Zuzana Široká: Prepísala som svoj zdrojový kód

Zuzana Široká: Prepísala som svoj zdrojový kód

Keď Elena Ferrante píše o Neapolských predmestiach, píše aj o slovenských dedinách.

Do školy s nami chodili Zuza, Luca, Michala a Gaba. Nemali sme Mariky, Majky ani Márie, zato  však Mary – starú, mladú, cickatú či prespatú. Ivany mali celkom šťastie, ich meno sa nedalo spejoratizovať. Vždy tu však bolo priezvisko, postava či pôvod, na hanobenie sa zakaždým našiel dôvod.

Manžel bol programovo vždy a všade hovädo, svokra zákerná sviňa, nevesta zmaľovaná šľapka, Keď plakalo bábätko, bolo hneď plané, rozhašterené deti na prvom stupni si kvôli ušpineným bábikám a zmotanej skákacej gume nadávali do kuriev a píč. Decká na druhom stupni dokázali všetky slovné druhy vybudovať okolo slabiky „jeb“.

Neviem, kde a kedy toto zosurovenie a zdivočenie mravov vyklíčilo, doteraz je však v našom okolí úzusom. Do takého sveta sme sa narodili, prevzali sme výrazové prostriedky, hanlivé označenia osôb, citovú dištancovanosť a všetky drobné zákernosti, predsudky a predpojatosti voči každému a všetkému.

Nepíšem o nejakej spodine, ľuďoch bez kultúrneho základu či vzdelania. Nevyužitý inteligenčný potenciál sa dá veľmi ľahko pretaviť do taktických zákerností a verbálneho násilia. Mám to z prvej ruky. „Nikto nie je ostrov“, vraví Simmel, deti, ktoré akokoľvek vytŕčajú z radu, sú, hovorím ja.

Na základnej škole som mala zopár kamarátok, s ktorými sme vymýšľali mená pre naše budúce deti, hlavným kritériom bolo, aby sa nedali zhanobiť, aby z Eriky nebola Era, z Vladimíry Vlada, z Lucie Luca-Puca. Čítali sme Annu so zeleného domu a Vtáky v tŕní a všetky sme sa cítili byť ako Maggie, len nám chýbal citlivý, milujúci páter Ralph.

Alebo hocikto jemný a pozorný, kto by nás vytiahol z každodennej verbálnej surovosti. Mienkotvorné, vulgárne deti nás volali múmie, otec jednej z kamarátok z výnimočne miernej a kultivovanej rodiny, ktorá volala deti zdrobneninami a vodila sa po strediskovej obci za ruky, bol prispatý buzerant.

Keď sme sa s deťmi alebo so súrodencami hádali, niekto dospelý ešte prilial olej do ohňa tým, že nás s krikom poslal do komory zobrať si sekery a konečne sa pozabíjať, aby bol na dvore pokoj. To, že si rozhádané deti majú podať ruky a navzájom sa ospravedlniť, som prvý raz videla v akomsi filme.

Keď deti nemajú vzor, alebo aspoň možnosť porovnania, netušia, že niečo nie je v poriadku s okolím, nie s nimi. Citlivejšie dušičky trpia a nedokážu svoje pocity pomenovať, nieto ešte analyzovať, tie odolnejšie sa naučia vyť s vlkmi.

Na gymnáziu sme mali v triede viac introvertných a hĺbavých detí, ktoré nikto nenazýval múmiami, a aj všeobecný tón konverzácie bol kultivovanejší a kdesi medzi školskými lavicami a okresnou knižnicou sa udial zázrak, vďaka ktorému som spoznala samu seba, a nastavenie vlastnej mysle. Myslím, že knihy mi zachránili ak aj nie život, altak istotne dušu.

Naturalistické, surové diela Zollu, Camusa, Vonneguta, Pišťaneka či grcajúcich bítnikov (dnes Houllebecqa či Ábelovej) na mňa pôsobia ako hladkanie proti srsti, mám z nich zimomriavky a silný pocit fyzickej nevoľnosti, no nik ma nenúti ich čítať! Ak sa mi páči Haľamová, Švantner, Allendeová, Mercier, tak nech sa páči!

Môžem si čítať, čo sa mi páči, môžem hovoriť, ako sa mi páči. Ak neviem vypustiť vulgarizmy ani len z pera, nie to ešte z úst, tak nemusím. Možno som ostrov v tej našej dedine, v tej našej doline, ale dá sa to aj inak.

Napriek kultivovanejšiemu vyjadrovaniu som si do dospelosti a aj na prvý zahraničný pobyt niesla so sebou balíček zmotaný z povýšenosti, nadradenosti, arogancie a rasizmu. Kamže sa na, mňa, geniálnu krásku z gemerskej dediny, hrabú tučné, bledé, vyrážkové a trochu zaostalé študentky zo štátnej vysokej školy v Anglicku?, myslela som si. Niet divu, že nereagujú na moje duchaplné cynické poznámky a ohováranie každého, kto okolo mňa prešiel.

Asi preto nemám rada Ferranteovej romány, že v nich tak presne a neľútostne opisuje mentalitu vulgárneho, úzkoprsého prostredia neapolských predmestí (a slovenských dedín) s celou jej surovosťou, zákernosťou, verbálnym i fyzickým násilím, predsudkami, priskorou, emocionálne prázdnou sexualitou.

Nevymaníš sa, kým neodídeš a kamkoľvek ideš, nesieš si so sebou svoj zdrojový kód.

Naprogramovaný od narodenia. Trvá dlho, kým ho prepíšeš. Najprv musíš nájsť chybu, potom vôľu pustiť sa do písania vlastného kódu. A silu neprestať. Nedovoliť vrátiť sa do pôvodného nastavenia.

Mám kamarátku, ktorá odišla do zahraničia, pretože už nevedela vydržať spory medzi jej matkou a starou matkou. Vyštudovala, založila si krásnu, súdržnú rodinu. No každú sobotu si musela vypočuť telefonické reportáže o ich žabomyších, kurvopičích vojnách. Ona, ktorá nezahreší, ani len keď si omylom strčí prsty do mixéra, týždeň čo týždeň počúvala znôšky tých najvulgárnejších výrazov od dvoch vysokoškolsky vzdelaných žien.

Až kým sa jej dcéra nenaučila hovoriť a nezavolala ju k telefónu slovami, že volá jebnutá stará. Kamarátka, nazvime ju Katka, sa odstrihla. Najprv fyzicky, a zmenila si číslo. Potom mentálne, dištancovala sa od rodiny, ktorá jej na duši vyrila nezahojiteľné rany. Pravdepodobne ju na Žitnom ostrove ohovárajú, ako najväčšiu nevďačnicu na zemeguli, no ona konečne po rokoch dokáže pokojne spávať.

Iný príklad, jeden z desiatok, ktoré poznám: Známa sa už dvadsať rokov vracia dvakrát za mesiac z Bratislavy na Gemer k rozhádaným rodičom. Už roky spolu nekomunikujú, hoci bývajú pod jednou strechou. Hoci o peniaze nemajú núdzu, všade kvapkajú kohútiky, nefunguje mraznička a zo stien v dome sa olupuje farba, pretože tí dvaja nie sú schopní na ničom sa dohodnúť. (Kým tu býva tá suka, nepohnem ani prstom. Bodaj by ho elektrika potriasla, hovädo nenažrané!)

Spočiatku sa známa snažila rodičov zmieriť, prebrala na seba rolu mediátora, no jediným výsledkom bolo, že sa psychicky zrútila. Po pobyte v nemocnici a rokoch sedenia u psychológa s návštevami u rodičov aj tak neskončila. Ibaže sa odosobnila. Už nepreberá na seba zodpovednosť za ich zbabrané životy, takmer nekomunikuje, len upratuje. Na spiatočnej ceste do Bratislavy venuje prvých dvesto kilometrov mentálnym cvičeniam na obnovenie duševnej rovnováhy.

Ani ja sa nedokážem celkom odstrihnúť a raz-dvakrát do roka sa vraciam do rodného kraja. Možno preto, že je tam pekne, možno preto, že chcem, aby moje deti poznali svoje korene, možno preto, že krv nie je voda… Po niekoľkých dňoch doľahne na mňa stará známa ťažoba a ja cítim, že môj nový zdrojový kód bledne a bliká. Rovnako ako Ferranteovej Lenú sa vraciam k nárečiu, k dávnemu modu operandi. Stačí útržok vulgárnej konverzácie od susedov o dva dvory ďalej, zašomranie na rómske dieťa na ceste, „aby ho motor zrazil“, štipľavá poznámka o tučnej riti, sviňa sem, porazilo by toho a toho tam… kam sa hrabe Houllebeck?

Rodinné putá sa pretŕhajú ťažko, zdrojový kód je zdrojový kód. Chcem aj nechcem, aby mali moje deti spomienky na prázdniny na slovenskej dedine. Určila som jasné pravidlá: Kým sme tam, nedovolím, aby sa používali vulgarizmy, rasistické poznámky a zákerné klebety.

Moja dcéra je jemné, vnímavé a tiché, takzvané vílie dieťa, viem, bohužiaľ z prvej ruky, čo dokáže verbálna surovosť urobiť s citlivou dušičkou. Syn je iný, robustnejší, naučil by sa s vlkmi vyť, keby s nimi musel žiť. No to ja nedovolím, nechcem, aby sa zvlčil. Odišla som a založili sme si rodinu, akú som vždy chcela mať, akú sme so sestrou vždy závideli iným: Plnú nehy, dotykov, dôvery a pokoja. Ďaleko od jedu rodného kraja.

Preto sme museli odísť. Preč od hrubosti, permanentnej blbej nálady, nekultivovanosti, predsudkov a hlboko zakorenenej principiálnej nedôvery. Kde sa nabrala, neviem. Poznám však veľa ľudí, ktorí odišli do sveta nie pre peniaze, lež preto, aby zachránili svoje duše, aby unikli poprepletaným štruktúram domácich dedín a rodín.

Stále som tichá, jemná, (navonok) krehká žena. Candle in the wind.

Prešla som zo smršte vulgárnosti do závetria, ktoré som si sama vytvorila.

Som v pohode. Nemusím sa páčiť triednym klaunom, mienkotvorcom na zadnom sedadle autobusu a v dedinskom obchode. Nemusím sa páčiť literárnym kritikom ani ľuďom, s ktorými nemám nič spoločné.

Píšem ženské romány s lyrickým nádychom, aj keď rebríčky bestsellerov valcujú trilery a naturalistické porno. Nemám potrebu nadávať na svokru, na muža ani na politiku, a netolerujem, keď to robí niekto v mojej spoločnosti. Dosť bolo. Pejoratíva používam len v písomnej podobe, len v tomto článku, len kvôli autentickosti, pred deťmi nikdy, nikdy, nikdy!

Prepísala som svoj zdrojový kód. Môžem byť sama sebou, mať sa rada, byť autentická a priateliť sa a pracovať s ľuďmi na rovnakej vlnovej dĺžke.

Chcela som vám povedať, že sa to dá. Nemôžme za to, kde a komu sme sa narodili, no môžeme sa vymaniť a stať sa sami sebou. Je na nás, kde sa narodia naše deti, kde, ako a s kým ich chceme vychovávať, čo im dáme na cestu, do zdrojového kódu.

Zuzana Široká

Mohlo by vás zaujímať