fbpx
Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“
Domov / ODBORNÍK RADÍ / Ján Dubnička: Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“

Ján Dubnička: Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“

Vítam vás pri mojom prvom, a rozhodne nie poslednom príspevku pre portál 40+. Som komunikačný stratég a brain based kouč, ktorý pomáha firmám dosahovať vyššiu kvalitu kultúry, leadershipu a vzťahov, prostredníctvom komunikačnej inteligencie a prístupov založených na posilňovaní silných stránok, psychologického bezpečia, dôvery a otvorenosti. Pomáham nastaviť vedomú komunikáciu tak, aby priniesla výsledky.

Komunikácia ma sprevádza celý život.

Keď som bol dieťa, rodičia mi hovorili, že som komunikatívny. Asi aj preto ma 12 rokov živila práca moderátora. Dokonca ma to slovo „prenasledovalo“ aj na vysokej škole, študoval som masmediálnu komunikáciu. Až neskôr som si začal uvedomovať, že komunikácia môže byť vedomá a že máme v rukách to, čo komunikáciou spôsobíme alebo spustíme druhej strane.

Tak som sa dostal k štúdiu mozgu a svoj prvý koučovací výcvik brain based coaching som si urobil v spoločnosti NeuroLeadership Group.

Odvtedy ma fascinuje komunikácia z pohľadu neurovedy a mojimi témami sa stali brain based communication/leadership, vedomá komunikácia a komunikačná inteligencia.

V dnešnom článku sa pozrieme na základnú atribučnú chybu.

Zvyčajne sa ľudia správajú ako „naivní vedci“. Zhromažďujú informácie a na ich základe formulujú teórie o ich možných príčinách. Identifikácia týchto príčin je známa ako proces atribúcie (prisudzovanie). 

Pretože sa snažíme porozumieť svetu, dávame prednosť príčinám, ktoré sú stále a trvalé, pred príčinami, ktoré sú iba prechodné. Pokiaľ má niečo stálu príčinu, môžeme predpovedať, kedy sa to v budúcnosti asi opäť stane. 

To nám pomáha vytvárať si obraz sveta. 

Takže napríklad, ak dôjdem k názoru, že ste prišli neskoro, pretože vám chýba schopnosť byť dochvíľni (stála príčina), budem aj v budúcnosti rátať s tým, že sa oneskoríte.

Pokiaľ však zistím, že ste sa zdržali, pretože zazvonil telefón práve vtedy, keď ste už boli vo dverách (nestabilná príčina), potom nemám nijakú predstavu o tom, či nabudúce prídete načas alebo nie.

Predstavte si nasledujúcu situáciu.

Musíte dokončiť urgentnú úlohu a potrebujete k tomu kolegyňu. Volajme ju Petra. Je tu však problém. Petra mešká, a mešká naozaj dlho. Váš mozog si veľmi rýchlo pospája fakty. Určite to robí naschvál. Chýba jej disciplína. V tomto prípade si váš mozog pomohol bežnou chybou v myslení, ktorú nazývame základná atribučná chyba. Keď pozorujeme správanie iných ľudí, ktoré vedie k negatívnemu výsledku, máme tendenciu pripisovať ho ich povahovým vlastnostiam a neberieme do úvahy situačné faktory.

V dôsledku základnej atribučnej chyby teraz kolegyňu Petru vnímate negatívne, a má to obrovský vplyv na váš ďalší úsudok týkajúci sa jej konania. Budete si možno hovoriť, že Petra je hlúpa, lenivá alebo neschopná. Každá chyba, ktorú urobí, zosilňuje toto negatívne vnímanie.

Kvôli tomu ste sa rozhodli pracovať na ďalšom projekte úplne sami. A aby ste ho dokončili načas, pracovali ste neskoro do noci. Na druhý deň ráno vám z nejakého dôvodu nezazvonil budík a okrem toho ste sa dostali do poriadnej dopravnej zápchy.

Výsledkom je, že ste do práce prišli neskoro. Ospravedlnili ste sa svojmu nadriadenému a cítili ste vinu. Ale nemohli ste spraviť vôbec nič, aby ste to zmenili, keďže ste budík nepočuli.

Bol to jeden z tých dní, keď sa úplne všetko kazí a nič nejde podľa plánu. Váš mozog práve využil ďalšiu chybu v myslení, ktorú nazývame skreslenie slúžiace sebe. Pri analyzovaní nášho vlastného správania, ktoré vedie k negatívnemu výsledku, pripisujeme ho situačným faktorom a nie našim povahovým vlastnostiam. Robíme to preto, aby sme samých seba videli v pozitívnom svetle.

Tak si to celé zhrňme.

Základná atribučná chyba je to, keď správanie niekoho iného, pripisujeme jeho povahovým vlastnostiam, pretože nemáme dostatok informácií o situačných faktoroch. Na druhej strane máme však tendenciu svoje vlastné správanie pripisovať externým faktorom, aby sme chránili svoju sebaúctu.

Dôležité je uvedomiť si, že v oboch prípadoch ide o subjektívny úsudok.

Kľúčom k osobnému rastu a komunikačnej inteligencii je zastaviť sa, „zvedomiť“ a brať do úvahy povahové vlastnosti aj externé faktory.

Na zastavenie a „zvedomenie“ odporúčam nástroj S.T.O.P., ktorý som sa naučil, keď som pracoval s praotcom koučovania Timom Gallweyom. Predstavím vám ho v ďalšom mojom príspevku.

Dni naplnené spokojnosťou a pohodou vám praje

Ján Dubnička

Autor je lektor a kouč

P.S: Chcete zlepšiť svoje komunikačné zručnosti a skvalitniť tak svoje vzťahy? Prihláste sa na workshop: https://www.coach4you.sk/kurzy/29/prestan-rozpravat-zacni-komunikovat

Poďte s nami športovať a relaxovať. Už len pár dní za zvýhodnenú cenu.