fbpx

Od istého času si netvorím obraz o ľuďoch hneď z prvého dojmu. Môže byť klamlivý…

Netvorím si obraz o ľuďoch hneď z prvého dojmu. Môže byť klamlivý.

Prišla som na recepciu liečebne pre dlhodobo chorých a hospicu. Za okienkom sedela pani s krátkymi vlasmi a s neutrálnym výrazom v tvári. Mala som pocit, že jej tvár je podobná tej tvári poker hráča, ktorý skrýva svoje emócie.

„No, tá ma pošle asi domov,“ pomyslela som si pri pohľade na recepčnú.

Dobrý deň prajem, rada by som si urobila prax sociálnej terapeutky vo vašom zariadení, je to možné?“ nesmelo som položila otázku.

Pani si ma premerala priam röntgenovým pohľadom a vzápätí zdvihla telefónne slúchadlo.

„Počkajte, hneď vám zavolám niekoho z oddelenia,“ odpovedala. Týmto momentom som predstavu o pani bez emócii zrušila. Milo a ochotne cez telefón zavolala sestru, ktorá si ma odviedla na oddelenie… Od tejto skúsenosti si netvorím obraz o ľuďoch z prvého dojmu. Môže byť klamlivý.

Pani na recepcii sa volá Mariana. Denne komunikovala s príbuznými pacientov, vodičmi sanitiek, záchraniek, lekármi, personálom a pacientmi.

„Aký máš dnes deň, Marianka?“ pýtala som sa vždy, keď mala službu.

„Taký, aký si ho spravíme,“ odpovedala s úsmevom Mariana.

Dnes otváram dvere do príbehu o zdravotnej sestre Mariane.  Silnej žene, s pevnými nervami a srdečnosťou v srdci.

Marianka, vo svojom živote si pôsobila ako zdravotná sestra. Priblížila by si nám svoje povolanie?

Môj život po pracovnej stránke bol veľmi zaujímavý. Tešila ma práca zdravotnej sestry, či už v nemocnici, alebo na recepcii. Už od malička som pomáhala starším ľuďom, lebo moja mamička sa starala o otcovho otecka – deda. On bol veselý a múdry pán. Mamička nemohla chodiť do  roboty, tak sa rozhodla  varovať deti. Toto všetko ovplyvnilo môj život a prácu.

Po skončení zdravotnej školy som nastúpila do nemocnice k Milosrdným bratom na interné oddelenie, kde som pracovala sedem rokov. Vždy na začiatku smeny som sa rozhliadla po oddelení a pozdravila sa s pacientmi. Starčekovia ma už poznali a vedeli, že im nepoviem nie. Moje smeny boli zaujímavé. S pacientmi som sa rada rozprávala aj o ich životných príbehoch. Spomínam si na príbeh jedného z nich. Pán mi rozprával, ako bojoval na talianskom fronte (Pijava).

Myslím si, že čas, ktorý som strávila s pacientmi, mal veľký význam. Nielen pre mňa ako človeka, ktorý ich aktívne počúval, ale aj pre nich samotných. Následne som dostala ponuku prestúpiť do dopravnej zdravotnej služby (DZS), kde bolo nutné rýchle a správne rozhodovanie. Bola som sestrou v rámci pohotovostnej návštevnej služby na vidieku. Mali sme na starosti šestnásť dedín. Cez deň sme fungovali ako DZS: prevoz pacientov na dialýzu, rehabilitáciu, chirurgiu, detské oddelenie, k pôrodu. Práca sestry v dopravnej zdravotnej službe bola zaujímavá, ale náročná.

Nemocnica Milosrdných bratov, kde som pracovala, sa stala mojou druhou rodinou a strávila som tam kus svojho života – 29 rokov na rôznych pozíciách. Neskôr som sa zamestnala ako recepčná v liečebni pre dlhodobo chorých (Liečebňa Sv. Františka v Prievoze).

V práci si zažívala neustále stresy, čo ti pomáhalo upokojiť svoje napätie, ktoré v tebe prebiehalo?

Práca na recepcii bola naozaj náročná. Prvý kontakt s klientom, ktorý prichádzal do nášho zariadenia, bola recepcia, kde sa dozvedel príbuzný všetky dôležité informácie o pobytoch v našom zariadení, ktoré môže využiť. Chodili k nám pacienti s rôznymi diagnózami,  v stave po cievnej mozgovej príhode, onkologickí pacienti, ale aj pacienti po ortopedických zákrokoch na rehabilitáciu. V liečebni platilo známe „jeden za všetkých, všetci za jedného“ a snažili sme sa to dodržiavať.

Nejeden raz som zažila, že keď priviezla sanitka pacienta na nosidlách, pri presune na oddelenie pomáhal aj pán primár aj ja. Moja práca bola nepretržitá a striedali sme sa s kolegyňou. Cez víkendy sme mali viac voľného času aj pre pacientov, ktorí boli u nás hospitalizovaní na dlhšiu dobu. Niektorí z pacientov mali príbuzných v zahraničí. Často trávili svoj čas pri kávičke v priestoroch recepcie.

Bola tam tiež umiestnená klietka s andulkou, ktorá im robila spoločnosť. Veľmi rada som sa pozerala na spokojné tváre pacientov, keď za slnečného počasia sedeli na lavičkách alebo vo vozíkoch. Mohli aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje starosti.

Raz som sa opýtala jedného z nich, či mu môžem urobiť kávičku. Zažiarili mu jeho krásne modré oči a radostne prikývol. Vzápätí sa ozvali ďalšie dve dámy, že aj oni majú chuť na kávičku, ale peniaze pri sebe nemajú. Pán s modrými očami navrhol, že im kávu zaplatí zo svojej „kasičky,“ ktorú pravidelne dopĺňala jeho dcéra žijúca vo Viedni. Liečebňa sv. Františka mala svoje meno, úroveň a bolo to ojedinelé zariadenie.

Zaviedla som používanie centrálneho rozhlasu, kde som púšťala piesne na želanie personálu, ktorý mal službu. Hudba spríjemňovala atmosféru na oddeleniach liečebne a pôsobila upokojujúco. Keď sa blížil koniec návštevných hodín, vyhlásila som záverečnú. Ale  hudba hrala ďalej a pomáhala personálu pri činnostiach v starostlivosti o pacientov. Svoju prácu som brala zodpovedne, a keď som odchádzala domov, všetko muselo byť tip-top.

Bola som pyšná,  že som mohla v liečebni  Sv. Františka pracovať.

Práca s ľuďmi nie je jednoduchá. Viem, že si nadviazala aj niektoré priateľstvá s rodinami pacientov. Spomenieš niektoré?

Pracovať s ľuďmi je náročné. Úlohou sestry na recepcii bolo správne podať prvotné informácie. Priam nutnosťou bola trpezlivosť a empatia, inak to nešlo. Taktiež potrebovali nádej, že sa v zariadení o ich mamičku, alebo otecka postaráme ako o svojho rodinného príslušníka. Pacient  pre mňa nikdy nebol len číslo, ale ľudská bytosť, ktorú som privítala pri vchode do zariadenia a snažila som sa trpezlivo odpovedať na všetky otázky. Odmenou za moju priazeň boli ich pozdravy a spätné väzby, ktorých sa mi dostávalo  dostatok.

Mnohí sa zastavili aj so svojimi príbuznými na recepcii.  Spomeniem rodinu pána Ing. Karola Kolenu – pána s modrými očami, ktorá žila v USA. Chodievali na Slovensko vždy cez vianočné sviatky. Veľmi sa im páčila vianočná výzdoba v liečebni, ktorú pripravovali aj samotní pacienti. S rodinou pána Kolenu som sa spriatelila natoľko, že sme v kontakte dodnes.

Prácu si ukončila aj zo zdravotných dôvodov. Otvoríme aj túto tému alebo o nej pomlčíme?

Ani zdravotníka neobchádzajú choroby. V rámci preventívnej prehliadky na mamografii prsníkov mi našli cysty. Neskôr  mi zavolali z onkológie a oznámili mi zlú správu o mojom zdravotnom stave. Mala som práve  na recepcii službu. Rozplakala som sa, skrátka, zrútil sa mi celý svet. Absolvovala som operáciu prsníka a snažila som sa čo najmenej času zotrvať v nemocnici. Veď ktorý zo zdravotníkov chce byť v špitáli, že?

Počas pobytu v nemocnici ma prekvapila návšteva mojej kolegynky, rehoľnej sestry a pána primára. Po zákroku sa moje rany zle hojili, a preto som absolvovala reoperáciu a výber uzlín. Chvíľu trvalo, kým sa podarilo lekárom tekutinu z prsníka odsať. Môj prsník vytrpel 21 punkcií. Aby som sa dokonale zbavila tekutiny, vyskúšala som rôzne alternatívne babské kúry. Psychicky som to veľmi zle znášala, bola som slabá, plačlivá a nikoho som nechcela vidieť.

Plačem aj teraz, keď píšem tieto riadky.

Ale myslím si, že človek sa nesmie vzdať nádeje. Vedela som, že tak zodpovednú prácu by som nezvládla, a preto som sa rozlúčila s kolegami a prácou na recepcii.

Ako sa hovorí, že všetko zlé, je na niečo dobré. Moja choroba mi otvorila dvere do oblasti bylín, liečivých kúr a elixírov. Mala som veľkú oporu vo svojom manželovi a synovi. Manžel mi poradil, aby som sa venovala aj vylepšeniu fyzickej kondície. Začali sme s plávaním. Aj keď som plávanie zo začiatku odmietala, dnes vidím, že to má pre moje telo aj dušu blahodarné účinky. 

Tak, aký je dnes tvoj život, Marianka? 

Venujem sa pestovaniu liečivých bylín, vyrábam sirupy z medovky, mäty, z levandule aj z výhonkov smreka. Dokonca som vyskúšala aj  rôzne tinktúry, pestujem zázvor a vyrábam z neho zázvorový likér.

Založili sme občianske združenie  OZ SKARAB  a pomáhame ľuďom, ktorí potrebujú pomoc ale aj pozornosť.

Pomáhame napríklad so šatstvom. K našej pomoci ľuďom sa pridali aj naši susedia, priatelia z obce Červeník, z Dunajskej Lužnej. Pomoc poskytla aj  rodina od pána Kolenu. Spolupracujeme s Milosrdnými bratmi a náš syn ako dobrovoľník pomáha ľuďom v ich ťažkých životných okolnostiach.

Ako príklad uvediem pomoc kolegyni z liečebne, ktorá odišla žiť do DSS v Kláštore pod Znievom. Zásobili sme ju nielen šatstvom,  ale aj čerstvou a po domácky vypestovanou zeleninou od priateľov, ktorí už majú v obci Ivanka pri Dunaji dlhoročnú tradíciu. Každý štvrtok na námestíčku smerom na Zálesie, ponúkajú svoje doma vypestované plodiny, priesady, ovocie ,zeleninu. Dokonca odvezú tovar aj domov.

Uvedomujem si krehkosť ľudského života a preto sa snažím ako najlepšie viem, žiť pre každú chvíľu v živote, ktorá je mi darovaná. K mojim terapeutom patrí aj záhrada a pes Jack, ktorý sa stal miláčikom celej rodiny.

A tvoje krédo na záver?

Tak ako som žila a bola vychovaná rodičmi, ktorí ma skoro opustili, o to viac si vážim všetko, čo som sa naučila v živote: Vždy pomôcť blížnemu, priateľovi, ale aj neznámym ľuďom.  Slová vďaky vychádzajúce z ich úst ma ešte dlho hrejú pri srdci.

S pozdravom Mariana, z Raja na zemi…

S pani Marianou sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať