Popri starostlivosti o zomierajúcich som sa dokázala zmieriť aj s odchodom otca do večnosti…

Nie vždy nájdeme prácu, ktorá zodpovedá nášmu vzdelaniu.

Ale ak ju vykonávame so záujmom a prináša nám radosť, je veľkým obohatením. 

Lucia Hudecová pracovala ako sociálna pracovníčka v domove sociálnych služieb v Krškanoch, a taktiež v liečebni pre dlhodobo chorých ako sanitárka.

Lucka, spoznali sme sa v liečebni pre dlhodobo chorých pacientov. Využila si svoje poznatky z práce v liečebni aj z práce so zdravotne postihnutými mladými ľuďmi?

Hovorievam, že čo som sa v živote naučila, vždy som nejakým spôsobom využila. Myslím si, že nič nie je náhoda. Moje pôsobenie v liečebni pre dlhodobo chorých a zomierajúcich vnímam ako veľmi pekné obdobie. Zo začiatku som bola v strese, že napriek vysokoškolskému vzdelaniu môžem pracovať len ako sanitárka. Okolie aj rodina ma nechápali, prečo som sa rozhodla pre takú prácu. Ale postupom času som sa do svojej práce sanitárky zamilovala. Boli sme veľmi dobrý kolektív a práca starostlivosti o pacienta ma napĺňala.

Dnes môžem povedať, že sa mi splnil sen. Uvedomila som si, že každý človek je jedinečný a výnimočný a tak treba k nemu aj pristupovať. Tento poznatok využívam dodnes.

A ešte jedna vec vo mne silno rezonuje. Krátko pred nástupom na pozíciu sanitárky v liečebni mi zomrel ocko. Zmierenie sa s jeho odchodom bolo nesmierne ťažké. V liečebni som sa naučila prijať smrť a pochopila som, že je súčasťou života. Popri starostlivosti o zomierajúcich a v rozhovoroch a modlitbách s rehoľnými sestrami som sa dokázala zmieriť s jeho odchodom do večnosti.

Ako sociálna pracovníčka v domove si sa stretla s rôznymi diagnózami u ľudí rôzneho veku. O aké diagnózy a postihnutia išlo?

V zariadení sociálnych služieb som sa stretla s rôznymi diagnózami, ako schizofrénia, autizmus, Dawnov syndróm, pervazívna vývinová porucha a rôzne stupne mentálneho postihnutia a mnoho ďalších.

Čo všetko poskytuje zariadenie sociálnych služieb, kde si pôsobila?

•  pomoc pri odkázanosti
• sociálne poradenstvo
• sociálnu rehabilitáciu
• ubytovanie, stravovanie, upratovanie a iné

Zaujímavosťou je práca v terapeutických skupinách.

Prebieha v priestoroch, ako košikárska dielňa, keramická dielňa, starostlivosť o domáce zvieratá na hospodárskom dvore, terapia v skleníku – starostlivosť o kvietky, planty a iné.

A taktiež canisterapia – návšteva terapeuta so psom.

Ako sociálna pracovníčka si prichádzala priamo do kontaktu s klientom?

Kontakt s klientom bolo to najhlavnejšie na mojej práci ako sociálnej pracovníčky. Prvý kontakt s klientom je pri uzatváraní zmluvy, ďalej sociálne poradenstvo, sprevádzanie do sociálnej poisťovne, banky a iných inštitúcií. Páčili sa mi občasné spoločné rozhovory s klientmi, telefonovanie rodinným príslušníkom, písanie listov a zvykli sme si s niektorými veriacimi aj pomodliť sa ruženec. Niekedy sme si zahrali spolu boccu alebo karty.

Pred obdobím koronakrízy sme organizovali súťaže. Napríklad súťaž vo varení gulášu, športové hry aj Valentínsku veselicu. Pozývali sme aj klientov z iných zariadení. Bol to obohacujúco strávený čas nielen pre klientov, ale aj personál. Počas koronakrízy sa aktivity obmedzili a nastalo pre nás ťažké obdobie.

Čo ťa napĺňalo najviac na tvojej práci?

Najviac ma obohacovali rozhovory s klientmi. Alebo keď sa nám spolu s kolegynkou podarili doriešiť administratívne záležitosti ohľadne klientov. Napríklad niekoľko rokov sa čakalo na rozhodnutie súdu a mnoho ďalších „vydarených veci“. Alebo sme mali vyhotoviť v januári pre 100 klientov nové dodatky k zmluve a vo februári ďalších 100 a ešte plus 100 výpovedí k zmluve o elektrospotrebičoch. Dodnes si pamätám ten pocit spokojnosti a naplnenia, že sme to dokázali.

Čo považuješ za nedostatok v sociálnych službách pre klientov?

Deficit zamestnancov, ich častá fluktuácia a z dôvodu pracovnej vyťaženosti nedostatok času venovať sa klientom tak, ako by to bolo potrebné. Týka sa to prevažne ošetrovateľskej, terapeutickej a sociálnej činnosti.

Máš nejakú skúsenosť u vás v domove, o ktorú by si sa rada s čitateľmi podelila?

Spomínam si na klienta, ktorý vedel iba po maďarsky. Zvykli sme si spolu hádzať loptu alebo sme sa išli spolu poprechádzať. Potreboval dozor, a tak sme sa spolu učili slová. On mi povedal slovo po maďarsky a ja po slovensky.

Tvoje krédo, myšlienka na záver?

V mojom živote ma stretnutie s každým človekom obohatilo a niečo nové som sa naučila. Stretnutie s mentálne postihnutými ľuďmi mi vnieslo do života veľa lásky a úprimnosti. Sú výnimoční a jedineční, len ich treba viac spoznať. Som vďačná za tento vzácny čas, ktorý som mohla s nimi stráviť. Bez nich by nášmu svetu určite niečo chýbalo. 

O krátke postrehy z hospicu sa delím s verejnosťou v knihe Za dverami liečebne, ktorú nájdete už aj v kníhkupectvách na Slovensku.

 

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová.

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

*Chodúľka slúži pacientom s obmedzenou pohyblivosťou. Zvyšuje stabilitu počas chôdze a dodáva istotu pohybu.