Zora Puškáčová: Boj proti fejku je niekedy čistá psychiatria

Zora Puškáčová je vyštudovaná právnička. Nečakala do štyridsiatky a zmenila svoje smerovanie ešte pred ňou. Veď načo čakať, keď príde nápad? Všakže. Zorka sa zaoberá grafikou a veľmi poctivo študuje originálne ornamenty, ktoré často používa pri svojej tvorbe. A bojuje proti fejku. Tak sme ju zobrali na kus reči.

Zorka, čo presne si robila predtým, ako si založila značku KURA HARABURA? 

Som vyštudovaná právnička, 2 roky a 291 dní som robila v advokácii so špecializáciou na pracovné právo. To číslo si doteraz pamätám, pretože keď som zmenila miesto a nastúpila ako personalistka do príspevkovej organizácie, tak som si už musela sama nahrávať údaje zo svojho zápočtového listu. Komu sa zdá to číslo nejaké moc blízke trom rokom, áno je to tak, nádejnú kariéru advokátky som odpískala tesne pred advokátskymi skúškami.

Personalistika ma bavila oveľa viac, bolo to živé, stále sa niečo dialo. Všetkých 140 ľudí z organizácie som poznala osobne, nie ako klientske prípady, kde som mala kontakt iba s obrazovkou počítača. Spolu s výnimočným a pokrokovým vtedajším riaditeľom sme vyvinuli originálny systém odmeňovania zamestnancov, nastavila som atypické fungovanie zmien nepretržitej prevádzky hotelovej recepcie a dvoch kotolní, softvér pre dochádzkový systém…

Robievala som si „koncertné turné“ od kuchyne cez dispečing, zahraničné zásielky až po údržbu a sklady, aby som videla, ako zamestnanci fungujú, v čom spočíva ich práca, čo robia, a získala spätnú väzbu aj priamo od nich. Na „perse“ som mala vždy uvarený nejaký dobrý čaj v hnedej neglazovanej konvičke a niečo sladké pod zub. Ale i bez toho koláčika či čokoládky to boli sladké časy s výbornou partiou ľudí okolo.

Čo bol prvý a potom hlavný spúšťač začať podnikať?

Zo skúseností a z toho, čo počúvam naokolo, viem, že mnohí si myslia, že podnikanie začne asi tak, že sa človek jedného dňa ráno zobudí, zaklipká zalepenými očami a povie si – idem podnikať! To možno funguje vo filmoch alebo nejakých reklamách. Moje okolnosti k vzniku „Kury“ boli v podstate veľmi ňu ňu, ba až gýčové – čakala som prvého syna a od kamarátov a kolegov som podostávala či zdedila do výbavičky veľa čistobielych bodyčiek a dupačiek. Prišlo mi to také fádne a rozhodla som sa tieto pidivecičky trocha si spestriť. Vyrobila som si niekoľko veselých a netradičných grafík.

Úplne, úplne prvá bola „ešpézetka“ CI CAVEC (neskôr pomenované ako „Cicavec slovenský“), lebo už vtedy som bola rozhodnutá pre dojčenie, a potom niekoľko takých tých bezpečnostných a poštových značiek (Biohazard, Používaj chrániče sluchu, Pozor krehké…). Kúpila som si balík nažehľovačiek pre atramentové tlačiarne (boli až z USA a veľmi kvalitné), povystrihovala, nažehlila… a zrazu som mala výbavičku ako lusk! Presne takú, akou matkou som sa stala: Netuctovou, pojašenou, humornou.

Neskôr som začala obdarovávať deti kamarátok a príbuzných vždy, ako sme šli po návštevách. Ľuďom sa moje výrobky páčili a čoraz viac sa na ne dopytovali a z toho sa nejako vyvinula myšlienka, skúsiť veci predávať. Registráciu som mala ako umelec, tak som skúsila dať zopár výrobkov na Sashe. A hádajte, čo sa stalo? NIČ. Niekoľko mesiacov sa nič nepredalo.  Už som na to aj zabudla a vtedy prišla prvá objednávka na dve bodyčká. Bola zima a boli to bodyčká s krátkym rukávom.

