ZAMYSLENIA

Pozeráme na seba zachmúreným pohľadom ponad rúško, odvraciame tváre ak vidíme že sa deje neprávosť, small talk sa považuje za čudnú vec.  Rastie nezáujem, frustrácia, spolupatričnosť sa niekam vytratila. Internetové diskusie sú plné nešťastných, neprajných komentárov. Nečudujem sa, že sa dobro skrýva.  

Nenávistné komentáre v štýle, že ... „dobre vám tak, umelci, načo ste sa producírovali s kabelkami za 2.000 euro v Smotánke...“ alebo „tak vám treba, aspoň teraz vidíte, ako žijú obyčajní ľudia...“, ktoré na mňa vyskočili včera na Facebooku pod komentárom o sľubných rokovaniach s Ministerkou kultúry, ktorý tam uverejnil môj priateľ, tiež momentálne nezamestnaný divadelný režisér, ma úplne odrovnali.

Často si myslíme, že sme starí, ale v skutočnosti sme možno v najlepších rokoch svojho života. Kedy sme vlastne starí? Podľa lekárskych tabuliek už v šesťdesiatichpiatich rokoch patríme do kolonky Geriatrický. Ale čo naša psychika?  Nie je aj tá rozhodujúca? Pocit z vlastného života?  Chuť a energia do nových dní?

Je pravda, že niektoré krúžky a aktivity záujmovej činnosti sú organizované v skupinách menších ako 15 osôb, súčasne však platí, že často ide o deti/žiakov z rôznych tried či dokonca škôl. Keďže zmiešavanie rôznych skupín osôb je podľa epidemiológov a odborníkov na verejné zdravie veľmi rizikové z pohľadu šírenia ochorenia Covid-19, protiepidemické opatrenia a odporúčania pre všetky druhy škôl a školských zariadení (vrátane krúžkovej činnosti, CVČ, škôl v prírode a pod.) boli navrhnuté tak, aby sa také zmiešavanie minimalizovalo.

Obdivovala som veľkých učiteľov, avšak nepredstavovala som si tak seba. Ani ma nenapadlo tak ďaleko dovidieť.Stále viac a viac som si však vymýšľala svoje vlastné projektíky – oslavy prírodných cyklov yogovým rituálom, charitatívne akcie, yogy s hudobníkmi, vlastné workshopy, začala som skúšať organizovať yoga-pobyty, letný brunch spojený s yogou v prírode, vianočné či veľkonočné yoga-akcie. Fotila som pokroky ľudí na hodinách, poznávala som si svoju pomaličky vznikajúcu komunitu. Začala som všetko, čo vnímam, prepájať s mojou terapeutickou prácou.

Každý môj deň začína rovnako. Som unavená, znechutená, niekedy dokonca nahnevaná. Nie, nejde o jesenný útlm, alebo únavu, zlý spánok, dokonca ani na spln sa nemôžem vyhovoriť. Ide o covid informácie, ktoré sa na mňa valia zo všetkých strán a tlačia sa na mňa ako kontaktný spoluobčan v rannom, prepchatom trolejbuse.

Žijeme dobu, ktorá je plná paradoxov. Na jednej strane počúvam, že svet ovládli informácie a pritom slová, akoby strácali svoju hodnotu. Je ich príliš veľa. Poletujú naoko nezáväzne vzduchom, horšie než dotieravé komáre. Vyrušujú, často znepríjemňujú všedný čas. Veď kto z nás je schopný každý deň vnímať všetky tie katastrofy a hrôzy čo sa dejú všade naokolo?!  A tak ich možno podvedome, možno zámerne ignorujeme. Pre istotu. Pretože bolia našou vlastnou bezmocnosťou.

Jedna skupina si pod pojmom prevencia predstavuje izoláciu od ostatných, aj ich bacilov a vírusov, druhá skupina nerieši až tak veľmi fóbie prvej skupiny a dobrovoľne, s ohľadom na prvú skupinu alebo pod taktovkou príkazov a zákazov, ide ďalej.

Viete prečo majú niektorí ľudia peniaze? Nie je to len tým, že ich vedia zarobiť. Teda samozrejme zarobiť je prvá časť cesty. Peniaze si je treba vedieť UDRŽAŤ. A to je pre mnohých ľudí takmer nepredstaviteľné. Poznáte takých?

