Myslím si, že stretnutia nie sú náhodné a nie je vôbec dôležité, v akej pozícii sa v nich ocitneme.

Tvorba ako liek v živote seniora…

V komunikácii so staršími ľuďmi sme si tak trochu všetci podobní. Keďže ich reakcie bývajú pomalšie a sluch je častokrát slabší až úplne vyradený, začneme aj my rozprávať iným štýlom. Akoby sme sa chceli naladiť na tú istú vlnu a pomaly vyslovujeme vety z našich úst. Ani ich nerozvíjame.

Nie? Neveríte?

Možno si spomeniete na moje slová, keď sa ocitnete v takej situácii.

Tento štýl konverzácie som využívala ako sociálna terapeutka v spoločenskej miestnosti pri práci s pacientom.

Aby sme sa mohli pustiť do spoločnej tvorivej činnosti, boli dôležité inštrukcie, ktoré som zadávala. A ešte dôležitejšie bolo, aby ich pacient počul a pochopil.

Jedného dňa mi do klubovne (tak sme označovali spoločenskú miestnosť) priviezli sanitárky na invalidnom vozíku novoprijatú pani. Mala tmavé vlasy upravené do krátkeho strihu a s pokojom vo svojej tvári si prezerala miestnosť.

Volala sa Mária a mala 77 rokov

Nebolo treba zvyšovať hlas, nebolo treba pomaly artikulovať.

Jej prejav bol tajomne vážny až nápadne „normálny“.

Vyžarovala z nej bdelosť, pokoj a pokora.

„Čo jej asi tak ponúknem? Akú činnosť pre pani Máriu vymyslím?“ prebehli mi myšlienky hlavou.

Z mojich otázok ma vytrhlo jej konštatovanie:

„Máte to tu pekné, ale neviem, čo by som tu robila. Nie som zdravá, radšej zostanem na izbe,“ a s miernym sklamaním v hlase otáčala svoj pohľad ku dverám.

Tú pani asi nenahovorím na triedenie fazuliek či prácu s farbami, pomyslela som si.

A pustili sme sa do rozhovoru.

Do rozhovoru dvoch žien, ktoré sa ocitli na jednom spoločnom mieste. Ona ako pacientka, ja ako sociálna pracovníčka. Naše rozhovory nielen pri lôžku, ale aj v klubovni sa opakovali.

Pani Mária čoskoro pochopila, že ak svoj čas naplní činnosťou, menej bude myslieť na svoju chorobu.

Tvorba ako liek v živote seniora – arteterapia pomáha

O pár dní už držala v rukách farby na sklo a prenikala so záujmom do sveta ich možností.

Jej tvár sa akoby zázračne presunula z vážnosti do úsmevu a radosti.

Pani Mária vytvorila viacero darčekových predmetov v spoločenskej miestnosti, až kým jej ruky nevypovedali svoju funkciu.

Lúčili sme sa…

S úsmevom, ale aj so slzami v očiach.

Obidve sme poznali realitu a vývoj jej ochorenia. Ale napriek tomu sme čas, ktorý nám zostával, strávili farebne a s citom.

Myslím si, že nech sa ocitneme na akomkoľvek menej príjemnom mieste, môžeme si ho sami vylepšiť.

Svojou zmenenou náladou, záujmom a činnosťou.

Práca sociálnej terapeutky s dlhodobo chorými bola pre mňa veľkou skúsenosťou.

Vážila som si múdrosť a poznanie ľudí, s ktorými som sa stretla v kategórii pacientov.

Niekedy som mala pocit, že oni sú tam pre mňa a nie ja pre nich.

Myslím si, že stretnutia nie sú náhodné a nie je vôbec dôležité, v akej pozícii sa v nich ocitneme.

Spoznávame sa na rôznych miestach, v rôznych situáciách či pracovných pozíciách, aby sme si navzájom odovzdali niečo hodnotné i poučné na ceste životom.

A môže tým byť niečo, čo zostáva nezabudnuteľným.

Čakanie

Každý na niečo čakal, alebo čaká.
Leží aj sedí, v mysli svoj cieľ hmatá.
O čom premýšľa v dlhom čakaní?
Akej farby, vône je čakanie –  povedz mi.
Každý na niečo čakal alebo čaká.
Aj keď telo odpočíva, myseľ i duša maká.
Čakanie môže byť krásne tvorivé,
ale aj s prázdnym pohľadom a pri pive.

Z knihy Chlpaté verše

elist.sk/kniha/chlpate-verse

S láskou

Zuzana Balašovová Donátová

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujať…

Divné veci, ktoré sa vám môžu diať, keď žijete s človekom s narcistickou poruchou. Ako z toho von? Ako zistiť, že váš partner alebo šéf je v podstate chorý? Pozrite si rozhovor so Zuzanou Zacharovou. Keď vám dá zmysel a môže pomôcť ďalším, dajte nám odber na YouTube a/alebo zdieľajte…