Na tej istej lodi
„Já nechci do domova důchodců, protože mne budou nutit dělat ruční práce,“ zaznela veta vo filme Babie leto s Vlastimilom Brodským.
Táto veta sa stala mottom mojej práce ako socioterapeutky v zariadení pre dlhodobo chorých.
Mojou úlohou bolo motivovať hospitalizovaných pacientov k činnosti, ktorú mohli vykonávať v spoločenskej miestnosti alebo niekedy aj na lôžku. Oslovenie pacienta bola prvá a veľmi dôležitá fáza mojej práce. V rozhovore som mohla zistiť, aká z možných aktivít bude pre neho najvhodnejšia. Nasledoval presun do spoločenskej miestnosti. Sprevádzanie pacienta mohlo zabrať aj veľa času, pretože boli z väčšej časti imobilní.
Do spoločenskej miestnosti som priviedla po predchádzajúcom rozhovore staršieho pána.
Pôsobil bdelo, akurát sa sťažoval, že nemá čo na prácu.
Za veľkým oválnym stolom sedela dvojica starších manželov, ktorí sústredene hrali „Človeče, nehnevaj sa“. Tvorila ho kobercová podložka s potlačenými farebnými značkami a vysokými figúrkami. Hra nebola nikdy nudná a pacienti si mohli počas zábavy ponaťahovať aj svoje svaly.
„Človeče, nehnevaj sa? A to chcete do mňa, aby som sa zapojil?“ prekvapene sa opýtal vstupujúci pán do miestnosti.
„Inú hru nemáte? Lebo na takéto niečo sa nedám nahovoriť,“ a hundrajúc sa usadil do kresla.
Podávam mu veľkú obrazovú knihu zo sveta prírody. Pán sa utíšil a začal listovať v knihe.
Po chvíli sa otočil starší pán sediaci za stolom k pánovi v kresle.
„Počujte, a s nami by ste si nezahrali?“
„Áno, zahral, ale nie primitívnu hru,“ odsekol uhundraný pán v kresle.
„Tak si s vami zahrám karty,“ nevzdával konverzáciu pán za stolom.
Vyberiem zo skrinky škatuľku s kartami. Po chvíli pozorovania je jasné, že nespokojný pán už zabudol pravidlá hry. Položil karty na stôl so slovami:
„Ale, nechajme to, mňa tá hra nebaví…“
Situácia, ktorá vznikla má aj vysvetlenie. Nespokojný pán si uvedomoval jednoduchosť hry Človeče, nehnevaj sa, ale neuvedomoval si svoj mentálny stav, v ktorom sa v dôsledku choroby ocitol. Jeho vlastné zábrany mu bránili v tom, aby sa uvoľnil a zahral si, podľa neho primitívnu, detskú hru.
Nuž, ktorý z nich bol na tom lepšie?
A nezabudnem podotknúť, že pán za stolom mal na svojej menovke pred menom i za menom niekoľko písmen (RNDr… CSc.). Do liečebne chodievala na rehabilitačný pobyt aj pani Žofia. Sympatická moletka s prenikavým hlasom. Kde sa objavila, bolo veselo. Či už v rehabilitačnej miestnosti, kde spievala rytmické cigánske piesne, alebo u nás v spoločenskej.
Pani Žofia bola vyštudovanou lekárkou. Oslovovali sme ju pani doktorka. Mala osemdesiatštyri rokov, ale napriek tomu vynikala svojim duševným temperamentom. Avšak z dôvodu personálnych zmien sa situácia v zariadení zmenila a s ňou aj atmosféra na pracovisku. Pani Žofia prišla opäť do liečebne na svoj vytúžený pobyt. Na oddelení však namiesto pohody vládla trma-vrma. Nový personál sa zaúčal vo svojej práci a priniesol si naučené zvyky z iných nemocníc.
Pani doktorka Žofia sa s prekvapením stretla s iným prístupom.
V jedno popoludnie prišla za mnou sanitárka, že pani z izby číslo päť (Žofia) prosí, aby som za ňou prišla.
Našla som ju rozrušenú, sediacu na posteli.
„Nemajú na mňa čas, sedela som na „tróne“ dvadsať minút a nikto mi neprišiel pomôcť,“ sťažovala sa.
„A ja nie som nejaká pani Jedličková, som lekárka!“
Vnímala som jej rozhorčenie s pochopením.
Personál nepoznal stálu návštevníčku zariadenia a štýl práce, ktorý sa zmenil na rýchly a nemocničný, nedovolil zamyslieť sa. Zamyslieť sa nad oslovením a pocitom pacientky.
Možno by stálo zato sa zamyslieť, kým vlastne sme?
A či tituly, ktoré vlastníme pred menom, za menom alebo žiaden z nich, sú také dôležité. Predsa s titulom alebo bez sme stále ľudia. Práca v prostredí, kde sa striedal smútok i plač, bola užitočnou skúsenosťou nielen pre pacientov, ale aj ošetrujúci personál.
Všetci sme sa ocitli na tej istej lodi…
V minúte
Kedy ste povedali otcovi aj mamke, že ich máte radi?
Kedy ste pošepkali deťom, že sú výnimoční kamaráti?
Kedy ste žienke naposledy doniesli kvety?
Tak to vykonajte, veď nikto z nás nie je svätý.
Vyslovte a posuňte myšlienkový čin.
Kým nás vníma, kým je s nami
lebo v minúte poslednej darmo zvažovať výhry, rany.
Poďakovanie:
Sociálna terapia by nevznikla bez podpory celého tímu v liečebni pre dlhodobo chorých aj zomierajúcich. Ďakujem celému kolektívu, s ktorými sme sa na spoločných chodbách stretávali. Spájalo nás jedno veľké spoločné slovo – pomáhať.
Zuzana Balašovová Donátová
Korektúra: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
GMO – zmeny sú na spadnutie. Napíšte aj vy poslancom…
Pozrite si rozhovor a reagujte, prosím…