Seniori a práca s nimi

Veľký človek nielen telom, ale aj srdcom. Otvorila som dvere do života Mareka. Obetavého a dobrosrdečného človeka, s ktorým sa osud nebabral. A napriek tomu sa rozhodol rozdávať dobro, pochopenie a lásku ľuďom, ktorí to potrebujú. V súčasnej dobe pracuje ako asistent pre seniorov v domácnosti (MediAdos.)

Prichádzala som do izieb pacientov v čase o 5:30 hod. Väčšinou ešte spali, alebo sa niektorí krútili v posteli kvôli nevoľnosti. Tí pacienti, ktorí boli mobilnejší, ma aj oslovili. Často sa ma pýtali, aké je vonku počasie. Do izieb, kde ležali pacienti s ťažkou diagnózou, som vždy vstupovala s akýmsi rešpektom. Počula som len hlasné dýchanie, čo pôsobilo na mňa veľmi smutno.

„Přišels pozdě, brácho, tady šéfuji já,“ aj takto môžeme privítať šéfa po návrate z dovolenky. Administratívni pracovníci sú v zdravotníckych zariadeniach menej viditeľní, až niekedy úplne pre verejnosť utajení. Ich práca je hlavne za počítačom, s papiermi, dokumentmi a číslami, ktoré sú pre chod zariadenia taktiež dôležité. „Zuzanka, môžete na chvíľu?“ zvolá od stola riaditeľ na svoju asistentku sediacu v oddelenej časti miestnosti. Zuzka …

Tak ako som žila a bola vychovaná rodičmi, ktorí ma skoro opustili, o to viac si vážim všetko, čo som sa naučila v živote: Vždy pomôcť blížnemu, priateľovi, ale aj neznámym ľuďom.  Slová vďaky vychádzajúce z ich úst ma ešte dlho hrejú pri srdci.

Vidieť umierať človeka je vždy ťažké. Videla som „odísť“ pacienta, pre ktorého bola smrť vykúpením. Obvykle je v ranných hodinách v liečebni rušno. Pacientov čaká ranná vizita, hygiena, sprchovanie. Prichádzajú nové príjmy a na oddelení sa to len tak hemží… Do spoločenskej miestnosti preto privádzam pacientov, ktorých dokážem sama odprevadiť na sociálnu aktivitu. Čiže pacientov, ktorí nevyžadujú náročnejšiu prípravu sanitárov na opustenie …

Ľudí, ktorí majú prácu, čo ich baví, je málo. A jedným z nich je Robo, pomohol, keď sa dalo. V domove seniorov sa chystá oslava narodenín. Organizačne je to celkom náročná akcia. Od letáčika na dverách cez obtelefonovanie príbuzných oslávencov, nákup občerstvenia, kvietkov, príprava programu a organizácia samotných klientov zariadenia, ktorí sú väčšinou odkázaní na invalidný vozík.

Aký je to pocit, cítiť sa vo veľkom priestore bezradný? Aj banálne kroky v živote jedného človeka nie sú samozrejmosťou pre toho druhého -– AGORAFÓBIA V rodinnom domčeku v tichej časti mesta žije pani Ľubica s rodinou. Žena v krátkych vlasoch a úsmevom na tvári. Ale nie je to obyčajný úsmev. Nazvala by som ho úsmevom cez slzy, áno, tak je to presne. V jej dvore …

Dnes mladá generácia nebýva v spoločnej domácnosti so starými rodičmi alebo žijú v cudzine a vidia ich zriedka. Je veľmi dôležité, aby pochopili cítenie starého človeka a jeho nielen fyzické, ale aj duševné potreby. Aby lepšie porozumeli tomu, čo staroba prináša a ako sa človek v nej mení.

Slov o postoji k chorým alebo starším ľuďom už bolo napísaných dosť. Myslím si, že aj keby sme chceli byť akokoľvek milí a úctiví, nie vždy sme toho schopní. Mohla som si to dovoliť ako sociálna terapeutka, ktorá si po konzultácii s lekárom smela dohodnúť počet pacientov v skupine, ktorým venuje svoju energiu a pozornosť.

V liečebni pre dlhodobo chorých pracuje sestra Zdenka Babičová. Tmavovlasá žena s hlbokým pohľadom a úsmevom v tvári. Žena, ktorá nemá strach povedať nahlas svoj názor. Pôsobí dojmom zásadovej, prísnej, ale dobrosrdečnej bytosti. Vstupujem do sesterskej izby, aby som sa informovala o momentálnom stave pacientov, ktorých mám v pláne pozvať do spoločenskej miestnosti. 

