ZAMYSLENIA

Viem, že si nesmierne unavená a kolotoč povinností sa nie a nie zastaviť. Deň máš uponáhľaný a večer nevládzeš hrať žiadnu hru...ani matky...ani manželky.. ani milenky. Aké smutné..... Predstieraš, že je všetko v poriadku, ale tvoje telo a tvoja hlava v poriadku NIE JE! Prečo si tu teda? Prečo si na tomto svete keď nemáš ten priestor... Veď si stvorená pre lásku...ZASTAV SA. POVEDZ VŠETKÝM..... STAČILO!

Patríme ku generácii, ktorá si ešte živo pamätá, keď informácie boli cenzurované. Keď sme sa z médií (tých tradičných) dozvedali len to, čo iní chceli. Niežeby som verila, že dnes sa z médií dozvedáme pravdu, ale nie o tom som chcela písať. Online svet nám komunikáciu rôznymi spôsobmi uľahčil. Je veľmi praktické, že …

Zamysleli ste sa niekedy prečo sa cítite šťastne a spokojne? Prečo niekto chodí po ulici smutne a skleslo, zatiaľ čo iní žiaria? Ja som si svoju nespokojnosť roky akosi „pestovala“. Vždy sa mi zdalo, že ostatné ženy majú krajšie vlasy, oči, postavy, majú úspešnejšiu kariéru, získali lepšie platené miesta, jednoducho všetkým naokolo …

Priateľky sú skoro tak dokonalý vynález ako staré mamy. Vlastne, v rôznych životných fázach sa tieto dva božie vynálezy striedajú na prvej priečke stupnice dokonalosti. Myslím tie pravé priateľky, nie tie, čo vás volajú na kávičky, aby od vás vytiahli prísľub budúcej spolupráce, sponzoringu alebo rovno vaše know-how. Tak tie pravé priateľky sú mojou spásou.

V niektorých náručiach sa človek ocitne akosi mimochodom, náhodne a možno nechtiac. Cudzie náruče s našim príbehom, naše príbehy v cudzích náručiach. A cudzie príbehy v našich náručiach

Meníme postoje a prístup, hlásime sa k hodnotám, o ktorých nám naše mamy určite nehovorili. Hlásime sa k sebe samým. Všetko, čo máme do tejto chvíle odžité, zrejme muselo a malo byť, aby sme vôbec mali šancu vidieť a vnímať veci z nového  miesta vo vlastných životoch. A chvíľu to potrvá, pokiaľ si zvykneme. Je to ako keď …

Premýšľam, kde a kedy sa to stalo, že sme cestou stratili celkom obyčajné schopnosti, zručnosti a rodinné múdrosti. Stratili sme ochotu a schopnosť čakať. Nahrádza ich nespočetne veľa informačného smogu, ktorý zaplavuje virtuálnu realitu a naše životy. Okrem iného aj zaručenými objavmi v podobe novoobjavených superpotravín. Pred časom som môjmu otcovi hovorila, že oci, pohánka je skvelá, on mi stoicky odpovedal, že ju teda veľmi nemusí, lebo bola jedlom, ktoré jedávali doma v čase potravinovej krízy a pohánková kaša bolo to najlacnejšie riešenie.

Opustil ma blízky človek. Nemyslím, že by sa niekam odsťahoval alebo zomrel. Opustil ma svojím správaním, postojmi, hodnotami, prioritami, životom. Dnes píše Andrea Trávničková: Pocit nevyhnutna