fbpx
Staroba ma vždy strašila. Od detstva a veľmi
Domov / FOCUS / Staroba ma vždy strašila. Od detstva a veľmi

Staroba ma vždy strašila. Od detstva a veľmi

V poslednej dobe som si na internete pozerala viaceré blogy a fotografie ľudí vo vyššom veku, ktorí vyzerali úžasne. Vôbec som v prvom kole neriešila, koľko rokov tí ľudia majú. V druhom kole som si to už všímala. Ale ako plus.

Dávali svojim vyžarovaním jednotlivým outfitom ešte taký bonus. Mňa staroba vždy strašila. Kto ma pozná, vie. Čím som staršia, tým viac sa tým zaoberám. Pretože roky idú. Nie, nie som ešte stará a ani sa tak necítim. Ale ako roky pribúdajú, snažím sa s tým pracovať. Snažím sa hľadať vlastnú cestu. Pozerať sa dopredu. Pýtať sa, kým chcem byť, ale zároveň, ako chcem pôsobiť na svoje okolie.

Dovolenka a suseda ako inšpirácia

Vrátili sme sa z dovolenky. Tentokrát to nebolo úplné terno, ale vedľa nás bývala pani, ktorá mala odhadom 70 rokov. Asi aj viac. Doteraz ľutujem, že som ju neodfotila. Mala krásnu postavu. Biele vlasy. A pevné telo. Aj keď polievala kvety vyzerala ako z časopisu. Nie, nebola zmaľovaná. Mala priliehavé tričko bez rukávov, užšie, ale pohodlné nohavice. A bolo pekné sa na ňu pozerať. To ma priviedlo k myšlienke, že si zadám do Google hľadať fotografie ľudí v zrelom a vyššom veku. Našla som kadečo. Vybrala som len (podľa mňa) pekné. A to, čo mi pri pohľade na ne prebleslo hlavou.

Tu nevnímaš vek. Tu vnímaš súlad a štýl

Staroba ma  vždy strašila. Od detstva a veľmi

Táto fotka má vyžarovanie.  Dvojica ladí. Hneď mi aj napadlo, že majú dovedna možno 140 rokov. Zrelí sedemdesiatnici. Na obálku časopisu. Neviem ako vy, ale ja v mojej rodine som nikdy nemala podobný vzor. Dokonca ani v širšom okolí. A nemyslím teraz na štýlové obliekanie.

V našej rodine (možno vás sa to netýka), v momente keď vošli moji blízki do dôchodku, opustili sa. Vyzerali zle. To, že sa zle stravovali je jedna vec. To, že nešportovali je ďalšia vec. To, že mali depresívne reči je tretia vec. A mohla by som pokračovať. Aj keď by som ich nahovorila, aby sa obliekli takto štýlovo, takáto fotka by nevznikla.

Mládí v prdeli a do dúchodu daleko som počúvala v princípe odkedy mali moji blízki (nielen rodičia) približne 45 rokov. Priznám sa, často sa pristihnem, že na tú vetu myslím. A modlím sa, aby som nepadla do kategórie podobného myslenia aj ja. 

Keď mi bude všetko „putna“. Že sa mi podarí znovu a znovu nachádzať dôvody, prečo sa mi bude chcieť na sebe pracovať. Aby som bola spokojná sama so sebou. Aby telo slúžilo a bolo funkčné. 

Štýlovo nahodené – kamarátky do každého počasia

Toto je notoricky známa fotka. Radi ju používajú rôzne motivačné portály – pripíšu k nej citát a počet interakcií a lajkov letí do závratných výšin. Čím to je? Staršie dámy na výlete. V dobe, keď svetu vládne kult mladosti.

A prišla som na to, že:

  1. Na svoj vek majú super kostry. Jednoducho neopustili sa. Udržiavajú sa.
  2. Sú farebne tak pestré, že je to do očí bijúce, ale sympatické.

Napadlo mi, že ak by neboli udržiavané, už by tá fotka nebola taká svetová. Aj kvôli vyžarovaniu. Som presvedčená, že každý človek vyžaruje pozitívne, ak je sám so sebou spokojný. 

Ak sa udržiavate v kondícii, tak vaše telo vylučuje endorfíny. Váš postoj je taký iný, pevný. Nehrbíte sa. Toto všetko sa akoby spočíta a vznikne výsledný efekt. Spokojnosť.

A to mi stále potvrdzuje, že je dobré starať sa o seba. Neopustiť sa. Nevzdávať sa. Ja chcem byť v ich veku prvá zľava.

Slovenská baba, čo žije v Čechách

Toť sme robili rozhovor s Babou Slovákovou. Blogerka. Živí sa interiérovým dizajnom a vo voľnom čase sa venuje štýlu, móde a inšpiráciám. Má čerstvo po šesťdesiatke a keď sme si spolu písali, tak som jej povedala, že ak sa nenahnevá, tak bude mojou inšpiráciou. Mojim svetlom na konci tunela.

Že o desať rokov, ak pôjdem po ulici a zbadám vlastný odraz vo výklade obchodu, chcem byť takto skvelá udržiavaná baba. Chcem vidieť takýto obraz.

Možno si poviete, že je to plytké…

…že veď vzhľad nie je všetko. Nie je to prapodstata bytia. Každý sme iný. V úvode článku som písala, že staroba ma vždy strašila. Poviem otvorene – najmä vizuálne. Nepáčilo sa mi, čo vidím. Odpudzovalo ma to. A potom som si spytovala svedomie, že som zlá.

Áno svet bol iný. Ľudia v päťdesiatke už mali bežne zubné protézy. Nebol internet. Noviny písali väčšinou iba o výdobytkoch socializmu. O päťročniciach. Niektorí už na to zabudli a tvrdia, že dobre už vraj bolo.

Isté však je, že to čo som videla vo svojom okolí, ma už v mladosti na smrť desilo. Som plytká ako tanier na pizzu? Možno. A možno idem s kožou na trh, že otváram takúto tému. Starnutie. Staroba. Stále sa mi to moce v hlave. Stále nad tým uvažujem. Hrabem sa v tých pocitoch. A nebude to krízou stredného veku. Nuž a prichádza čas, keď to môžem riešiť v realite. 

Testovať. Skúšať, čo to dá. Čo telo dovolí. Čo hlava povolí. Ako to máte vy?

Martina Valachová

Foto: PINTEREST a BABIE LETAmaline

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.