fbpx

Sociálna terapia v zariadení pre dlhodobo chorých by nebola možná bez spolupráce celého kolektívu.

MUDr. Michal Mrocek, Vrchná sestra Evka Koristová, MUDr. Daniel Hassan Ilustrácia: R. Vincze

V jednote je sila…

Sociálna terapia v zdravotníckom alebo sociálnom zariadení pre dlhodobo chorých by nebola možná bez spolupráce celého kolektívu.

Kto tvorí kolektív? Všetci.

Kto patrí do skupiny VŠETCI?

Upratovačky, sanitári, sestry, fyzioterapeuti, lekári, administratíva, technická údržba, pracovníčky kuchyne, socioterapeutka a jej pomocník papagáj vlnkovaný (Fufi) a vedenie spoločnosti. Ešte pridám externých pozvaných, ako dobrovoľníci a duchovní – kňazi.

Všetky pozície tvoria jeden komplex, ktorý môže fungovať.

Ak niekto chýba z menovaných pozícií, pozorovateľne sa to odráža v atmosfére a výkone celého zariadenia.

Upratovačka každé ráno vstupuje ako prvá do izby pacienta. Čistí a dezinfikuje miestnosti, v takzvanej intímnej zóne človeka, ktorý leží na posteli. Na výraze ženy, ktorá prišla vyčistiť priestor izby pacienta, tiež záleží. Mnohokrát práve jej úsmev môže napomôcť v ťažkej pacientovej chvíli.

Práca sanitára je namáhavá fyzicky aj psychicky. Pracuje priamo s telom pacienta, polohuje a zabezpečuje jeho hygienu, pomáha pri podávaní stravy, oblieka a čistí zdravotnícke náradie a iné.

Jeho duševný stav, či už vo forme dobrej nálady, alebo nervozity, veľmi ovplyvňuje prítomného pacienta.

Práca sestry, ako rozdávanie liekov, meranie tlaku, zavádzanie kanyly a ďalšie úkony, vyžaduje veľa trpezlivosti, odbornosti a koncentrácie sa na úkon. Keď sa k tomu dokáže sestra aj usmiať, je „radosťou byť hospitalizovaným.“

Práca fyzioterapeutky je spojená s tvorivosťou, temperamentom a chuťou do cvičenia. Pacienta je nutné v mnohých prípadoch povzbudzovať k úkonu, pretože často trpia strachom z pádu, neistotou v chôdzi a pod. Cvičenie spolu s humorom sestier je často samotným liekom.

Lekár, od rána na nohách, zavalený vyšetrovaním pacienta, písaním denných správ, komunikáciou nielen s pacientom, ale aj s príbuznými. Lekár s empatiou a priateľským vzťahom ku kolegom je výhrou pre celý kolektív.

Údržbár je na roztrhanie, pretože sa stále niečo pokazí, ako kľučka na okne, žalúzie, posteľ, koleso na vozíku alebo treba pripevniť spadnuté obrázky na stenu. Údržbár je súčasťou tímu, aj keď nenosí zdravotnícky plášť.

Dámy v kuchyni okrem odhrabávania snehu v zime pripravujú stravu a rozvážajú ju do izieb pacientov v ťažkých nádobách a nie vždy na stabilných stravovacích stolíkoch. Ich práca by bola bez humoru priam demotivujúca.

Dáma na recepcii vlastní okrem empatie aj kus „hrošej kože“. Nároky prichádzajúcich návštev, pacientov, sú neraz tvrdým orieškom. Bez trpezlivosti, rýchlosti a ostrieľanosti nie je možné túto prácu zvládnuť.

Slečny a panie v kancelárii si musia častokrát zahryznúť do jazyka, keď nesúhlasia s nariadením zhora. Ale to je asi údel všetkých žien na postoch asistentiek. S úsmevom a občasným vtipným výstrelkom to zvládajú veľmi dobre. Atmosféra v kancelárii u riaditeľa je prevažne príjemná. Aj v čase jeho neprítomnosti.

Dobrovoľníčky prichádzajú pravidelne k pacientom na oddelenie za účelom spoločnosti a ľahšej pomoci.

V utorky chodieva dáma s príbehom alebo povesťou, v stredu prichádza pani, ktorá pekne spieva. Potešia a obohatia mentálny a duševný svet pacientov v rámci socioterapie v spoločenskej miestnosti.

Na pozvanie prichádza duchovný a obhliadajúci lekár…

Všetko do seba zapadá ako kocky do skladačky.

Do skladačky s menom Liečebňa pre dlhodobo chorých.

Sociálna terapia v zariadení pre dlhodobo chorých
Recepčná: Mariana Šmidová, sanitárka: Timea Tóthová Sociálna terapia v zariadení pre dlhodobo chorých

Svetlo.

Otváram izbu číslo osem.

Sú v nej rovnomerne rozložené ustlané postele rukami sanitárov a vedľa nich zaparkované invalidné vozíčky, ktoré práve opravil údržbár.

Na jednom z nich sedí žena.

Malinká, mierne ohnutá, v župane s ružovou čelenkou, s narýchlo upravenými vlasmi.

Sedí mĺkvo v prítmí izby, kde intenzívne slnečné lúče presiaknu zriedka. Po dohode s pani doktorkou ju sprevádzam na invalidnom vozíku do spoločenskej miestnosti. Kráčajúc chodbou si pripomínam otrepaný výraz „svetlo na konci tunela.“

Spoločenská miestnosť je rozžiarená slnkom, andulky v nej čvirikajú a farby stien akoby im tlieskali do rytmu. Ten malý „uzlíček“, sediaci vo vozíčku, sa narovná, pomrví, roztiahne úsmev po celej tvári a jej zlatý chrup oslní moju tvár.

„Tu je krásne a teplučko,“ zaznejú slová deväťdesiatročnej dámy, o ktorej som bola presvedčená, že nerozpráva.

Rozrozprávala sa o svojom živote s manželom, lekárom, a ja som si uvedomila, že v každom, na pohľad nezaujímavom „uzlíčku“ v župane, je cítiaca a vnímajúca ľudská bytosť.

Ale tento môj postreh by nevznikol bez spolupráce celého tímu liečebne pre dlhodobo chorých aj hospicu. Tímu jednej liečebne, Liečebne Sv. Františka.

 

 

 

 

 

Zuzana Balašovová Donátová

Rozhovory s ľuďmi v liečebni pre dlhodobo chorých zachytávam vo svojich útlych knižkách: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to?

Môžete ich nájsť v elektronickej alebo v tlačenej forme na stránke vydavateľstva Elist.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať