Keď budeme dôverovať, že druhí nás nechcú zradiť alebo nám ublížiť, vtedy sa prepojíme srdcom…

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA 1 – Tento príbeh začal pred rokom a má pokračovanie.

Keď budeme dôverovať, že druhí nás nechcú zradiť alebo nám ublížiť, vtedy sa prepojíme srdcom…

Stretávali sme ho sporadicky počas zimy, každý týždeň, niekedy aj viackrát. My s naším psom, on so svojím malým psíkom. Vždy sme ho pozdravili, no on spočiatku neodzdravil. Hneval sa, že pes aj my ideme „na voľno“, keď sme sa totiž stretli, my ani náš pes sme nemali rúška/náhubok. Potom nám dal prednášku o tom, že nariadenia sa majú dodržiavať aj na prázdnej ulici.

Porozprávali sme sa a začali sme vnímať, že napätie sa začalo lámať.

Od jari začal reagovať na pozdrav. Dokonca aj jeho pes prestal vrčať na nášho, trikrát väčšieho. Akoby sa pán aj jeho pes prestali cítiť ohrození.

Po nejakom čase nás zastavil a s rúškom cez pol úst nám porozprával, ako sa má. Dokonca ďalší raz na nás volal už z diaľky. Rúško mal tentoraz pod bradou a rozprávali sme sa hádam aj pätnásť minút. Dozvedeli sme sa, že má sedemdesiatosem rokov, nádhernú záhradu za rohom, o ktorú sa stará sám a ešte „ťahá“ aj firmu. Ráno vstane, skontroluje úradné veci, vybaví papiere a potom ide do záhrady, lebo na všetko je sám. Dcéra príde každý deň, najesť sa, lebo nestíha, no v záhrade takmer nepomôže. Ale keď je úroda, dcéra, jeho frajerky či kamarátky si rady prídu na hotové.

V jeho reči bolo cítiť osamelosť, sklamanie a súčasne prijatie, že život aj toto prináša.

V rozhovore sa potreboval pochváliť, aký je šikovný a ako to všetko zvláda. Keď sme to uznali, vypočuli ho a manžel úprimne povedal „klobúk dole“, dočkala som sa aj ja komplimentu na moje vlasy. Hovoril o tom, že pestuje ruže a pravidelne ich strihá. Povedal, že: „… strihať ruže je umenie a nie každý to dokáže. Je to iné, ako strihať vlasy, lebo keby som ja ostrihal vašu pani, asi by ste s ňou do postele neľahli. Ale takto od kaderníka sa vám iste tak páči, že ju v posteli len tak obraciate.“

Všetci sme sa zasmiali a uvedomila som si, že prišlo uvoľnenie.

Pán sa však zrazu, v polovici vety, akoby v časti ďalšieho začatého príbehu, rozlúčil a náhle nám zamával. Úplne som mu rozumela a súcítila s ním. Za tú štvrť hodinu povedal možno viac svojich tajomstiev, ako pôvodne chcel.

Je zaujímavé vnímať ľudí a rozprávať sa s nimi. Potrebujeme sa socializovať a komunikovať aj s druhými. Keď sme v ohrození, keď cítime strach, odpájame sa a vzďaľujeme sa druhým nielen fyzicky. Nosíme si svoje príbehy, svoje tajomstvá a máme strach vzdať sa tej masky. Niekedy sa otvoríme jednému človeku, skúšame, kde nás to pustí. No neuvedomujeme si, že najväčšie tajomstvá tajíme sami pred sebou.

Ale keď si toto uvedomíme a druhým sa otvoríme, keď budeme dôverovať, že druhí nás nechcú zradiť alebo nám ublížiť, vtedy sa prepojíme srdcom, a to je to najkrajšie, čo môžeme jeden druhému dať.

Zora Vypušťáková

transformačná koučka, etikoterapeutka, autorka

www.priestorprezmenu.sk

 

Jozef Banáš otvorene…