Veľký brat sa pozerá. Veľký brat vidí…
Skúste si predstaviť, že v každom momente nášho života vás niekto vidí. Je to podobné ako v reality show Big Brother, kde sa účinkujúci pohybujú vo dne v noci v dome plnom kamier.
Sledovateľmi sú ľudia, ktorí niekoho sledujú.
Na Facebooku, Instagrame, LinkedIne alebo kdekoľvek inde. Sledovateľ môže byť aj sused na ulici či kolega v práci. Ale tiež „James Armstrong“, biely lekár s tromi atestáciami, vdovec s anjelskou tvárou sťa Alain Delon, hlboko veriaci v Ježiša Krista, ktorý však akosi pozabudol na stovky svojich facebookových priateľov z Afriky, no o to srdečnejšie vás žiada o priateľstvo alebo rovno so záujmom sleduje.
Ak vás to irituje, na sociálnych sieťach máte možnosť dotyčného zablokovať a takto sa s touto situáciou dočasne vysporiadať.
No predstavte si, že existuje aj taká možnosť, že vás sledujú prakticky stále.
Či už cez mobil, priamo cez kameru vášho notebooku, cez verejné sledovacie zariadenia, cez internet. Možno máte sledovacie zariadenie v aute. Viete, že vás sledujú. Máte na to dokonca dôkazy, ale neviete, čo s tým. Hnevá vás to, máte v sebe otázky, prečo to tí ľudia robia, cítite sa pri tom nekomfortne, pociťujete voči dotyčnému, prípadne k tejto situácii priam odpor? Je to tým, že to nechcete a odmietate byť sledovaný.
V tom prípade s tým bojujete a na tento boj míňate svoju drahocennú energiu.
Preto keď mi nedávno dvaja ľudia povedali, čo odo mňa na Facebooku čítali, ale pritom viem, že tam nie sú pod svojím pravým menom, potešila som sa a povedala : „Fajn, aspoň sa niečo o mne dozvieš. Nemám čo skrývať. Mám predsa verejný profil.“
Zvedavosť je prirodzená ľudská vlastnosť.
Či to ten človek robí z potreby kontroly toho druhého, alebo sa chce dozvedieť, čo má sledovaný vo svojom živote nové, prípadne sú za tým iné pohnútky, treba si uvedomiť, že vy s tým nič neurobíte. Dôvod sledovania patrí iba jemu, ale tá emócia, ktorú cítite, je vaša. To vy ste ju vytvorili. A nech už cítite čokoľvek, pokiaľ tú emóciu nemáte spracovanú, prídu vám do života ďalší sledovatelia, či už v tomto virtuálnom priestore, alebo kdekoľvek inde.
Aké sú teda ešte možnosti ?
Prijať to. Nechať ich tak.
Prijatie nie je vzdanie sa, rezignácia či apatia. Prijatie je pozitívny postoj, ktorým sa vyrovnáte so skutočnosťou. Volá sa to aj vnútorný mier s tým, čo v našich životoch je. Pretože všetko je také, aké má byť. Nech si sledujú, čo sledovať chcú. Možno vyťahujú informácie o vás. Vy to však nezmeníte.
Z vám neznámeho dôvodu potrebujú vidieť, čo píšete, počuť, čo hovoríte?
Tak im to doprajte, možno ich budete niečím inšpirovať.
V každom jednom momente sa môžeme ako dve ľudské bytosti pozorovaním druhého inšpirovať k vlastnej zmene, takto sa vzájomne nalaďovať a zvyšovať svoju frekvenciu.
Pokiaľ stav prijatia svojich sledovateľov nie je pre vás a ich existencia vám stále vadí, irituje, cítite emócie hnevu, odporu, rozhorčenia a iné, jav s názvom „zrkadlenie“, ktorý pomenoval už Carl Gustav Jung, vás povedie cestou rozpoznania, že to, čo nám vadí u druhého, máme v skutočnosti my sami hlboko v sebe. Ak pripustíte, že je na tom čo len kúsok pravdy, môžete si položiť sebakoučovacie otázky:
- Aká myšlienka mi príde, ak zistím, že som sledovaný?
- Čo vo mne vyvoláva záujem sledovateľov o moju osobu?
- Prečo chcem, aby to bolo inak?
- Čo mi to dáva? Čo mi to berie?
- Čo mi vadí, ak viem, že ma sledujú?
Čo pri tom cítim: strach, odpor, hnev, bezmocnosť… niečo iné?
Ak je to strach, čoho konkrétne sa bojím?
Mám strach, že uvidia, akým som, alebo že uvidia, ako o sebe dávam vedieť, akým by som chcel byť?
A čo je vlastne tým dôvodom, že mám verejný profil, že píšem a zdieľam – čo je za tým?
Chcem ľudí pobaviť, zaujať, získať čo najviac fanúšikov, dosiahnuť čo najviac lajkov?
Alebo zdieľam z čistej radosti, že zdieľaním informácií sa obohacujeme?
Možno vám prídu aj ďalšie otázky. A s nimi, samozrejme, aj veľa odpovedí.
Potom sa započúvajte do svojho vnútra.
Odpoveď, ktorá príde ako prvá, je spravidla tá správna.
Môžete sa o sebe veľa dozvedieť. Ako napríklad jedna žena, ktorá pochopila, že ak jej vadí záujem sledovateľov, v skutočnosti jej vadí záujem o seba samu. Preto je namieste niečo s tým urobiť a začať od seba. Dať pozornosť sebe a potom už nie je nutná pozornosť zvonka. Pretože sme ako to plátno, na ktoré premietame film menom ŽIVOT.
Potom už stačí len doširoka otvoriť oči a začať pozorovať to, čo bolo doteraz nevidené, prebudiť sa z hlbokého spánku a pochopiť, že nič sa nám nedeje náhodou a aj tí sledovatelia majú v našom živote nejaký význam. Pretože nech sa nám deje čokoľvek, udalosti v našom živote len sú. Závisí však od nás, ako na ne zareagujeme.
transformačná koučka, etikoterapeutka, autorka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/