Je veľmi dôležité, v akých podmienkach sa ocitne človek prežívajúci starobu alebo svoje posledné chvíle života

 

Vľavo ošetrovateľka Ivana Pajanková, zdravotná sestra Zdenka Babičová

Urobte zo mňa človeka

Zachovanie dôstojnosti pacienta a dôstojný prístup k nemu. Tak znelo krédo mnohých z nás, ktorí sme pracovali v liečebni a hospici pre dlhodobo chorých aj zomierajúcich.

Dôstojnosť je morálny vzťah k sebe samému a spoločnosti k jednotlivcovi, ktorého vedomie je formou sebakontroly osobnosti; na dôstojnosti sa zakladajú požiadavky jednotlivca voči sebe samému: konať tak, aby človek neponížil svoju dôstojnosť. (Wikipédia)

Všimla som si že, pacienti hospitalizovaní v liečebni, mali vo svojom správaní niečo spoločného. Boli pomalší, vnímavejší na hlasy a zvuky personálu, vystrašení z nadchádzajúcich udalostí, boli pokornejší a odovzdanejší. Stalo sa priam nutnosťou hľadieť na ich duševné rozpoloženie a zachovanie ich dôstojnosti.

Na oddelenie sme prijali nového pacienta.

Mal na sebe károvanú košeľu, ktorú zakrýval župan sivej farby. Zastihla som ho vo chvíli, keď si prehliadal obrázky zavesené na stenách chodby.

„Dobrý deň, páčia sa vám naše obrázky?“ spýtala som sa.

„Áno, sú pekné. Viete, sám tak trochu kreslím,“ usmial sa šarmantný deväťdesiatročný pán.

Pozvala som ho do spoločenskej miestnosti, ktorú začal navštevovať pravidelne.

Zakaždým vytiahol z vrecka županu plechovú krabičku, v ktorej mal uloženú gumu, uhlíky, vatičky… Tvorbe sa venoval od mladosti. Okrem povinných procedúr strávil veľa času u nás v klubovni. Počas kreslenia rozprával aj ostatným prísediacim zaujímavé historky.

Po jeho odchode z liečebne zdobili naše steny krásne obrázky od spokojného pacienta v sivom župane.

Na oddelení počas trmy-vrmy nemocničného ruchu, bolo možné pozorovať, ako z izby číslo 12 vychádza pekne upravená vysoká dáma. Bola obyvateľkou liečebne, presnejšie, rozhodla sa žiť v liečebni až do konca. Pravidelne chodievala na vychádzky do mesta.

Jedného dňa som šla z práce domov taxíkom.

Šofér sa mi prihovoril so slovami:

„Často vozím z tejto adresy takú peknú vysokú dámu. Ona u vás pracuje?

Vždy elegantne oblečená a v upravených vlasoch, často sedávala na nádvorí pod košatou lipou a poťahovala si zo svojej cigaretky.

Stala sa súčasťou našej liečebne, kde zažívala dôstojnú starobu so všetkým, čo k tomu patrilo. Úsmev aj smútok, spoločenský život aj samotu, bolesť aj zmierenie…

Jedného dňa som vstúpila do izby, v ktorej blikal alarm. Pacient ležiaci na lôžku, mierne dezorientovaný časom aj priestorom, cítil potrebu komunikovať. Počkala som, kým vyslovil súvislú otázku.

Bandáže na jeho nohách boli uvoľnené, pravdepodobne nemotornou činnosťou rúk. Nespokojne sa zmietal na posteli a žaloval sa.

„Prosím vás, urobte zo mňa človeka,“ vyriekol žalostne.

Ticho som hľadela do jeho očí a jediné, čo som v tejto situácii mohla urobiť, bolo napraviť zošuchnutú perinu na lôžku, dotknúť sa jemne jeho pleca a pokračovať v ceste za sestričkami s informáciou.

Myslím si, že je veľmi dôležité, v akých podmienkach sa ocitne človek prežívajúci starobu alebo svoje posledné chvíle života.

Zachovanie jeho dôstojnosti by sme mali mať vždy na pamäti.

Pri svojej praxi v hospici som sa stretla s ošetrovateľkou Ivanou.

Napísala zaujímavú knihu, kde o dôstojnosti vypovedá samotný jej názov:

Zostať človekom do poslednej chvíle (Martinus) 

Ak by vás zaujímali postrehy z liečebne očami socioterapeutky, nájdete ich tu:

https://elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne/

https://elist.sk/kniha/zo-zapisnika-terapeutky/

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať