fbpx

Tak málo stačí, aby sa človek smial, tak málo stačí, aby dobré prial, tak málo stačí, aby s umom zlé odohnal.

Schöne Náci, neodmysliteľná súčasť Bratislavy

Stáva sa vám v živote, že stretnete človeka, ktorý vás zaujme natoľko svojim výzorom, charizmou, duševným fluidom, že neviete zabudnúť? Mala som podobný pocit u viacerých pacientov, s ktorými som sa stretla v liečebni pre dlhodobo chorých a v hospici.

Katarína, pani s hustými vlasmi, nižšej až nízkej postavy, ktorá sa, opierajúc o paličku, prechádzala po chodbe. Jej palička nebola obyčajná. Na jednom konci smerujúcom k zemi sa rozdeľovala do trojnožky, čím dodávala človeku pocit väčšej stability.

„Odkiaľ máte takú paličku,“ vyzvedala som.

„Doniesla mi ju dcéra z Rakúska, viete, keď už mám tých 102 rokov, tak nech sa lepšie udržím na nohách,“ figliarsky na mňa žmurkla staršia dáma.

Do spoločenskej miestnosti nevstúpila s myšlienkou, prosím, zabávajte ma. Prišla rovno s myšlienkou, že ona bude zabávačom, presnejšie, koordinátorom skupiny. Sedela za stolom s ostatnými pacientami a viedla rozhovor.

Ilustrácia: Radovan Vincze

„Poznali ste muža, menom Schöne Náci, – pekný Nácko?“ zadala otázku do pléna.

Téma o milom a úctivom človeku, ktorý sa prechádzal vo fraku a v bielych rukavičkách ulicami Bratislavy, bola priam ideálna. Mnohí zo starých „Prešporákov“ si na človeka menom „Pekný Nácko“ pamätali.

Drobná pani sa pomrvila na svojej stoličke, odpila zo svojej šálky čaju a začala rozprávať:

„Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár, bol synom obuvníka a jeho detstvo nebolo ľahké. Musel sa vyrovnať s odchodom matky od rodiny, smrťou otca a s následkami, ktoré z tejto neľahkej situácie vyplynuli. Zamestnal sa v mestskom divadle ako rekvizitár, kde sa aj zamiloval, ale jeho láska netrvala dlho.

Smutný Ignác blúdil bratislavskými ulicami.

Premýšľal o svojej budúcnosti. Ale aj v ťažkých časoch si dokázal poradiť. Po otcovi zdedil elegantný frak, cylinder, biele rukavičky, vychádzkovú paličku a čierne lakovky. Takto vyobliekaný začal navštevovať svojich známych, predovšetkým osamelé vdovy, ktoré poznal z mestského divadla. Vykonával taktiež drobné práce. Pomáhal s upratovaním, prášil koberce alebo nosil uhlie z pivníc, za čo ho často pohostili.

Niekedy dostal aj finančnú odmenu. Stávalo sa, že o takto zarobené peniaze sa podelil s hladnými deťmi, bezdomovcami či s chudobnými. Tí si o ňom mysleli, keď ho videli pekne vystrojeného, že je boháč. Netušili pritom, že je vlastne jedným z nich.

Ignác si obľúbil každodenné prechádzky po uliciach mesta.

Usmieval sa na ľudí a tešilo ho, keď mu úsmev opätovali. Svedčilo to o tom, že si ho všímali, a to ho robilo šťastným. Bolo tomu tak aj vďaka staromódnemu oblečeniu, ktorým vzbudzoval pozornosť. Jeho sen sa menil na skutočnosť. Z nenápadného Ignáca sa stal Schöne Náci, neodmysliteľná súčasť Bratislavy. Prechádzal sa po meste a po slovensky, nemecky a maďarsky zdravil okoloidúcich. Bratislavčania si na jeho extravagantnosť zvykli. Nestretávali sa s ním iba na uliciach, ale aj v kaviarňach, cukrárňach a v pohostinstvách.

Niektorí naňho na ulici pokrikovali a uťahovali si z neho, on si z toho nič nerobil.

Neodpovedal, len sa na nich uprene pozeral a ticho sa usmieval.“

Tak málo

Tak málo stačí,
aby sa človek smial,
tak málo stačí,
aby dobré prial,
tak málo stačí,
aby s umom zlé odohnal.
Tak málo stačí,
aby sa zobúdzal šťastný,
tak málo stačí,
aby bol druhým radný,
tak málo stačí,
aby nebol duchom hladný.
Tak málo stačí,
aby človek žil,
tak málo stačí,
aby v sebe „nebo“
pochopil.

Tak málo…

Kto by to povedal, že 102-ročná pacientka zaujme miesto rozprávača skupiny.

Dnes rozmýšľam, koľko vnútornej sily bolo ukrytej v tomto drobnom človeku. Aj keď sa ocitol v ťažkých okolnostiach svojho života, nerozdával smútok a sklamanie, ale naopak.

Rozdával úsmev, dobrosrdečnosť a pomoc druhým.

Myslím si, že Schöne Náci, o ktorom sme často rozprávali s pacientami v liečebni pre dlhodobo chorých, by si zaslúžil meno, Srdečný Náci.

Posledné roky svojho života prežil v dome dôchodcov na Radlinského ulici. V súčasnej dobe je pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Na jeho náhrobnom kameni stojí:

…som Bratislavčan

Ruky bozkávam

Kuss die hand

Kezet csokolom

Zuzana Balašovová Donátová

Rozhovory s ľuďmi v liečebni pre dlhodobo chorých zachytávam vo svojich útlych knižkách: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to?

Môžete ich nájsť v elektronickej alebo v tlačenej forme na stránke vydavateľstva Elist.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať