fbpx

Starí verzus mladí? Starí ľudia sú často považovaní za pomalších a občas prekážajúcich v spoločnosti.

Hodnota človeka nie je merateľná vekom…

Starý verzus mladý. Rozdiel je pre pozorovateľa ľahko vnímateľným. Rozdieľ je nielen v dátume narodenia, vzhľade a funkčnosti tela, ale aj zažitých skúsenostiach.

Nie je tajomstvom, že starí ľudia sú často považovaní za pomalších a občas prekážajúcich v spoločnosti.

Sú často stredom pozornosti pre mladších a prefíkanejších s úmyslom obrať ich o majetok. Ak vôbec nejaký majú.

Prečo o tom uvažujem?

Všimla som si pohľad malého chlapca, ktorý skúmavo, až nechápavo hľadel na chorého, pomaly sa pohybujúceho deduška, kráčajúceho chodníkom.

Z jeho očí som vnímala zármutok, ale aj úškľabok mládenca, pre ktorého je staroba smiešnou.

Akoby v jeho hlave bežala myšlienka:

„Aha, dedko, chudák a ako smiešne chodí!”

Koľko máte rokov vy, ktorí ste sa rozhodli čítať tento článok?

Dvadsaťpäť, tridsať, šesťdesiatpäť?

Nemáte ťažké nohy, stuhnuté ruky a nerozmazáva sa vám zrak?

To je výborné!

Ale všetci tí, ktorí sú dnes označení za starých, nevládnych a často zábudlivých, sa cítili tiež niekedy tak, ako možno dnes vy.

V pohode, bez bolesti a ťažkostí s fyzickým telom.

Možno práve sediaci s dobrým chladeným pivkom na pláži, alebo v pekne upravenom parku alebo záhradke.

Myslím si, že hodnota človeka nie je merateľná vekom a funkčnosťou nášho tela. Vek aj funkčnosť sú limitované.

Zamýšľam sa nad duševnou hodnotou človeka. Je tiež limitovaná?

Kam sa stratia skúsenosti a poznanie človeka? Môžu sa len tak vymazať z pamäte zostarnutím ľudského tela?

Čo naša duša? To abstraktné duševno popisované v mnohých filozofických a duchovných spisoch?

Ak pripustíme myšlienku, že naša „duša je nesmrteľná“, tak môže stratiť hodnotu iba pokrčením jej obalu – telesnej schránky?

Tak mi to pripadá, že sa nemôže cez slabé oči, svaly a boľavé kĺby prejaviť.

Preto nesúhlasím s názorom, že starí ľudia sú menejcenní a nepotrební.

V produktívnej sfére života možno áno, pretože je zameraná na rýchlosť a výkon.

Ale pre blízkych priateľov a rodinu nie.

Zamýšľam sa či máme naozaj „navrch” v prítomnosti staršieho človeka.

Domnievame sa, že vie menej ako my. Že sa nevie rozhodovať a nemá svoj názor.

Tak schválne. Sadnite si občas na lavičku a porozprávajte sa s ním.

Možno budete prekvapení.

Zuzana Balašovová Donátová

Art. Olga Gromova

Vek

Častokrát počúvam vetu

o ľudskom biologickom veku.

Vraj v tridsiatke sme už starí,

a v štyridsiatke nie mladí.

V šesdesiatke v chrbte pichá,

v osemdesiatke človek vzdychá.

V deväťdesiatke sme nenormálni,

storoční sú sťaby zázrakom,

médiami obliehaní.

Vraj pocit, že sme starí

je otázkou predstáv, hlavy.

Ktorú najviac sýtime:

Zdravie, sviežosť a či krásu,

únavu, smútok, alebo skepsu prázdnu?

Kedy sme naozaj starí a v akom veku?

Jednoducho tam,

kde mladosť s radosťou sú na úteku!

Básnička z najnovšej knihy VÁŽNE – NEVÁŽNE

https://elist.sk/kniha/vazne-nevazne/

 

Mohlo by vás zaujímať