Zrazu som bola stredobodom pozornosti, a tak som naozaj uverila, že toto je ozajstné šťastie…

Zrazu som bola stredobodom pozornosti, a tak som naozaj uverila, že toto je ozajstné šťastie…

„ČO VÁS ROBÍ ŠŤASTNÝMI, OKREM ZDRAVIA, RODINY?“, pýtal sa jedno popoludnie moderátor v rádiu poslucháčov a tešil sa, ako sa to pekne rýmuje. Potom sumarizoval odpovede a od väčšiny sa dozvedel, že ozajstné šťastie cítia vtedy „keď nás niekto pochváli“ alebo „keď nám niekto niečo pochváli“.

Zamyslela som sa, kedy sa to šťastie udialo mne. Presne si pamätám moju prvú spomienku. Dokonca je aj zachytená. Ešte som nemala tri roky a išli sme sa fotiť do ateliéru. Bolo mi povedané, že ak si oblečiem pekné šaty a budem sa usmievať, budem krásna. A tak som sa usilovne usmievala, a ten moment na fotke aj vidieť.

Naozaj som bola šťastná, lebo krásne šaty, spokojnosť druhých so mnou a môj úsmev mi spustili momentálnu emóciu šťastia. Okrem toho, fotografka spravila veľa záberov len kvôli mne. Zrazu som bola stredobodom pozornosti, a tak som naozaj uverila, že toto je ozajstné šťastie. Vtedy sa vo mne zapísal vzorec s týmto princípom nadobúdania šťastia.

Od tohto momentu som ho chcela zažívať znova a znova. Už som predsa vedela ako.

A takto to robia mnohí z nás.

Hľadáme ozajstné šťastie a očakávame, že príde zvonka. Skúšame to znova a znova. Život nás učí, že ak urobíme niečo, čo chcú druhí, ak splníme ich predstavy a dosiahneme určené limity, budeme dosť dobrí a až potom budeme konečne šťastní a spokojní. Sme pre to ochotní urobiť naozaj veľa. Ocenenie, uznanie, pozornosť, rešpekt, úcta, láska.

Nový kožuch, nové auto, nový dom, nový partner… A stále sa cyklíme, sme v tom až po uši.

Má to jedno spoločné pomenovanie: závislosť.

Až raz prišiel moment, kedy som si uvedomila svoju závislosť na šťastí zvonka ako na kocke cukru, ako na sladkej droge. Rozpoznala som moment, že keď ju nedostanem, príde nenaplnenie, sklamanie, ľútosť, smútok, hnev… a že mi šťastie, ktoré bolo na dosah, opäť akosi uniklo. Chvíľu tu bolo, ale len taký márny okamih.

Dá sa to veľmi pekne prirovnať k pocitu, keď si niečo vynútite alebo keď si „musíte“ niečo drahé, luxusné a vzácne kúpiť či dopriať, vynaložíte na to veľa peňazí, ale už po ceste domov z obchodu, z ktorého si nesiete vytúžený tovar, je vám zo seba samého zle. A tak som pochopila, čo jediné môžeme urobiť.

Prestať to šťastie, aj lásku hľadať vonku a nájsť ich v sebe. Lebo inak si zamieňame šťastie a lásku so závislosťou.

Od istej doby zažívam momenty, kedy som šťastná bez zjavnej vonkajšej príčiny.

Zaručene sa tento pocit dostaví v okamihu, keď vnímam vďačnosť. Pri prežívaní pocitu vďačnosti za čokoľvek sa šťastie stáva vedľajším produktom ako jeho bezprostredná súčasť. Ak neviete hneď nájsť, za čo byť vďační, vedome si položte ruku na hruď, vnímajte svoj dych a precíťte svoj tlkot srdca. Vďačnosť za život sa určite dostaví.

Skúsme však len tak sedieť, iba byť a cítiť sa pritom šťastní. Skúsme pozerať na oblohu alebo objať strom a precítiť šťastie, že ste. Šťastie je stav vedomia. Záleží na tom, ako sa rozhodneme. Naozaj sa to dá.

Pochopila som, že jedine toto je cesta, toto je vyslobodenie od toľkej závislosti.

Skúsme sa prestať orientovať na to, čo je vonku, a vojdime do nášho vnútra a vnímajme ho – tam pramení naše šťastie a láska. My sme tým priestorom, v ktorom sa šťastie môže zrodiť. Ak mu dáme príležitosť prejaviť sa, vytryskne ako gejzír, a my môžeme dať z neho napiť okoloidúcim vysmädnutým pocestným. Aj tým ďalším, ktorí putujú už veľmi dlho s pocitom osamelosti ako po vyprahnutej púšti…

Zora Vypušťáková – life a business koučka, etikoterapeutka, mediátorka, autorka projektov ©PRIESTOR PRE ZMENU a ©ŠKOLA EMOČNEJ GRAMOTNOSTI

www.priestorprezmenu.sk

Korektúry: Katarína Málková