fbpx

Starčekovia už neovládajú svoje telo. Ale čo ich psychika, ich vnútorný svet?

Kiežby sa mohli starí, zoslabnutí ľudia prejavovať znovu ako deti.

Ťažko chorí pacienti v liečebni ležia v posteliach, používajú plienky, sajú vodu cez slamku a častokrát si vynucujú pozornosť hlasitými zvukmi. Podaktorí sa zabávajú opakovaným stláčaním červeného tlačidla nad posteľou. Hlasné pípanie väčšinou znamená: Som tu, všimni si ma!

Takéto prejavy by sme mohli prirovnať k deťom. Sú to záležitosti telesné, ktoré súvisia s fyzickým telom človeka. Môžeme povedať, že deti ešte neovládajú a starčekovia už neovládajú svoje telo. Ale čo ich psychika, ich vnútorný svet?

Kiežby sa mohli starí, zoslabnutí ľudia prejavovať znovu ako deti.

Ako radostní, prirodzení, spontánni, hraví, so silnou vôľou žiť, smiať sa a čakať na nové dobrodružstvá života.

Prečo teda väčšina prirovnáva starých ľudí k deťom?

Možno v tom najhlbšom vnútri zostávame deťmi stále. Túžime spoznávať nepoznané, tešíme sa na nový deň a všetko navôkol vidíme v jasnejších farbách. Tak ako deti. Len sme popri bežných starostiach života na to zabudli. Hovorí sa, že nikdy nie je neskoro, tak do toho!

Tí starí ľudia sú ako deti,

počúvam často z úst príbuzných našich pacientov v liečebni.

Takéto vyjadrenie znie neraz na chodbách nášho oddelenia aj zo strany kolegov.

Vo svojom vnútri cítim nesúhlas, a preto sa zdržím komentára na túto tému.

Vynájdem sa väčšinou s vetou: Pouvažujem nad tým.

Počas práce so staršími ľuďmi si uvedomujem:

Že starnutím tela je človek citlivejší a zraniteľnejší.

Že ego človeka prestáva hrať úlohu číslo jeden.

Že silné zbrane osobnosti už nie sú „nabité“.

Že človek sa otáča častejšie vo svojej mysli do mladosti.

Že prehodnocuje svoje zážitky a chvíle s blízkymi, priateľmi aj nepriateľmi.

Že má tendenciu uzavrieť sa pred okolím a vonkajším svetom.

Že ho priťahujú témy medzi nebom a zemou, aj keď počas života na to nemal čas.

Že slovná zásoba je menšia a častokrát hodiny premlčí.

Že spomienkový svet človeka je veľmi bohatý.

Ľudí, ktorí zostarli, neprirovnávam k deťom.

Aj keď možno v každom z nás žije takzvané vnútorné dieťa.

Dieťa, ktoré sa rado smeje, žiari a spoznáva to nové.

Ibaže v staršom a menej funkčnom tele to už nie je také ľahké.

Úryvok z knihy – Za dverami liečebne

elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne

Art. Olga Gromova

O lavičke

Bola raz jedna lavička,
skromne vsadená v parku,
sedia na nej dvaja i babička,
o palicu opiera si hlávku.
Vníma slnká aj vesmíry
vo svete rozdielnych ľudí,
zaľúbencov ako z rozprávok
i starenku čo hluchotou zuní.
Pamätá si lavička,
keď aj starká bola mladou,
keď červenali sa jej líčka,
v náručí mladíka so šarmantnou bradou.
Všetko má svoj čas aj poéziu,
niet obdobie života, ktoré pozná iba sivú.

(Báseň zo zbierky Chlpaté verše II)

Vaša Zuzana Balašovová Donátová

Adresa, kde si môžete objednať moje knihy: https://elist.sk/kniha/zo-zapisnika-terapeutky/

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať