosť. Udržiava v nás pocit zvedavosti a chuť objavovať.

Kamarátka ma viezla k sebe prvýkrát na návštevu. Bola trochu nesvoja. „Prosím ťa, hlavne si nevšímaj tú dieru, čo máme v kúpeľni,“ povedala. „Vy máte dieru v kúpeľni?“ „Máme. Hneď vedľa zrkadla. Všetky návštevy sa pýtajú, čo to tam je,“ vysvetlila mi. „A čo to tam je?“ „Proste diera! Niečo tam bolo, potom …

Odkedy píšem pre magazín 40+, vždy, keď posielam nový článok mojej mame, pýta sa ma: „Už si konečne napísala o tých kačkách?“ „Nie, o kačkách budem písať inokedy. Na deň matiek napríklad.“ A keďže dnes konečne JE Deň matiek, tak nielen pre moju mamu, ale pre vás všetkých, tu je najobľúbenejší príbeh mojej …

Vo vedľajšom meste majú automat na duše. Bicyklové. Môžete si tak za pár eur kedykoľvek cez deň alebo v noci kúpiť dušu potrebnej hrúbky a veľkosti. Dokonca si môžete kúpiť nejaké duše aj do zásoby, aby vás prípadný defekt na ceste nevyradil z príjemného výletu. Rezervnú dušu si hodíte do ruksaku (spolu s horalkami a škatuľkou poslednej záchrany, ak neviete, čo to je, spýtajte sa Martina Milera) a v prípade potreby si ju vymeníte a idete ďalej.

Moje poznanie si nemusí nájsť priaznivcov a už vôbec nechcem mentorovať, ako zvládnuť peripetie života. Ale chcem sa podeliť. Rozprávková ilúzia o šťastnom manželstve, láske až do konca našich dní sa mi jednoducho nevydarila. Dôvodov bolo veľa, ale tento sen a životné nastavenie sa razom pominuli. Uff, ťažké obdobie. Obviňovanie, sebaspytovanie, negativita, depresie. Nekonečné hľadanie príčin. Siahodlhé rozhovory s podobne ukrivdenými. Rýpanie sa v minulosti. Roky trvajúca beznádej. Hľadanie odpovedi v literatúre, psychologické sedenia....

Moja babička mi spomínala, že sa vždy tešila, že keď bude na dôchodku, bude konečne vyšívať. Veľa vyšívať. Bez obmedzenia a bez náhlenia. Celé dni. No a potom prišla do dôchodku a mala také zničené oči a reumou skrútené ruky, že necítila ihlu v ruke. A tak bolo po vyšívaní. Nevyšila už ani steh. Namiesto vyšívania …

Facebook ma prezradil. Nedávno som oslávila svoje okrúhle narodeniny a on do sveta vytrúbil to číslo, ktoré som nevedela prežuť už dva roky pred tým. Ani teraz ho ešte neviem vysloviť v súvislosti s mojím vekom. Keď sa ma na to niekto, disponujúci nehoráznou drzosťou, opýta, koketne sa usmejem a poviem, že na to, …

Notoricky známy citát, ktorý s obľubou zvykneme používať v zlomových životných okamihoch. Väčšinou takých, ktoré sa nás bytostne netýkajú. Sotva si naň spomenieme, ak sa problematická situácia dotýka priamo nás. A už vôbec nie, ak svoju situáciu považujeme za tragickú. Vtedy sa skôr riadime pokračovaním tohto citátu: ”Často však pozeráme tak dlho na zavreté dvere, že nevidíme tie, ktoré sa otvorili pre nás.“