Pri pohľade na ľudí v domovoch seniorov, pre ktorých hrám a spievam, cítim najmä radosť z toho, že im to prináša rozptýlenie a spolu so mnou môžu zaspomínať na obdobie, v ktorom si takéto piesne sami spievali.

Neurogénna tetánia, ako sa ochoreniu odborne hovorí, je čoraz častejším problémom mladých ľudí. Aktuálne tento stav pozná minimálne 10 %populácie. Viac sa vyskytuje u žien, ako u mužov (špeciálne vo veku 20 až 30 rokov). Nepríjemné príznaky tetánie sa prejavujú najmä vtedy, keď ich očakávame najmenej – v noci, v pokoji.

V liečebni, kde som pôsobila ako sociálna terapeutka, ktorej úlohou bolo zmierňovať duševné napätie u hospitalizovaných pacientov, som stretla mnoho zaujímavých ľudí. To, že boli zaujímaví, som zistila, až po individuálnych rozhovoroch s nimi samotnými.

Človek s veľkou vnútornou silou Počas večernej prechádzky hlavným mestom som si všimla holuba, ukrývajúceho sa za rohom jedného z domov. Bol celý mokrý, stojaci v kaluži dažďovej vody. Pristúpila som k nemu. Jemne mykol svojím telom, ale zoslabnutý a zranený zostal stáť na mieste. Vytočila som číslo mestskej polície a zisťovala možnosti záchrany bezbranného holuba. O dvadsať minúť ma kontaktovala organizácia Sloboda zvierat. S dispečerom sme …

Keď úsmev prekryje slzy Raz niekto povedal: Najlepšie si zapamätáme situácie okorenené smiechom alebo strachom. Momenty v živote, ktoré sú spojené s emóciou. Čím je emócia silnejšia, tým vytvorí väčší otlačok v pamäti. Úsmev číslo 1 V spoločenskej miestnosti organizujem besiedku s dobrovoľníčkou. Pravidelne k nám chodieva spievať piesne, ktoré lahodia uchu starších pacientov. Mojou úlohou je motivovať pacientov, aby vstali z postelí a zúčastnili sa programu. Znie …

V jednote je sila… Sociálna terapia v zdravotníckom alebo sociálnom zariadení pre dlhodobo chorých by nebola možná bez spolupráce celého kolektívu. Kto tvorí kolektív? Všetci. Kto patrí do skupiny VŠETCI? Upratovačky, sanitári, sestry, fyzioterapeuti, lekári, administratíva, technická údržba, pracovníčky kuchyne, socioterapeutka a jej pomocník papagáj vlnkovaný (Fufi) a vedenie spoločnosti. Ešte pridám externých pozvaných, ako dobrovoľníci a duchovní – kňazi. Všetky pozície tvoria …

Usmieval sa na ľudí a tešilo ho, keď mu úsmev opätovali. Svedčilo to o tom, že si ho všímali, a to ho robilo šťastným. Bolo tomu tak aj vďaka staromódnemu oblečeniu, ktorým vzbudzoval pozornosť. Jeho sen sa menil na skutočnosť. Z nenápadného Ignáca sa stal Schöne Náci, neodmysliteľná súčasť Bratislavy. Prechádzal sa po meste a po slovensky, nemecky a maďarsky zdravil okoloidúcich. Bratislavčania si na jeho extravagantnosť zvykli. Nestretávali sa s ním iba na uliciach, ale aj v kaviarňach, cukrárňach a v pohostinstvách. 

„Všetko bude,“ s figliarskym úsmevom hovorieval kamarát Ľubo. Kamarát, s neutíchajúcim zmyslom pre humor. Kamarát, ktorého osud nešetril v dobrodružstvách a nedokonalostiach života. Kamarát, ktorý sa dokázal usmievať, aj keď niekto iný by v jeho situácii plakal.

Človek nie je iba telo Do liečebne nám priviezli pacienta na nosidlách. Nehybne leží na posteli, ale oči má otvorené. Nie je isté, či si uvedomuje seba a okolie. Je vo vegetatívnom stave – bdelej kóme. Keď vchádza niekto do jeho izby z personálu, vždy sa pekne pozdraví, aj keď pacient neodpovedá.  Vegetatívny stav – bdelá kóma – ide o klinický stav …

Dôstojnosť je morálny vzťah k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti; na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému: konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť.

Anjel stojaci pevne nohami na zemi O starších ľuďoch som už napísala mnoho slov. Keďže vnímam, že sú v spoločnosti často neuznaní, spochybňovaní a zabudnutí, motivuje ma o nich písať. Písať z pohľadu ženy, ktorá s nimi strávila veľa chvíľ. V liečebni pre dlhodobo chorých ako socioterapeutka, ale aj v domácnosti ako spoločníčka. (Viedeň) Píšem tak, ako cítim, vidím a …

Môžeme zostať aktívnymi aj vo vyššom veku? Alebo keď človek dosiahne úctyhodný vek, je slušné a normálne sedieť doma pri peci alebo televíznych programoch? Myslím si, že či budeme schopní aktivity aj v starobe, záleží aj od vlastného postoja k fyzickému aj duševnému zdraviu.

Ako to celé začalo… „Tak to môžeme skúsiť,“ zaznela záverečná veta v miestnosti u primára. Prišla som do liečebne pre dlhodobo chorých na dobrovoľnú prax. Ako čerstvá absolventka vysokej školy sociálnej práce som sa rozhodla vypustiť z hlavy naučené poučky a stretnúť sa zoči-voči s pacientom. To som ešte nevedela, že môj zámer krátkodobého pobytu v zariadení predĺžim na zaujímavých a obohacujúcich 12 rokov. Pacienti ma titulovali …

Zuzana Balašovová Donátová: Je v dnešných časoch ľudský prístup k pacientovi len teóriou? „Sestrička, som v nebi?“ pýta sa s prekvapením pacient ležiaci na nosidlách. „Nie, práve vás priviezli do liečebne pre dlhodobo chorých,“ usmieva sa sestra na recepcii. Jej rehoľné meno je Santína, a vždy s úsmevom a pokojom víta prichádzajúcich pacientov do zariadenia. Občas rozveseľuje pískaním aj moju kamošku – andulku Fufi. Jej …

Vieme, že na tom mieste sa už končí… Znie vyslovená veta z úst kamarátky, s ktorou sa rozprávame o starkých v domovoch dôchodcov. Či je to naozaj koniec, ktorý nás čaká po „opustení“ starého tela, je otázka duchovná a filozofická. Skutočne končíme? Ako sa správame v situácii, uvedomujúc si koniec svojho života? Ako sociálna terapeutka v liečebni pre dlhodobo chorých, …

V liečebni pre dlhodobo chorých, kde som pôsobila ako animátorka programov pre hospitalizovaných pacientov, bola mojou partnerkou modrá andulka s menom Fufi. V priestoroch, kde sa striedal smútok, ale aj smiech, mi bola oporou. Pohľad na opereného tvora s modrým perím bol terapiou nielen pre pacientov v spoločenskej miestnosti, ale aj pre samotnú animátorku. A nielen to. Mnohí z personálu v …

V komunikácii so staršími ľuďmi sme si tak trochu všetci podobní. Keďže ich reakcie bývajú pomalšie a sluch je častokrát slabší až úplne vyradený, začneme aj my rozprávať iným štýlom. Akoby sme sa chceli naladiť na tú istú vlnu a pomaly vyslovujeme vety z našich úst. Ani ich nerozvíjame.

O čo sa dnes oprieť? Ako sociálnej terapeutke, ktorá som sa pravidelne zúčastňovala lekárskej vizity, mi utkvela v pamäti situácia. „Kedy to už skončí, pán doktor?“ spýtala sa pacientka, ktorá sa necítila dobre a jej zdravotný stav bol vážny. „To nevieme zatiaľ, možno to vie iba pán boh,“ bola jeho odpoveď. Rozmýšľam aj dnes nad vyjadrením, ktoré zaznelo v izbách …

Načo bude perfektne vyzerať naša telesná schránka, keď vo vnútri svojej duše sme naladení na frekvenciu: nervozita, nespokojnosť, obavy a strach? Nesúvisí náš vonkajší vzhľad aj s myšlienkami, ktoré produkuje naša myseľ?

Možno v tom najhlbšom vnútri zostávame deťmi stále. Túžime spoznávať nepoznané, tešíme sa na nový deň a všetko navôkol vidíme v jasnejších farbách. Tak ako deti. Len sme popri bežných starostiach života na to zabudli. Hovorí sa, že nikdy nie je neskoro, tak do toho!