Najlepšie si zapamätáme situácie okorenené smiechom alebo strachom. Momenty spojené s emóciou…

Keď úsmev prekryje slzy

Raz niekto povedal: Najlepšie si zapamätáme situácie okorenené smiechom alebo strachom.

Momenty v živote, ktoré sú spojené s emóciou. Čím je emócia silnejšia, tým vytvorí väčší otlačok v pamäti.

Úsmev číslo 1

V spoločenskej miestnosti organizujem besiedku s dobrovoľníčkou. Pravidelne k nám chodieva spievať piesne, ktoré lahodia uchu starších pacientov.

Mojou úlohou je motivovať pacientov, aby vstali z postelí a zúčastnili sa programu. Znie to jednoducho, ale v realite to prebieha zložitejšie. Pohyb pacientov je častokrát obmedzený v dôsledku ich ochorenia, alebo majú svoje rituály.

V spoločenskej miestnosti už bolo všetko pripravené. Pacienti aj s dobrovoľníčkou sedia netrpezlivo za stolom. Už len začať.

V poslednej chvíli som si spomenula na pani Orieškovú. Tá ešte chýbala.

„Hneď som späť,“ zvolám a rozbieham sa smerom na oddelenie.

Pani Oriešková pomaly vstáva z postele a oblieka si ružový župan. Umiestňujem vozíček k posteli tak, aby čo najrýchlejšie mohla do neho vhupnúť.

Nie, nestalo sa tak.

Pani Oriešková otvára zásuvku v stolíku a vyberá z nej pomaly svoje okuliare. Poskladá vreckovku, vloží do vrecka od županu a pomaly nasadá do invalidného vozíčka.

Nie, nestalo sa tak.

Otvára opäť zásuvku a vyberá z nej hrebeň.

„Ešte sa musím učesať, keď idem do spoločnosti,“ vážne hovorí.

S miernou nervozitou stále čakám.

Pani si upraví svoje vlasy, položí hrebeň naspäť do zásuvky, zásuvku zavrie, skontroluje vankúš na posteli, či je urovnaný a konečne nasadne do vozíka.

Rozbehnem sa s pacientkou chodbou a čakáme na výťah.

Nie, neprichádza hneď na zavolanie, takže čakáme…

Už je to tu, už prichádza, konečne, pomyslím si.

Nastupujeme. Dvere sa zatvoria, keď tu zrazu sa pani obráti na mňa so zúfalým výrazom v tvári.

A zuby? Ja nemám zuby!

Zahryznem si do jazyka a opäť stláčam gombík vo výťahu smerom späť na oddelenie…

Úsmev číslo 2

V liečebni je ubytovaný Pán M.

Urastený osemdesiatdvaročný fešák so šibalskými očami.

„Na toho si daj pozor, lebo má tendenciu plieskať sestričky po zadku,“ upozorňuje ma kolegynka.

Zoznámime sa. Pán M mi rozpráva o svojom živote na dedine a o zvieratách.

Z rozhovoru vyplýva, že je milovníkom a chovateľom zvierat. Okrem toho bol aj včelárom.

Pozývam ho do našej spoločenskej miestnosti, nazývanej KLUB.

Na ceste do Klubu ho sprevádzam v invalidnom vozíku. Blížime sa od chrbta k stojacim sestričkám na chodbe. Predvídavo som v strehu a čakám čo bude nasledovať. Pán M, zdvíha svoju ruku a chystá sa na akciu – plesk.

Zabránim mu v tom, potľapkám ho po pleci a pokračujeme v ceste.

„Prečo to robíte, pán M, viete, že je to sestrám nepríjemné?“ opýtam sa, keď vstupujeme do miestnosti.

„Nudím sa, tak nech je aspoň sranda,“ s úsmevom odpovedá.

Pána M pravidelne pozývam na aktivity v Klube. Vyhľadala som pre neho knihy o prírode a taktiež obrazce zvierat na vymaľovávanie..

Zamestnaný pán M už nepotreboval zábavu vo forme plieskania sestier po zadku.

Nuž, čo sa za mladi naučíš….

Úsmev číslo 3

Dôkaz

Sedíme s pacientkou na lavičke pod košatým stromom vo vonkajšom areáli liečebne a rozoberáme pomaličky za štebotu vtáčkov zmysel nášho života.

Terapia pod stromom. Aké romantické, pomyslím si.

Po chvíli podopieram zoslabnutú pacientku smerom dovnútra liečebne a lúčime sa so slovami, aj nabudúce!

Znie to veľmi nádejne, aj keď obidve vieme, že to tak nemusí byť.

Môj sled myšlienok pretrhne veselý džavot  veselej asistentky.

„Do riaditeľne,“ zašveholí.

Atmosféru spod košatého stromu si odnášam k riaditeľovi.

Dialóg so šéfom sa nesie bez „ujmy na zdraví“ a nič netušiaca odchádzam preč.

„Počkajte, niečo nesiete na chrbte. Aha, aj na krku,“ neisto zvolá šéf. A je to tu.

Počas príjemne ladeného rozhovoru na lavičke ma zasiahol trus „štebotavca“.

Mierne zaskočená trochu trápnou situáciou sa vynájdem so slovami:

„Tak vidíte, práca v teréne bola uskutočnená, ako bolo potrebné.

Aj s dôkazom.

A preto existuje táto verejná kronika o našich zážitkoch s pacientami v jednej liečebni.  Pretože mnohé zážitky znej boli okorenené úsmevom, dobrou náladou a srdečnosťou.

Človek nikdy nevie, možno sa v nej zídeme ešte raz…

O skúsenostiach s pacientmi v liečebni pre dlhodobo chorých, o postrehoch, ktoré končia zamyslením sa dozviete viac v mojich knihách:

Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky a v knihe Čo vy na to? www.elist.sk

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/