Seniori a práca s nimi

V období pandémie sa ocitli pacienti v nemocnicach, ale aj v domovoch sociálne izolovaní a osamotení. Prítomnosť blízkej osoby, alebo dobrovoľníka pri lôžku pacienta, napomáha zlepšeniu ich celkového zdravotného stavu. 

Ocitla som sa na terase veľkého  domu v starobylom štýle a hľadela do záhrady. Vynímali sa v nej ovocné stromy na upravenom trávniku a po okraji sa tiahli vysoké ruže červenej a bledoružovej farby.

Prichádzam s ťažkou batožinou do malebného domčeka vo vinohradníckej časti Viedne – Heiligenstadt. Privíta ma sympatické dievča, rodinná známa staršej pani, ku ktorej som sa prihlásila do služby ako opatrovateľka.

Zábudlivosť, zmätenosť, nevnímanie reality, stratenie sa v čase… Tak by som neformálne mohla nazvať ochorenie, ktoré  sa medicínsky označuje ako demencia. Mala som ju možnosť vnímať intenzívne u starších pacientov v liečebni dlhodobo chorých, ale aj v domove seniorov, kde som pracovala ako socioterapeutka. Počas obeda v liečebni, sa jeden z pacientov postavil s lyžicou v ruke, s naloženou zemiakovou kašou, a rýchlou chôdzou unikal z jedálne.

97 ročná pani Maier radí: "Dôležitý je program, ktorý si vytvoríte. Ja si ho tvorím vždy dopredu na celý týždeň. Ráno cvičím, sprchujem sa studenou vodou a zaujímam sa o nové veci.” Pani Meier neklamala.

Je to mylná predstava, že v liečebniach pre dlhodobo chorých a hospicoch sú len starí ľudia. Ako sociálna terapeutka navštevujem nových pacientov v izbách, aby som ich oboznámila s možnosťou využitia spoločenskej miestnosti, v ktorej sú knižky, farby, papagáj Fufi a dobra nálada.

Často si myslíme, že sme starí, ale v skutočnosti sme možno v najlepších rokoch svojho života. Kedy sme vlastne starí? Podľa lekárskych tabuliek už v šesťdesiatichpiatich rokoch patríme do kolonky Geriatrický. Ale čo naša psychika?  Nie je aj tá rozhodujúca? Pocit z vlastného života?  Chuť a energia do nových dní?

Po návrate z dovolenky mi recepčná smutne oznamuje, že andulák „Miki“ uletel, ale z klietky už vykrikovalo modrasté až fialkové, novozakúpené mláďa. Nad smútkom zo straty Mikiho zvíťazila radosť z nového zvieratka. Bude sa volať Fufi, oznamujem a nesiem si novú kamarátku do miestnosti zvanej Klub.

“V domovoch dôchodcov ľudia len ležia, vlastne čakajú na smrť!” Často vyrieknutá veta z úst bežných ľudí. Áno, mohlo by to tak vyzerať. Ale je to vôbec možné? Aké je čakanie na smrť? Už sme to niekedy zažili, keď sa o tom vyjadrujeme?

Obliekam si v práci svoj plášť, pero nastoknem do bočného vrecka, pripnem vizitku s menom Zuzana - sociálna terapeutka a môžem začať.  Nazerám do izieb liečebne, či niektorý z ležiacich pacientov sa neodhodlá vstať z postele. Na izbe číslo 8 sa zoznamujem s novoprijatým  pánom Bohdanom.

Zuzka pracuje ako sociálny terapeut v dome pre seniorov. Za svoj život si prešla rôznymi povolaniami. Neskôr si urobila vysokú školu sociálnej práce a čo je výnimočné, naozaj sa tejto práci aj venuje. A s láskou. Okrem toho napísala krásnu a citlivú knihu z prostredia, kde by väčšina ľudí pracovať nechcela. S veľkou radosťou prinášame rozhovor, ktorý bude miestami možno smutný, ale krásny človečinou.

Kto sú teda opatrovateľky a opatrovatelia? Výnimoční ľudia, ktorých poslaním je v konkrétnom čase patriť len a len vám.