fbpx
Roman Fratrič: Chcel som byť Indián.
Domov / ROZHOVORY / Roman Fratrič: Chcel som byť Indián.

Roman Fratrič: Chcel som byť Indián.

Spomínate si na Rudynka z Mafstory? Vtedy sláva Romana Fratriča naplno prepukla. Zároveň to nebolo ľahké obdobie, musel po ňom absolvovať naozaj tvrdý reštart. Odišiel na pár rokov do zahraničia, kde manuálne pracoval v hydinárňach. Dosť veľký skok, z výslnia slávy k pásu s kurčatami. Vrátil sa však ako nový človek a svoje rozhodnutie neoľutoval. Ako žije dnes? Odsťahoval sa na vidiek, založil si rodinu, pestuje paradajky, venčí psov, lieta na bicykli. A vrátil sa k hereckej profesii.

Často prinášame inšpiratívne príbehy ľudí, ktorí sa dostali do štádia, že svoj život potrebovali reštartovať. Ty si to tiež urobil, a už dosť dávno. Ešte sa v mysli k tomu vraciaš?

Určite áno. K reštartu sa uchyľujem vždy, keď mám pocit, že sa mi v niečom nedarí, niečo nedokážem, alebo na to momentálne nemám dosť síl. Vždy si spomeniem na to, že sa treba pozrieť hore a ono sa všetko napokon podarí.

Odísť z krajiny, od svojej profesie herca a odísť do cudzieho prostredia, tvrdo pracovať a byť bez blízkych, to si vyžaduje veľkú odvahu. Ale asi to je dobrý spôsob, tebe to výrazne prospelo. Radíš to aj iným?

Taký radikálny spôsob, aký som pred rokmi zvolil ja, by som si netrúfol radiť každému. Nie všetci na to majú odvahu a žalúdok. Je to len pre silné nátury, aby niekto začal úplne odznova, bez rodiny a bez priateľov, v úplne cudzom prostredí. Ale tým, čo si veria, to vrelo odporúčam.

Roman Fratrič: Chcel som byť Indián.

Vnímaš sám seba ako muža v zrelom veku? V čom si iný, ako napríklad pred desiatimi rokmi?

Zrelý vek mi pripomína najmä dátum narodenia. Vo vnútri sa cítim stále rovnako ako keď som bol osemnásť-dvadsať rokov. Na mojich základných morálnych hodnotách sa nič nezmenilo. Ale za posledných desať rokov sa isto niečo v mojom živote zmenilo. Spoznal som nových ľudí, pozažíval som rôzne situácie, aj kritické. A práve o tieto skúsenosti som bohatší.

Určite som sa zmenil v prístupe k ľuďom. Vyberám si priateľov, s ktorými chcem stráviť čas, vyhýbam sa negatívnym ľuďom. Sám si určujem čas, kedy, ako, kde a s kým. Lebo čas je vzácny.

Mne je na tebe sympatické, že sa neberieš vážne, si úplne normálny „chalan“. S každým sa priateľsky porozprávaš, máš fajn zmysel pre humor. Je to niečo, čo si v sebe mal vždy, alebo to prišlo so životnými skúsenosťami a fackami od života?

Ja si o sebe myslím, že vždy som mal priateľskú povahu, vždy som rád spoznával nových ľudí, s každým sa snažím vychádzať. Mne je úplne jedno, či je niekto kandidát vied alebo upratovačka. Sú len ľudia dobrí a zlí, takí, čo ma môžu obohatiť, sú pozitívne naladení ako ja. Mám pocit, že nikdy som sa nad nikoho nevyvyšoval. Hoci ľudia, čo ma nepoznali dobre, mali v časoch mojej najväčšej slávy, v časoch Mafstory, iný pocit.

Hovorili, že som namyslený, ale nebola to vôbec pravda. Len sa stávalo, že keď som išiel po ulici, musel som tridsaťkrát zastaviť a dávať autogramy, rozprávať sa s každým. Poteší to, ale na druhej strane je to veľmi vyčerpávajúce. Energiu som si potreboval doplniť a to sa mi najviac darilo aktívnym športom. Tak som nechodil tak veľa medzi ľudí. Radšej som športoval.

Roman Fratrič

Na prahu života, v puberte, mávame o sebe a svojom budúcom živote rôzne idealistické predstavy. Spomínaš si ešte na tie svoje? Bavíš sa teraz na na nich, alebo ideš za nimi a plníš si ich?

Každý má nejaké predstavy, čím chce byť. Ja som chcel byť policajt, Indián… všeličo. Keď som ako dieťa videl nejaký seriál, vždy som chcel byť tým hlavným hrdinom. Časom sa túžby menia, tak ako sa menia koníčky, ako nás ovplyvňujú ľudia okolo nás. Tak som aj ja o sebe zistil, že možno by som sa mohol venovať herectvu.

Začalo sa to už na základnej škole, venoval som sa umeleckému prednesu a divadlu. Aj keď ma veľmi bavil šport, umenie zvíťazilo. Mal som šťastie, že môj otec mal obrovskú knižnicu a ja som veľa čítal. Už ako puberťák som čítal Solženicyna, Mňačka, Zolu. Dokonca Krstného otca som čítal ako deväťročný!