Niektoré filmy sú tak kultové, že sa vám zarúbu pod kožu. Zarúbu sa vám tak, že ak by mohli vytvoriť skutočné podložie, tak vám to vypne kožu a pleť, že nikdy nebudete mať vrásky. Nikdy a ani vtedy nie.

Asi pichnem do osieho hniezda, lebo u nás je normálne piť a nie nepiť, ale prečo nie... Možno to, čo poskladám zo slov do viet o pár riadkov nižšie, prinesie niečo dobré každému kto si prečíta a prípadne vyjadrí aj názor.

Mám teraz také obdobie. Je to dobré na hlavu, premyslíte si veci, vyventilujete, urobíte plán na najbližšie dni a postavíte zopár vzdušných zámkov. Za posledné mesiace som sa stala svojou osobnou architektkou, dokážem postaviť mesto počas chôdze z práce. Alebo aspoň ulicu. S tou správnou hudbou v slúchadlách a slnečnými okuliarmi odizolujete vonkajší svet, ak treba. Očný kontakt je dobrovoľný, vyberáte clonu aj filter podľa vlastného uváženia.

Po dvoch tehotenstvách sa nezmenila ani moja váha ani moje bruško. Zväčšilo sa trošku až po päťdesiatke, keď logicky s menopauzou prichádzali hormonálne zmeny aj v mojom organizme. Ale nebolo to nič hrozné, stále som sa zmestila do vecí spred desiatich rokov a aj keď som vymenila bikiny za celé plavky, nemala som problém pozrieť sa do zrkadla. Teraz po korone je to priam hrôza!

Naša generácia je silnou generáciou. Sme nositeľmi zmeny, výrazne meníme postoje rešpektované systémom, v ktorom žili naši rodičia a ich rodičia. Sme inými pioniermi, než tí, ktorí recitovali, čo im kto nadiktoval.Máme snahu sa učiť, vzdelávať, vnútorne rásť. Odmietame zaužívané vzorce, sme čoraz aktívnejší v premýšľaní nad tým, čo sa nám deje.

Priznám sa, že uhorky milujem a že tento trochu dehonestujúci prívlastok si, podľa mňa, táto skvelá zelenina nezaslúži. Všetci vieme, čo sa pod uhorkovou sezónou myslí - pomalé, ospalé letné obdobie, kedy dozrievajú uhorky, divadlá majú prázdniny a ľudia dovolenkujú, a tak nie je o čom písať, lebo dovolenkujú aj celebrity a je náročné hrať sa na paparazzov a naháňať ich niekde na vzdialených plážach, aby ste predsa len mali niečo do letného čísla...

K úcte neodmysliteľne patrí vďačnosť. Uvedomiť si význam a prínos každého človeka v našom živote. Každý v našom okolí má svoju úlohu, prínos v našom príbehu/osude. Každý je akousi skladačkou v mozaike vytvárajúcej našu budúcnosť. Možno jeho úloha pre nás nepríde hneď dnes, ale možno časom a postupne. 

“V domovoch dôchodcov ľudia len ležia, vlastne čakajú na smrť!” Často vyrieknutá veta z úst bežných ľudí. Áno, mohlo by to tak vyzerať. Ale je to vôbec možné? Aké je čakanie na smrť? Už sme to niekedy zažili, keď sa o tom vyjadrujeme?

Cesta z riti býva nepríjemná, pretože v riti je tma a smrad. Ťažko sa tam orientujete. Zároveň však hrozí, že ak sa na cestu von nevyberieme, tak sa o pár mesiacov či rokov zobudíme ešte viac zakliesnení v útrobách, kde všetko končí a prakticky nič nezačína.

Vo vedľajšom meste majú automat na duše. Bicyklové. Môžete si tak za pár eur kedykoľvek cez deň alebo v noci kúpiť dušu potrebnej hrúbky a veľkosti. Dokonca si môžete kúpiť nejaké duše aj do zásoby, aby vás prípadný defekt na ceste nevyradil z príjemného výletu. Rezervnú dušu si hodíte do ruksaku (spolu s horalkami a škatuľkou poslednej záchrany, ak neviete, čo to je, spýtajte sa Martina Milera) a v prípade potreby si ju vymeníte a idete ďalej.

Sú to ZLODEJI! Nemajú IQ vyššie ako kopírka od Minolty z 1987-eho. Tá dokaže presne to isté, čo oni. Raz keď na to nemám, tak ticho sedím, šúcham nohami a idem robiť niečo iné. Narážam teraz najmä na plagiátorov v kreatívnej sfére, čo vykrádajú úspešné značky.

Rada hovorím, že ľudské telo je nesmierne múdre. Dokáže byť tichým radcom, navigáciou a to aj práve vtedy, keď všetko ostatné zlyháva. A som presvedčená, že je veľmi pomáhajúce učiť sa mu načúvať! Avšak zároveň plne rešpektujem to, že bez hlavy a rácia sa strácame, neorientujeme v systéme.

Ja som začala nosiť okuliare, keď som mala desať rokov. Rodičia tvrdili, že to bolo z čítania - milovala som totižto knihy a furt do nejakej „čumela“, dokonca aj v noci pod paplónom s baterkou. Teraz, s odstupom času, mi je jasné, že to bola skôr genetická predispozícia... ocko bol tiež krátkozraký a brat dokonca kvôli silnej krátkozrakosti prišiel úplne o zrak a už päť rokov je ako nevidiaci invalidný dôchodca.

Vo vedomom tvorení, nejdeme cez hnev, obviňovaní, hľadaní vinníka, schovávaním sa za procesy a pravidlá, to sú nástroje ega. Vedomá cesta je cez hľadanie riešení, poučenie sa z chýb. Vytvorením priestoru, kde počúvanie je prirodzené, pochopiť a rešpektovať ostatných a ich pohľad. Vízia a ciele vedomých firiem sú vznešenejšie, než len maximalizovať zisk, cieľom je vytvoriť ekosystém.

Mudrci hovorili „teraz je ten správny čas na online vzdelávanie“. Naozaj? Až teraz? A čo doteraz? To akože do pondelka som bol diletant, a od utorka je zo mňa renesančný vzdelanec? Vďaka 3 videonávodom ako na to a hento? Nemal som chuť a ani čuch. U mňa jedine Netflix/HBO webináre. Do každej domácnosti.

Sociálne siete fungujú tak, že každému je podsúvaný obsah, ktorý sa mu páči, ktorý komentuje a zdieľa. Tým ľudia znášajú riziko, že ak venujú zvýšenú pozornosť negatívnym veciam, ktoré zdieľajú a komentujú, bude sa im naďalej taký obsah podsúvať.

Slovákov v Saudi je naozaj ako šafranu, nemáme tam ambasádu, ani v podstate žiadne obchodné styky, a tak väčšina z nás, čo sme sa tam našli, sme boli práve manželky expatriantov, ako sa cudzincom, žijúcim tam, hovorí.

„Voniaš stále rovnako. Ako starý dom v prekrásnej vidieckej prírode obklopený zelenými kopcami. Kdesi v benátskom regióne. Je v ňom drevená podlaha a knižnica plná starých kníh viazaných v koži. Má otvorené veľké francúzske okno smerom do záhrady a dovnútra prúdi vôňa čerstvo pokosenej trávy. A sena, machu a záhradných kvetín. Dávno sme sa nevideli, ale tvoju vôňu si budem pamätať do konca svojho života.“

O slobode som písala viackrát. Sloboda je prevzatie zodpovednosti za svoj život. Ak sa zodpovednosti vyhýbame, budeme musieť akceptovať skutočnosť, že sa budeme neustále cítiť ako obeť. Zvolili sme si slobodne, mali sme právo slobodne sa rozhodovať. Prečo sa máme, teda potrebu cítiť ako obeť?

Možno by to bolo riešenie aj na Slovensku. Rozmýšľam, že pošlem tento blog ako otvorený list nášmu premiérovi. Alebo mi v tom môžete pomôcť zdieľaním. AK sa k nemu dostane z viacerých strán, tak bude väčšia šanca, že si to všimne.

Príbeh o Zoji, dospievajúcom dievčati, ktoré sa trápi kvôli nadváhe, bude znieť tak trochu rozprávkovo.  Ale je v ňom zachytená moja reálna skúsenosť.