Podarilo sa mi zohnať dva kusy z biobavlny v jednom reťazci a pomaly som na to prerobila. Vyrezala som z kartónu krabičku, krásne ich zabalila, odoslala novej majiteľke… a to bol zrazu zlom, že som sa rozhodla založiť si e-shop. Svojpomocne som si jednoduchý po večeroch nachystala a dala ho do sveta koncom marca 2015. A bolo tu prvých dvanásť objednaných vecí… a tak žehlím, žehlím v kuchyni na stole, tlačím žehličku (čím vyšší tlak, tým lepšie…) – a bolo po žehličke.

Videla som, že tadiaľ cesta nevedie a kúpila najlacnejší čínsky termolis. Stál okolo 300 eur, umiestnila som ho do obývačky, veľmi smrdel, ale bolo to „nebe a dudy“! Tým, že som mala termolis, mohla som kúpiť už aj profesionálne strečové transfery (streč = nepraskajú), čo sa lisujú pod vysokým tlakom a výsledkom boli mimoriadne kvalitné potlače. Vpili sa do látky a nebolo ich vôbec cítiť. Medzitým som si stihla odbehnúť si porodiť (ha, ha) a s malou prestávkou pokračovala. Lis vydržal pol roka a praskol. 😀

Nasledoval ďalší lis, ktorý vydržal rok a štvrť. A pomedzi to hrnčekový lis, lis na magnetky… S pribúdajúcimi objednávkami sa však táto technológia so strečovými transfermi ukázala byť už neefektívna a tak na jeseň 2017 som sa rozhodla pre najväčšiu investíciu a vzala si leasing na DTG, čo je priama potlač textilu. Obrovský tlačiarenský stroj, dva lisy (už s inou technológiou), penetračný stroj na predprípravu látok. A to je momentálne vrchol, momentálne neexistuje kvalitnejší technologický postup na tlač textilu od jedného kusu.

Keď o tom píšem, vyzerá to ako pomerne jednoduchá vec, ale za tým všetkým sú hodiny práce, ponocovania do pol tretej v noci, lebo pracovať sa dá najmä keď deti spia, že? 🙂 A pokusy a omyly… Hnacím motorom je mimoriadne pozitívny feedback od zákazníkov, fotografie v mojich tričkách a veľmi ma teší, že na Facebooku mám stále hodnotenie priemer 5.0, čo je najvyššie možné. Bez spokojných zákazníkov sa podnikať nedá.

Bojuješ proti fejkom a často sa vyjadruješ k autorskému právu v oblasti umenia. Je veľa čo naprávať na Slovensku?

Keby len naprávať! My tu s Romanom (JUDr. Roman Hojer, parťák advokát,  pozn. Z.) staviame na zelenej lúke! Samotné zákony sú nastavené veľmi dobre a autora chránia dostatočne, keďže vychádzajú tak z práva EÚ, ako aj medzinárodných dohovorov. Ale neexistuje tu súdna prax. Nikto to doteraz neriešil. Keď porovnám povedomie a klímu v susednej Českej republike, mám pocit, že oni nás predbehli asi o dvesto svetelných rokov. A pravdupovediac, pred naším českým kolegom sa trocha aj hanbím. Pssst…

Rozumejú podnikatielia a umelci na čo majú právo?

Ani moc nie, pretože nie sú právnici. Je to úplne normálne a logické; ja sa tiež nerozumiem podvojnému účtovníctvu, kvantovej fyzike ani pestovaniu poľnohospodárskych plodín. Horšie však je, ako mnohí jedinci, ktorí okolo autorského práva ani len neprešli rýchlikom Horalky Sedita, suverénne šíria dezinformácie. Naozaj ma zaráža, koľko ľudí v diskusiách mudruje o tom, o čom nemajú ani šajnu. Nevedia rozdiel medzi autorským dielom a patentom, ale kecajú. Myslia si, že majú patent na rozum. A čo je najhoršie, demotivujú a odrádzajú  tvorcov, ktorých práva boli niekým iným porušené.

Napríklad nejaký autor sa posťažuje na svojej facebookovej stránke alebo v nejakej skupine, že mu okopírovali dizajn. Ukáže svoj originál a vedľa toho fejk.  A hneď sa tam nahrnú mudrci a začnú poúčať:

„S tým musíš predsa počítať, keď si to zverejnil!“

„Stalo sa to majetkom facebooku, už na to strácaš nárok!“

„Nemáš na to patent.“

„Ak nemáš s.r.o., nič nezmôžeš.“

„Nie je to rovnaké, to by si isto prehral ten súd.“

„Na to potrebuješ ochrannú známku.“

„A ty vlastne buď rada, že ťa kopírujú, je to dôkaz toho, že si dobrá. Až keď ťa prestanú kopírovať, bude zle.“

Sú to autentické, mierne parafrázované pa-rady a pseudo-rady, ktoré som zozbierala. Nič z toho nie je pravda, ale stokrát opakovaná lož sa pravdou stáva a tak naozaj sa umelci začnú v tom strácať a nadobudnú presvedčenie, že sa proti kopírovaniu nedá nič robiť. DÁ. Autor má pomerne rozsiahly nárok na ochranu svojho diela, ktorá zahŕňa aj ochranu pred neoprávnenými zásahmi do diela, vrátane pozmeňovania a úpravy bez súhlasu pôvodného autora, nárok na náhrady škody, ušlého zisku a pod.

Robíš skvelé odevy s vtipnými názvami. Kde na to chodíš?

Ďakujem! 🙂 Je to autentické, priamo zo života. Väčšinou z môjho vlastného, občas niečo prihrajú priatelia alebo zákazníci. Vďaka tomu sa ľudia v mojich tričkách nachádzajú. Strašne rada čítam správy od zákazníkov, kde a kedy našiel môj výrobok uplatnenie. Napríklad viaceré kolektívy zamestnancov si hromadne kupujú tričká Čistá psychiatria alebo Jak u debilov. Dokonca jedni podarovali tričko Čistá psychiatria aj generálnemu riaditeľovi k 50-ke.

Viem dokonca aj o partii z jadrovej elektrárne, čo si kúpili mix „psychiatrií“ a „debilov“. Ale to som kľudná. Horšie by bolo, ak by chceli tričká Zachovajte paniku. Vtedy by som sa začala obávať. 🙂 A ozaj, spomínané tričká „Zachovajte paniku“ si zase kúpila veselá partia lekárov a nosia ich do nočnej. Smejem sa, keď si pani Bombová kúpi tričko „Som bombová“, keď pán Drozd si objedná tričko „Už je pozde, milý drozde“, alebo keď pani Hrdinová daruje manželovi tričko „Chlap Hrdina Dub Stroj OTEC.“ Jedna učiteľka darovala svojím deviatakom k ukončeniu školy na pamiatku odznaky „Čistá psychiatria“ a sama si to tričko posledný školský deň obliekla.

Čo je najobľúbenejším kusom doposiaľ? Z toho, čo hovoríš, to vyzerá na tú „psychiatriu“. Alebo robíš limitované série?

Najpredávanejšie tričká sú presne tie hardcore – Čistá psychiatria a Jak u debilov. Asi to niečo vypovedá o duševnom rozpoložení v našej spoločnosti. 🙂 Najpredávanejšie hrnčeky sú krstný otec & krstná mama. To je zase z opačného súdka – pôvabné a ľúbezné.

Tým, že robím veci podľa objednávok z môjho katalógu, dizajny nechávam v ponuke a nesťahujem ich. Momentálne mám v ponuke vyše 300 grafík (cca. 320-330, neviem presne). Limitované edície robievam vtedy, ak nájdem u dodávateľov nejakú mimoriadne peknú sezónnu farbu trička, takže tie sú obmedzené dostupnosťou textílii. A potom ešte na leto tielka a na zimu mikiny.

Čo najnovšie pripravuješ?  

Stále nové a nové dizajny, deväť grafík je už nachystaných aj s náhľadmi a čakajú na nahratie do e-shopu. V rôznej fáze rozpracovania je ich ďalších slovom stoštyridsaťšesť, číslom 146. Škoda, že som len jeden človek. 🙂

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Zora Puškáčová