Čítanie odporúčam každému, rozširuje obzory, slovnú zásobu a predstavivosť. Ako gymnazista som vedel naisto, že chcem byť herec. Takže áno, sny sa mi splnili  a vlastne, stále si ich plním.

Po návrate na Slovensko si pozvoľna vracal ku svojej práci. Čo sa v hereckej brandži zmenilo, kým si bol preč?

Nastúpilo veľa mladých a šikovných hercov, a možno ani o všetkých nevieme. Lebo známi sú iba tí, čo sa dostanú na televíznu obrazovku. Ale ja poznám aj veľa talentovaných, ktorí zatiaľ takúto príležitosť nedostali, ak však budú aj naďalej na sebe pracovať, čaká ich úspech. Zmenila sa ešte výrazne profesionalita všetkých profesií, spojených s touto bradžou.

V práci

Vidno, ako každý pristupuje maximálne zodpovedne ku svojej práci. Stávame sa skutočnými profíkmi. Či už sú to zvukári, osvetľovači, všetci okolo televízie a filmu. Teší ma, že veci, čo vidíme na obrazovke, majú hlavu aj pätu. A verím, že časom to bude ešte lepšie. Registrujem prísun nových scénaristov, nových režisérov, ktorí by mohli priniesť novú kvalitu. Majú sa chvalabohu od koho učiť.

Si herec na voľnej nohe. Máš dosť príležitostí na prácu?

To má svoje plusy aj mínusy. Niekedy, keď sa nakopí veľa roboty, môžem niečo odmietnuť. Lenže je to veľké riziko, lebo nabudúce na nemusia osloviť. Niekedy je práce naozaj veľmi veľa. Minulý rok som sa takmer pol roka nezastavil a musel som odmietať ponuky, lebo sa termíny kryli. Mrzelo ma to, lebo niektoré projekty boli naozaj zaujímavé.

Niekedy týždeň-dva nemám čo robiť a potom sa toho nahrnie viac. Život herca na voľnej nohe je ako v Tatrách – raz si v údolí, raz na vrchole.

Roman Fratrič: Chcel som byť Indián.

Vidíme, čo vyrábajú televízie. Pre herca je to zrejme len príležitosť zarobiť si na živobytie, nie splnené herecké sny. Isto ich ale máš, aké sú?

Každý herec má tajné predstavy, čo by si chcel zahrať, na čom popracovať. Niekomu sa to splní, inému nie … Mám tých túžob viac, ale ťažko to zhrnúť. Mojím najväčším snom je zahrať si dobrý klasický, shakespearovský kus, v dobrom obsadení, v dobrej réžii, aby to bolo pre divákov atraktívne a zaujímavé.

A ešte by som si rád zahral v  dobrom českom filme, napríklad u pána Hřebejka. Jeho veci ma oslovujú svojou poetikou, dobrými scenármi. Stačila by mi aj maličká postava, aj to by bolo pre mňa obohatenie.

Čo ťa čaká v najbližšej budúcnosti?

Robil som jeden seriál pre TV JOJ aj pre TV Markíza, chystá sa seriál pre RTVS… Nedávno som točil jednu zaujímavosť. Hral som Brežneva, točil som scénu, ako podpisoval nejaké dokumenty s Dubčekom. Nevedel som si predstaviť, ako ma namaskujú, ale dopadlo to celkom dobre. Prácu, našťastie, stále mám. A hlavne, s výbornými spolupracovníkmi. Z toho sa najviac teším…

Nechcel si veľmi o tom hovoriť, ale prezradím na teba, že si od mladosti vášnivý zberateľ LP a aj ich veľký znalec. Máš aj iného koníčka?

Platne sú mojím koníčkom už štyridsať rokov. Mal som pár rokov pauzu, znova ich teraz zbieram, pribudli mi pekné kúsky. Ďalším koníčkom je jednoznačne šport. Neviem si predstaviť svoj život bez neho. Ako herec sa musím udržiavať v kondícii psychickej, aj fyzickej. Obľúbil som si cyklistiku, kolieskové korčule, mám svoju hokejovú partiu, hrám tenis…

A ďalšie koníčky?

Venujem sa svojim dvom psíkom a je zo mňa taký amatérsky mičurinovec, lebo rád trávim čas v záhrade. S manželkou sa tešíme, ak máme peknú úrodu paradajok, uhoriek, broskýň. Je to maličkosť, ale robí mi to veľkú radosť. Keď som bol dieťa a rodičia mali záhradu, bola to pre mňa otrava. Až teraz dokážem doceniť, aké to je úžasné, ak si niečo sám dopestujem. Je to radosť. Radosť je žiť a byť pozitívny ku všetkému a ku všetkým.

Monika Macháčková

Páčil sa vám článok?

Zdieľanie nášho obsahu a komentáre pod článkami na sociálnych sieťach pomáhajú vašim priateľom objaviť príbehy, ktoré ich môžu zaujímať. Vaša podpora nás teší!