Sociálna terapia v liečebniach a domovoch je často podceňovaná. Zábava „babičiek a starčekov“?!
Každý človek je jedinečný. So svojimi spomienkami, činmi a víziami. Akú úlohu má sociálna terapia? Z postrehov sociálnej terapeutky liečebne pre dlhodobo chorých…
Zavolali ma k pacientovi na izbu číslo šesť. Verdikt k jeho zdravotnému stavu od lekárov je jasný. Pokročilé štádium onkologického ochorenia. Je smutný a depresívny zo situácie, v ktorej sa ocitol. Volá sa Marián a sedí skromne v invalidnom vozíčku vedľa postele.
Pozdravím sa. Pán štíhlej postavy jemne zodvihne hlavu a kývne na pozdrav. Z informácií, ktoré som si o pánovi Mariánovi vopred zistila, sa dozvedám, že sa venoval aj vysokohorskej turistike. Miloval hory a navštevoval ich takmer pravidelne.
-Dnes je vonku veterno, nevadí vám to otvorené okno?
Nadväzujem konverzáciu otázkou.
-Nie, nevadí mi vietor, mám ho rád, odpovedá.
-Keď je v meste taký silný vietor, zaujímalo by ma, ako to vyzerá teraz na horách! Nahlas vyrieknem.
Pán Marián spozornie, otočí sa ku mne tvárou v tvár a začne rozprávať. Hovorí o búrke, ktorú zažil počas jedného horolezeckého výstupu. Rozpráva o východe slnka, kamzíkoch… Rozpráva a pritom sa usmieva. O malú chvíľu sprevádzam pána Mariána do spoločenskej miestnosti, kde sedia pacienti z iných izieb. Niektorí z nich lúštia krížovku, iní tvoria pomocou farieb, alebo len tak rozjímajú v kresle za jemného zvuku melódií.
Tatry
Mariánovi podávam na stôl knihu Vysokých tatier. Je to kniha darovaná od príbuzných iného pacienta a je plná krásnych fotografií.
Marián otvorí knihu a so záujmom listuje stranu za stranou. V jeho tvári sa zračí pokoj, úsmev a pohoda. Marián zostáva až do konca programu sociálnej rehabilitácie. Je čas obeda v zariadení a my sa vraciame s Mariánom späť na izbu. Tlačím jeho invalidný vozík a pýtam sa:
-A aké máte plány pán Marián cez víkend? Príde vás niekto navštíviť?
-Nie, nepríde. Nebudem doma, vtom čase budem na horách.
-Aha! Spozorniem.
-A kde konkrétne sa chystáte?
-Pôjdem po hrebeni Nízkych Tatier a potom sa uvidí. Usmieva sa.
Pán Marián sa už neorientuje v čase a pohybuje sa len za pomoci invalidného vozíčku. Jeho spomienky však zostávajú stále farebné a nepoškodené.
Môj cieľ je v tejto situácii úspešne splnený. Prítomnosť pána Mariána v spoločenskej miestnosti – v miestnosti sociálnej terapie rozjasnila jeho pochmúrnu náladu a zlepšila jeho duševný stav.
Marián navštevuje aktivity v rámci sociálneho programu skoro každé dopoludnie. Od sestier na oddelení dostávam informáciu, že odkedy chodieva do „spoločenskej“, lepšie sa s ním spolupracuje. Myslím si, že zlepšením duševného stavu človeka, sa zlepšuje aj celkový jeho zdravotný stav.
Sociálna terapia (rehabilitácia) s pacientami v liečebniach a domovoch je často podceňovaná a vnímaná len ako zábava „babičiek a starčekov“.
V rámci sociálnej terapie – rehabilitácie sa pacienti nielen dobre cítia, ale obnovujú si zručnosti, ktoré sú následkom choroby, staroby ochabnuté, menej funkčné. Napríklad triedenie množstva gombíkov, alebo strukovín pomáha zlepšiť jemnú motoriku.
Ako aj maľovanie, vyfarbovanie, práca s hlinou, či inou tvarovateľnou hmotou.
Zo svojej skúsenosti členky tímu v zariadení pre dlhodobo chorých a hospicu môžem povedať, že ľudia – pacienti, ktorých kvári choroba, nechcú ležať iba v posteli a čakať kým si ich „odnesie pani smrť“. Myslím si, že mnohí veria do poslednej chvíle v zlepšenie ich zdravotného stavu a preto rozmanité činnosti ako spev, počúvanie hudby, rozhovory, modlitba v kaplnke, alebo pri lôžku pôsobia ako balzam pre dušu.
DODATOK
PEKNE NAPÍSANÉ – REALITA JE INÁ
Stretávam sa s takouto reakciou od ľudí v osobnom živote, ale aj vo virtuálnej informačnej sieti:
„Realita v zariadeniach je iná, možno sa niekde zázraky dejú, ale nie tam, kde som pracovala. Robila som za nízky plat, vysilená a znechutená!“
Ja píšem o svojej skúsenosti. O skúsenosti najprv dobrovoľníčky a následne sociálnej terapeutky v liečebni pre dlhodobo chorých a hospici. Program pre pacientov v rámci sociálnej terapie sa stal neoddeliteľnou súčasťou zariadenia. Pacienti mali naplnený svoj čas, boli motivovaní k činnosti, nadväzovali priateľstvá a pod.
Sociálna terapia v zdravotníckych zariadeniach však nie je štandardom. V nemocniciach nie je priestor pre sociálnu terapiu. (sociálnu rehabilitáciu)
Vraj, nie sú peniaze ani ľudia.
Nie sú kolonky, kde by takúto činnosť zaradili. Taká je realita.
Sociálna terapia (rehabilitácia) – tvorivý program je súčasťou domovov sociálnej starostlivosti (DSS), aby mali klienti nejaké spoločenské naplnenie.
Ale, na oddeleniach dlhodobo chorých v nemocnici (ODCH) takáto činnosť nie je.
Aj keby bola veľmi užitočná a prospešná pre celkový zdravotný stav pacientov.
Ale, kto má čas na ich pravidelné obliekanie, posadenie do invalidného vozíka a odvoz na spoločenské podujatie?
Ak sa aj niekde sociálna terapia nachádza, tak len v súkromných zariadeniach.
Myslím si, že pacienti nie sú len čísla s diagnózou, menom poisťovne a hmotnostnou váhou.
Pacienti nie sú len predmetom vypisovania denných dekurzov a príjmových či prepúšťacích správ.
Pacienti sú ľudia, ktorí sa ocitli bezmocní, častokrát vystrašení na oddeleniach nemocníc.
Okrem zdravotnej starostlivosti je rovnako dôležitá aj starostlivosť o duševné zdravie pacienta. Ale, povedzme si úprimne: Je na to čas?
Každý, kto sa nachádza v pomáhajúcej profesii „vie svoje“.
Systém v zdravotníctve hundraním nezmeníme, avšak zmeniť môžeme svoje postoje a stať sa ešte lepšími v pomoci druhým.
Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh
Za dverami liečebne( e kniha aj tlač r.2019),
Zo zápisníka terapeutky( e kniha, rok 2021),
Za dverami liečebne II – e kniha aj tlač r. 2024 stále v predaji.