Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Pohyb je jednou zo základných charakteristík väčšiny živých organizmov. Zvieratá sa pohybujú svojimi spôsobmi, človek svojím. A ľudské mláďa, je extra kategória. Jasné, nohy sú fajn, ide to. Ide, ale pomaly.
Už v dávnoveku, niekto, kto by za to dnes dostal Nobelovu cenu a dobre by na tom zarobil, vymyslel koleso. Žiadne zviera sa nepohybuje na kolesách. Človek áno, už od detstva. V kočíku.
Dva kočíky sme mali aj u babky, hlboký a športový. Hoci spomienka na ne z batoľacích čias je do dnes niekde hlboko vrytá v mojich neverbálnych pamäťových štruktúrach, nespomínal som si na uvedené obdobie. To mi ale vôbec neprekážalo, aby som kočíky vedome a zodpovedne, opäť, po istých úpravách, použil na vlastnú prepravu.
Odmontoval som teda vrchnú časť a ostal mi podvozok s čímsi, čo by mohlo pripomínať električkový pantograf. Ale nebolo by dobre, pokúšať sa pripájať podvozok do elektrickej siete. To som ani neplánoval. Mal som vymyslený lepší zdroj energie. Rýchly, silný, biologický, obnoviteľný. Vlastné nohy.
Dráha na preteky bola jasná už skôr než vznikla potreba voziť sa. Chodník začínajúci pri kostole, idúci popod naše okná a končiaci odbočkou k mlynu bol ideálny. Žiadne zákruty, len priamka s miernym prevýšením. Dĺžka trate asi dvesto metrov, maximálna povolená rýchlosť obmedzená iba výkonom hnacieho ústrojenstva.
Navyše príslušníci verejnej bezpečnosti aj vtedy rýchlosť merali iba na cestách, takže na chodníku sa dalo ísť, čo to dalo. Jedinou prekážkou boli chodci, ale zase nebolo to nič, čo by pripomínalo prvomájový sprievod. Skôr dobrovoľnú účasť na akcii Zet.
Väčšinou sme sa po ulici vozili spolu s mojou mladšou sestrou. Preteky by však neboli pretekmi, keby sme sa nepretekali. Lenže chodník nám nepripadal dosť široký na to, aby sme išli vedľa seba, tak bolo potrebné merať čas. Ideálne by boli stopky. Tie som však videl len u súdruha učiteľa na telesnej výchove.
Babka mala budík, asi z čias kedy bolo vymyslené to koleso, ale ešte nebola vymyslená sekundová ručička. Ja som mal hodinky podstatne modernejšie, z čias keď už sekundová ručička vymyslená bola, ale asi bola veľmi drahá, lebo do mojich hodiniek sa nedostala. Tak sme si vymysleli, že budeme počítať.
Nebola to práve presnosť atómových hodín, ale stále lepšie než presýpacie alebo slnečné. Je jasné, že čím menej človek za danú dráhu napočíta, tým je rýchlejší. Psychomotorika je, ale sviňa. Čím rýchlejšie som išiel, tým rýchlejšie som počítal, čím rýchlejšie som počítal, tým som viac napočítal, čím viac som napočítal tým som bol pomalší. Paradox hodný fyzikálnych géniov.
Po niekoľkých kolách, keď som prehral nie len so svojou sestrou, ale aj sám so sebou, som to vzdal.
Začal som sa voziť, len tak. No a to bola najlepšia zábava. Nemusel som počítať, nemusel som rozmýšľať, len som fujazdil hore, dolu ulicou. Vzduch prúdil okolo môjho tela. Pred očami sa mi mihotal chodníkový asfalt. V ušiach mi hrkotali zvuky kočíkového podvozku, konštruovaného pre podstatne nižšie zaťaženie.
Nepretekať znamenalo stať sa tekutým a splynúť s prúdom čistého bytia.
Autor je psychológ
Mohlo by vás zaujímať…
