fbpx

Sme naučení radšej sa uskromniť s málom, z obavy, že budeme mať NIČ. Je to tým, že si nedovolíme snívať.

Lepší vrabec v hrsti, ako holub na strecheSme naučení radšej sa uskromniť s málom, z obavy, že inak budeme mať nič. Je to tým, že si nedovolíme snívať.

Kráčali sme ruka v ruke ulicou. Opäť sme sa stretli na tom istom mieste, už po x-tý krát. Normálne som mala déjà vu. Starší pán bez rúška s malým psíkom, ktorý nás pred pár mesiacmi cez ulicu poúčal, že treba rešpektovať opatrenia a u ktorého sa na minulú jar prelomili ľady a začal sa s nami zhovárať o všetkom možnom.

„Tak to je nádherné, mladí ľudia, ktorí sa majú radi,“ začal hneď, ako sme sa pozdravili.

A spustil ódu na medziľudské vzťahy, aké dôležité je byť vnímavý jeden voči druhému. Počas bežnej komunikácie, napríklad doma, je predsa rozdiel, keď žena povie mužovi: „Ten smetný kôš už riadne smrdí, nevieš ho vyniesť?!“ a keď sa prihovorí štýlom: „Drahý, mohol by si, prosím, vyniesť ten kôš? Ja zatiaľ dovarím obed.“ Kým v prvom prípade ten kôš ostáva priam zabetónovaný, jednoducho, nedá sa ho odniesť a napätie sa stupňuje, v druhom prípade aj muž v rokoch vyskočí s nadšením mladíka a urobí pre svoju milovanú čokoľvek.

Ďalšia téma, ktorou náš známy udával smer rozhovoru, bolo jeho podnikanie a jeho pretrvávajúce túžby.

Dozvedeli sme sa, že bol úspešný podnikateľ. Ako mladý sa toho teda navystrájal, podarila sa mu aj jedna dcéra. Dnes má sedemdesiatosem, vyzerá naozaj k svetu, stále ešte podniká a dáva prácu pár ľuďom, ale kedysi ich zamestnával stovky. Má päť domov, kde-tu po Slovensku, ale chodí tam zriedka, doma je tu. Hovoril nám o tom, že keď jeho firma expandovala, každému, kto to potreboval, či už v dôsledku straty blízkeho, alebo pri kúpe pozemku a stavbe domu, dal bezúročnú pôžičku a rád sa o nich postaral. Taký baťovský princíp.

A čo by rád? Ešte zažiť to, že má doma takúto princeznú – a ukázal na mňa.

Nie, neurazila som sa, vzala som to ako kompliment. Vzápätí dodal: „Nejde už iba o to fyzično, užil som si dosť. Ja už by som ju chcel len na hladkanie.“

Lebo, ako povedal, odkedy bol bez ženy, priateľky si podávali kľučku, ale nie je to celkom to, čo by rád.

Prúd jeho reči sa nedal zastaviť. Skúšali sme nadviazať na neho naším vstupom do diskusie, ale nereagoval. Odpovedal iba na otázky týkajúce sa jeho témy. Potreboval sa vyrozprávať.

Počas našej debaty sa pristavili dve autá. Jeho susedia. Pozdravili, prehodili pár slov, dokonca za niečo ďakovali, bolo vidieť, že je v miestnej komunite obľúbený.

Uprostred rozhovoru zrazu doslova uťal svoj monológ slovami: „Musím ísť. Moje dievčatá ma doma čakajú.“

A svoju pravicu so zaťatou päsťou nasmeroval voči nám. Je to pozdrav dnešnej doby, symbolizujúci strach, že podaná dlaň je riziko ochorenia. No u neho v tomto prípade to bol veľký krok smerom k nám. Chcel sa nás totiž dotknúť. Sme totižto bytosti, ktoré sa potrebujú socializovať a kontakt s druhým je liečivý.

Jedna vec mi však ostala vŕtať hlavou, ako to bolo u neho s tou jeho princeznou.

Často sa uspokojíme s málom, s tým, čo práve v našom živote je. Týka sa to vzťahov, práce, materiálnej hojnosti. Je to vzorec strachu z nedostatku, ktorý je typický príslovím „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“ Sme naučení radšej sa uskromniť s málom, z obavy, že inak budeme mať nič. Je to tým, že si nedovolíme snívať. Je to tým, že nevieme, že to „nič“ si môžeme nahradiť „všetkým, čo len chceme“.

Ak však neprestaneme snívať a veríme, že to, po čom túžime, si skutočne zaslúžime, náš sen sa stáva realitou. Hoci aj sen o úspešnom podnikaní s piatimi domami a milujúcou princeznou.

Zora Vypušťáková

transformačná koučka, etikoterapeutka, autorka

www.priestorprezmenu.sk

Korektúry: Katarína Málková

Mohlo by vás zaujímať…

S Vladimírom Cupaníkom sme sa rozprávali aj o prevencii…

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať