Ľudia s ochorením demencia nie sú blázni, len sa nekontrolovane ocitnú vo svojich spomienkach
(Napísané podľa skutočnej udalosti.) Možno ste sa vo svojom živote stretli so situáciou, že by ste mohli niečo vykonať, ako upratať, upraviť dvor, alebo sa vybrať na prechádzku. Lenže sa vám nechce. Nechce sa vám vstať z pohodlného gauča a obliecť si pracovné, či iné oblečenie. Zotrvávate v pocite smútku, sebaľútosti a pohodlnosti s myšlienkou, že život aj tak nestojí za veľa, vo svete sa dejú len samé zlé veci a preto radšej otvoríte krabičku cigariet a možno už druhú fľašu vína.
Myslím si, že život nie je vôbec ľahký a ľudia sa ocitnú v rôznych situáciách, z ktorých by sme mohli písať množstvo príbehov.
Ako sociálna terapeutka, ktorá pôsobila aj v hospici, kde sa ľudia ocitli mnohokrát na konečnej stanici svojej životnej púte, si dovolím takto verejne zauvažovať: Pokiaľ si nepripustíme informácie a rady, že nemôžeme, nedokážeme a nie sme schopní, vždy je nádej….
V nasledujúcom príbehu opisujem vnútorný monológ staršieho človeka, ktorý na chvíľu zabudol, že nemôže.
ÚNIK DO MINULOSTI
Zobúdzam sa. Cez otvorené okno izby cítim vôňu skorej jari. Vstávam potichu lebo obloha je ešte tmavá. V posteli pod perinou je ešte niekto. V objatí sladkého spánku moja manželka. Som plný energie ako športový hráč pred výkonom. Cítim ako moje nohy, ruky aj celé telo sa potrebujú hýbať.
Mám nutkavú chuť vybehnúť von. Von do ulíc a pozdraviť nový deň.
Zbehnem dolu po schodoch v nových teplých galošiach, napijem sa odstátej vody zo včera a už stojím vo dverách. Svieži vzduch mi jemne vanie do vlasov a štebot vtákov sa zintenzívňuje. O čom asi švitoria?
„Ahojte, vtáčurence!“ zvolám.
V tom sa vo vedľajšom dome rozsvieti svetlo. Nevšímam si to a odhodlane kráčam ďalej ulicou. Nielenže kráčam, priam bežím hore kopcom ako za mlada. Sprevádza ma lahodné ticho a aróma začínajúceho dňa.
A, kam idem? Skočím za mamou, určite už bude hore. Snáď bude mať niečo aj chutné upečené.
Vrátim skoro, aby sa žienka nehnevala, že nie som doma.
Juj, asi som sa mal doma vy…. ť. Musím. Však, tam je kríček…
Už sa rozvidnieva a ja stojím pred maminým domom. Je to vysoký panelák, ktorý sa nemení. V okne, kde mama býva, sa nesvieti. Možno spí, alebo je v kúpeľni.
Na druhé poschodie vedie pár schodov a tie mierne odfukujúc zvládam. Zvoním pri jej dverách: Cŕn, cŕn!
Nikto neotvára.
Stojím. Už hodnú chvíľku stojím a prestávam rozumieť. Zmýlil som si poschodie? Hľadím uprene do neznáma a môj pohľad bezradne vráža do stien chodby.
Po chvíli.
„Nepotrebujete pomoc?“ oslovia ma dvaja mladí ľudia, ktorých som tu v dome ešte nevidel. Asi sa prisťahovali nedávno.
„Hľadám byt mojej mamy“ a vyrieknem jej meno. Krútia hlavami, že tu taká nebýva.
Ničomu nerozumiem.
A, kde by bola?
Kde to vlastne som?
A, kde je moja žena?
Títo mladí ľudia ma odprevádzajú do auta a pýtajú sa na moju adresu. Tú si veľmi dobre pamätám, lebo ulica je pomenovaná podľa krásneho kvetu. O krátku chvíľu sa už kolesá točia, tak ako aj svet mihajúci sa za oknami.
Pristávame.
Pred našim domom stojí ustarostená, moja žena. A, čo nevidím, na našom parkovnom mieste sú dve policajné autá.
„Kde si bol?“ So slzami v očiach ma objíma moja drobná žienka. Poďakuje sa „nálezcom“, prehodí pár slov s policajtami a zatvárame dvere nášho domu.
Vraj som neužil lieky na zábudlivosť a iné choroby, ktoré ma postihli.
A možno je to fajn, že som zabudol. Zabudol som na chvíľu na skutočnosť, že som chorý a rozbehol sa v náruč života, vetra a spomienky na moju mamu..
Prítomnosť je niekedy náročná – tak ako aj realita, ktorú prežívame.
Kedykoľvek sa môžeme dotknúť našich spomienok, avšak v určitom štádiu nedokonalosti našej mysle nás môžu zmiasť. Tak ako starčeka, ktorý sa vybral len vo svetri v chladnom marcovom počasí navštíviť svoju mamku, ktorá už dávno nebola medzi živými. Žila už len v jeho spomienkach.
ĽUDIA S OCHORENÍM DEMENCIA NIE SÚ BLÁZNI, LEN SA NEKONTROLOVANE OCITNÚ VO SVOJICH SPOMIENKACH.
Art: Jean Jacques Sempé
Zuzana Balašovová Donátová, dvanásť rokov pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici a liečebni pre dlhodobo chorých.
Jej knihy : Za dverami liečebne, Za dverami liečebne II ( …elist.sk)
Videoukážka – úvaha o živote a smrti: