Ján Dubnička. Aj ja mám dni, kedy sa mi nechce, ale to neznamená, že sa tým nechávam prevalcovať.

Milý úsmev. Výborný prejav. Muž plný empatie a vždy dobre naladený. Tak si väčšina z nás pamätá Jána Dubničku . Či už z Telerána, Doma s Markízou alebo Cestovín. Kariéru moderátora pred rokmi ukončil a začal sa venovať vzdelávaniu a rozvoju dospelých. Je kouč, mentor, facilitátor a tréner. My sme sa s Jánom porozprávali aj o tom, aké to je stratiť sa z očí más a pracovať s konkrétnymi jednotlivcami v reálnom živote.

Janko, povedzte, aké boli prvé mesiace bez kamery? Čo vám z mediálneho sveta chýbalo a naopak, čo vám nechýbalo a nechýba dodnes?

V prvom rade musím povedať, že ukončiť prácu v médiách nebolo žiadne spontánne a nepremyslené rozhodnutie. Dozrievalo to pomaly a postupne asi 2 roky pred mojim definitívnym odchodom. TV Markíza mi v tom vlastne len pomohla a uľahčila odchod tým, že zrušili poslednú reláciu, ktorú som moderoval. A ja som vtedy nemal chuť vrátiť sa do Telerána, kde som začínal. Potom som mal ešte taký malý „výkrik“ v podobe relácie Veľký hráč na TV JOJ, ale to mi vydržalo tri mesiace a pochopil som, že toto ma nebude živiť do konca môjho života.

Prvé mesiace bez kamery boli zaujímavé, zvláštne, oslobodzujúce aj náročné. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Nebolo to ľahké obdobie, až kým som sa nezamestnal v jednej reklamnej agentúre a nezačal postupne budovať svoju značku, vtedy eventovú agentúru. Chýbalo mi to tvorivé a kreatívne prostredie, samozrejme konkrétni ľudia, adrenalín živého vysielania, spoznávanie nových ľudí prostredníctvom rozhovorov. A čo mi nechýbalo a nechýba dodnes? Hm, neviem či niečo také nájdem, ale ak už musím, tak asi skoré ranné vstávanie do Telerána a zákulisné „ťahy“.

Vaša firma má názov Satisfactory. Znamená to, že garantujete ľuďom spokojnosť? Satisfaction guarantee?

Satisfactory vzniklo ako spojenie slov satisfaction a factory. Často teda rád hovorím, že sme „továreň na spokojnosť“. Ale nie v zmysle, že garantujeme ľuďom spokojný a šťastný život lúsknutím prstov alebo mávnutím čarovného prútika.

My neveríme na skratky. Ale skôr v zmysle, že spokojnosť (štastie, pohoda, úspech – každý to nazýva inak) je to, za čím každý z nás smeruje a my sme radi, že môžeme byť na tej ceste partnerom a spoločníkom. Garantovať spokojný život sa nikomu nedá, pretože na to treba vklad dvoch strán. My vieme garantovať ten náš vklad, že bude kvalitný, profesionálny a ušitý na mieru konkrétnemu človeku či tímu.

Čomu sa najviac / najradšej na svojich workshopoch venujete?

Mojou srdcovou témou je Komunikačná inteligencia. Keďže som študoval brain based coaching, ktorý je postavený na poznatkoch z neurovedy a vychádza z toho, ako funguje náš mozog, sprevádza ma to aj v rozvoji ľudí. Učíme ľudí, ako komunikáciou u druhých ovplyvniť a spustiť tú „správnu“ neurochémiu a vybudovať vo vzťahoch prostredie dôvery, otvorenosti, spolupráce a vzájomného porozumenia.

Komunikačná inteligencia nám dáva moc kedykoľvek ovplyvniť našu neurochémiu, moc vyjadriť vlastné vnútorné myšlienky a pocity takým spôsobom, ktorý môže posilniť vzájomné vzťahy, moc ovplyvniť spôsob, ako interpretujeme realitu, pretože spôsob, akým budeme počúvať určuje, ako budeme rozumieť svetu a aký v ňom uvidíme zmysel. Je to schopnosť viesť rozhovory v atmosfére dôvery, otvorenosti, spolupráce a vzájomného porozumenia. Potrebujeme sa naučiť, ako „vedome“ viesť naše rozhovory.

Cez pochopenie princípov fungovania ľudského mozgu (brain based) sa dokážeme naučiť, ako správne zvoliť spôsob rozprávania či počúvania, ktorý sa zameriava na rast a posilňovanie vzájomne obohacujúcich vzťahov. Ide o to, naučiť sa vstupovať do rozhovorov „vedome“, uvedomovať si filtre a „hot buttons“, vedome pracovať s komunikačnými dezilúziami, zlozvykmi a chybami a naučiť sa zamerať svoju pozornosť správnym smerom.

Všimla som si u vás workshopy na efektívnu komunikáciu. Dá sa naučiť efektívne komunikovať? A znamená to odstaviť emócie?

Samozrejme, že sa dá naučiť efektívne komunikovať. A neznamená to odstaviť emócie, skôr si ich byť vedomý a pracovať s nimi. Emócie sa odstaviť ani nedajú. Pre mňa sú to dôležité informácie. Akurát, že sa často nimi necháme prevalcovať namiesto toho, aby sme sa s nimi naučili pracovať. A aj o tom je komunikačná inteligencia.

Čo sú najväčšie problémy v komunikácii, resp, aké najväčšie chyby ľudia robia?

Pred nejakým časom sa mi dostal do rúk jeden výskum, ktorý hovoril o tom, čo nás najviac rozčuľuje v komunikácii. Bol to taký rebríček neznesiteľného správania v komunikácii. Až 64% opýtaných respondentov uviedlo, že najviac ich rozčuľuje, keď komunikačný partner nepočúva, čo hovoria. Nasledovali ďalšie prejavy správania pri komunikácii – Snaží sa mnou manipulovať. (29%), Túži sa presadiť, vždy sa tlačí dopredu. (28%), Chodí okolo horúcej kaše a vyhýba sa vyjadreniu jasného názoru. (28%), Vôbec ma nepustí k slovu. (20%).

A potom sú tu ďalšie komunikačné zlozvyky, ako napríklad zovšeobecňovanie, preháňanie, nálepkovanie, čítanie medzi riadkami, protiútok, vyčítanie, irónia, skákanie do rečí, nekonkrétnosť, presadzovanie svojej pravdy atď. A potom sú rôzne kognitívne skreslenia, napríklad Haló efekt, konfirmačné skreslenie alebo základná atribučná chyba.

Problém je aj v tom, že vo väčšine prípadov vstúpime do komunikácie a hneď prepneme na autopilota. Počujeme to, čo predpokladáme, že budeme počuť. Venujeme zvláštnu pozornosť očakávaným vnemom, tomu, čo čakáme, že uvidíme, budeme počuť, pocítime alebo ochutnáme. Krásne to povedal G.B.Shaw:“ „Najväčšou prekážkou komunikácie je ilúzia, že sme si rozumeli.“ Problém je v tom, že si málokedy overujeme, čo a ako sme pochopili. A to na oboch stranách, vysielateľa aj príjemcu.

Ďalší dôvod, prečo vznikajú problémy vidím v tom, že často reagujeme na niečo iné, než čo druhý zamýšľal komunikovať. Ako príjemcovia nesieme zodpovednosť za to, ako so správou naložíme a ako ju pochopíme.

Akí ľudia najčastejšie vyhľadávajú vašu pomoc alebo workshopy?

Na toto nedokážem jednoznačne odpovedať, dokonca ani na základe pohlavia, pretože je to 50 na 50 ženy a muži. Väčšinou sú to ľudia v manažérskych pozíciách a strední podnikatelia. Robím veľa kurzov a školení pre firmy, žiaľ mám menej času na verejné kurzy, ale mám v pláne polepšiť sa v tomto smere.

Dnes je v oblasti osobného rozvoja veľký pretlak. Aspoň mne sa javí, že je často veľmi ťažké rozoznať skutočnú kvalitu od peny obalenej do marketingu. Ako to vnímate vy? Existujú isté znaky, ktoré pomôžu zistiť rozdiel ?

Hm, toto je dobrá otázka. Ja mám dnes pocit, že každý druhý človek je kouč a mentor. Môže byť niekoľko znakov, na základe ktorých môžeme poznať kvalitu. Jednak výcviky a vzdelávanie, ktoré má človek za sebou. Potom samozrejme skúsenosti, aj keď aj ja som začínal a potreboval som príležitosť. Ďalej referencie. A potom to najdôležitejšie, chémia. Či mi konkrétny človek vyhovuje, či mi vyhovuje spôsob, akým pracuje a spôsob, akým premýšľa o veciach.

Ďalšie znamenie je certifikácia ICF (International coach federation). Dnes má väčšina kvalitných koučov, ktorí majú na vzdelanie a prax, za menom titul ACC alebo PCC. Najvyšší titul, MCC teda master certified coach, na Slovensku zatiaľ nie je, a v Čechách je to môj učiteľ a mentor Vladimír Tuka.

Vyzeráte vždy dobre naladený. Ako to robíte, že máte stále dobrú náladu? Alebo je to niekedy aj maska?

Nemám stále dobrú náladu. Alebo inak, aj mne sa hlavou preháňajú rôzne myšlienky, ktoré spôsobujú rôzne pocity. Ale nenechám sa nimi ovládať. Nie na každú myšlienku naskočím ako na lietajúci koberec, skôr naopak, pri každej sa zastavím a preskúmam ju. Mimochodom, aj o tom je komunikačná inteligencia, keďže tá je spojením emočnej a sociálnej inteligencie.

Pred nejakým časom som dostal tri otázky: “Fakt si stále tak pozitívny, ako to prezentuješ? Nemáš dni, keď sa ti vôbec nič nechce? Ako zvládaš dni, keď sa ti zdá, že nič nemá zmysel?” Dlhšie som nad nimi uvažoval a odpovedal som, že aj ja mám dni, keď sa mi nič nechce, ale to neznamená, že sa tým nechávam prevalcovať. Vedome pracujem s tým stavom. Takže, nech sa deje čokoľvek, nenechám sa ovládať svojimi pocitmi a emóciami. Nenechám sa ovládať sabotérmi vo svojej hlave.

Emócie sú len informácia. Veľmi dôležitá a cenná informácia, ale stále len informácia. Sledujem ich, pozorne im načúvam, zisťujem, čo mi chcú povedať, komunikujem s nimi a rozhodujem sa, čo urobím, na základe toho, čomu v danej chvíli verím a cez aké ucho počúvam. Čiže nie, nie som stále pozitívny a vysmiaty, ale stále pracujem so všetkým, čo prichádza tak, aby som tomu porozumel a nebral všetko ako fixne a nemenne dané, ako jedinú možnú pravdu, nech to má akúkoľvek podobu. A najmä, dlhodobo a vlastne neustále pracujem na spôsobe svojho myslenia a mindsete.

Dni, kedy by som mal pocit, že nič nemá zmysel, nemávam. Robím to, čo ma baví a napĺňa, čo mi dáva zmysel, vidím v tom hodnotu a prínos, takže by bolo zvláštne, keby prišli takéto dni. Áno, sú dni keď sa zamýšľam čo a ako ďalej, ktorým smerom sa uberať, kde pridať alebo ubrať, čo som urobil dobre a naopak, čo sa mi nepodarilo a budem to musieť urobiť inak. Lebo nedokážeme zabrániť negatívnym a sabotujúcim myšlienkam, aby vznikli. Tie pod kontrolou nemáme. Ale pod kontrolou máme to, čo s nimi následne urobíme. Či im uveríme a poddáme sa im, alebo ich preskúmame a budeme s nimi pracovať.

Na čo sa najviac tešíte v blízkej dobe?

Aktuálne pracujem s jednou škótkou, Sandrou Wilson, MCC koučkou a veľkou odborníčkou na transakčnú analýzu. Teším sa na dlhodobý a hlboký výcvik v tímovom koučovaní. Budem pokračovať ďalej v štúdiu transakčnej analýzy, ktorá ma poriadne chytila. Mám stále veľa práce, takže rozširujem postupne firmu o nových členov. Veľmi sa teším na cestovanie a objavovanie nových kultúr, ktoré ma čakajú ešte do konca roka. A najmä na „skutočné“ rozhovory s ľuďmi, s ktorými nemám priestor sa vidieť často a pravidelne, ale sú pre mňa obohatením a zdrojom inšpirácie.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

FOTO: Archív Ján Dubnička
KONTAKT