Žime naplno. Ale nepodmieňujme naše „naplno“ vekom. To, či sme starí, je v skutočnosti veľmi relatívne.

Ako žiť naplno vo vyššom veku?

Keď človek dosiahne úctyhodný vek, je slušné a normálne sedieť doma pri peci alebo televíznych programoch? Myslím si, že či budeme schopní aktivity aj v starobe, záleží aj od vlastného postoja k fyzickému aj duševnému zdraviu. Tak teda, ako žiť naplno vo vyššom veku?

Kým sme mladí a telo nevykazuje známky nestability a nefunkčnosti, nemyslíme na obdobie, v ktorom naše telo prestáva fungovať.

Často sa stretávam s názorom:

Užívajme, kým sme mladí, doma budeme sedieť, keď sa z nás stanú starci.

V práci so staršími obyvateľmi liečebne aj domova seniorov som si všimla, že takéto vyjadrenie nie je presné. Možno do obdobia, kedy nás začali považovať za starších, sme sa už dostali a ani sme si to nevšimli.

Koľko rokov máte dnes, štyridsať alebo päťdesiat?

Oproti osemnásťročným sme už starí.

A chce sa vám sedieť doma, takpovediac, pri peci?

V liečebni pre dlhodobo chorých som sa zoznámila so staršou dámou.

„Volajte ma, prosím, Cilka,“ s úsmevom povedala šarmantne vyzerajúca pacientka. Pani Cilka mala presne 88 rokov, keď začala navštevovať naše zariadenie za účelom rehabilitačného pobytu.

„Prosím vás, Zuzanko, nemáte vo vašich poličkách nejaké zbytočné bavlnky? Uplietla by som vám niečo,“ privítala ma jedného dňa pani Cilka s prosbou.

„Samozrejme, že máme a teším sa, že konečne pôjdu do tých správnych rúk“ a podala som jej kufrík s farebnými bavlnkami a háčikmi.

Pani Cilka pravidelne sedávala v koženom kresle počas programu v spoločenskej miestnosti. Hľadiac na háčik a bavlnku, do detailov vnímala aj čo sa dialo v miestnosti.

Keď končila svoj pobyt u nás, povedala:

„Budem pre vás doma pliesť košíčky, misky a aj ich doručím,“ usmiala sa pani Cilka a nasadla aj s batožinou do taxíka.

Prešli tri mesiace…

Venovala som sa pacientom v spoločenskej miestnosti, ako obvykle. Vtom sa rázne otvorili dvere a v nich stála usmiata pani Cilka. Mala oblečený šarmantný kabát a nezabudla ani na šminky. Opierala sa o svoje chodítko*, na ktorom mala položenú krabicu s upletenými anjelikmi.

„Tak, Zuzanko, ako som sľúbila, doniesla som tovar.“

Hneď sa vrátim, len ešte navštívim pána riaditeľa, primára, sestry…“ zahlásila pani Cilka.

Staršia energická dáma obehla aj ďalšie kancelárie so svojimi upletenými drobnosťami.

„A ako ste prišli?“ opýtala som sa.

„No predsa sama, taxíkom,“ hrdo odpovedala. A fúkajte vajíčka, lebo by som rada pripravila dekorácie k Veľkej noci,“ zdôraznila pani Cilka.

Chodievala k nám každý rok a keď sa blížila oslava jej deväťdesiatich rokov, vybrali sa so spolubývajúcou z domova seniorov na letný zájazd do Talianska.

Áno, dobre počujete. Do Talianska, a ešte k tomu autobusom.

Na moju otázku, ako jej bolo na dovolenke, odpovedala:

„Výborne Zuzanko, len škoda, že som si nevzala so sebou chodítko, nemohla som si prezrieť všetky stánky. Boli sme hviezdami zájazdu,“ usmiala sa a opäť nasadla do taxíka.

Nuž, čo dodať…

Pani Cilke ani vysoký vek nebránil v rozhodnutí, aby ešte navštívila more. Tak, dúfam, že tam, „hore“, neleňošíte…

Zo svojho pozorovania starších ľudí v zariadení liečebne pre dlhodobo chorých som si odniesla myšlienku.

Žime naplno. Ale nepodmieňujme naše „naplno“ vekom…

To, či sme starí, je v skutočnosti veľmi relatívne.

Káťa

Beží Káťa po chleba
auto ani bus jej netreba.
Dostala darček od detí,
tašku na kolesách, čo sama poletí.

Mama, nechoď nikam,
my ti nákup prinesieme,
ozýva sa z úst starostlivých
odniekiaľ z kúta vchodovej siene.

Vari mám len doma sedieť,
štrikovať, piecť a prať?
Pozerať program pre babičky,
o chorobách rapotať?

Chcem spoznávať stále svet,
seba, vesmír, internet,
novodobé teórie, úvahy a vtip,
aj keď telo starne, nedám sa ním znechutiť!

Z knihy Chlpaté verše II

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/