Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
„Žijem ešte???“
„Mám totiž pocit, že sa môj život skončil.“ Toto počúvam veľmi často v rôznych obmenách od mužov i žien. V rámci mojej práce recruitera, kouča, mentora a poradcu ma pravidelne oslovujú ľudia, ktorí potrebujú pomoc pri hľadaní práce, hľadaní samého seba, hľadaní nejakej zmeny. Už sami nevedia, čo „ešte“ urobiť, aby mal o nich niekto záujem.
Okrem pohovorov, ktoré prebiehajú štandardne (rozumej uvoľnená atmosféra, kde sa chcem čo najprijateľnejším spôsobom dozvedieť o človeku čo najviac), často skĺzneme ku koučingu, lebo pri rozhovore sa objavujú rôzne bôle, problémy, trápenia. Počas koučingu vládne dôvera a je tu isté puto medzi koučom a koučovaným. Tu sa začnú oveľa viac otvárať srdcia a vylievať duše…
Často si vypočujem celé životné príbehy, radosti i strasti, úspechy i pády… a viem, s kým mám do činenia, kto sedí predo mnou, čím si prešiel, čo ho motivovalo, čo ho posilnilo a čo ho vedie k tomu, že teraz chce zmenu.
Tak prečo teda ten pocit zúfalstva?
Na podnety typu „mám pocit, že môj život sa skončil“ sa pýtam: „Prečo?“ „ Lebo vek 40+?!“
Sama som v tejto vekovej kategórii a viem, čo je to pocit zodpovednosti, tá potreba vedieť sa postarať o svoju rodinu, poskytnúť a umožniť deťom všetko, po čom túžia, môcť rozvinúť ich schopnosti, zručnosti, dať im krídla. A k tomu je potrebný istý príjem, lebo úprimne povedzme si, čo je dnes zadarmo? A aj my sami potrebujeme isté zdroje na to, aby sme sa mohli realizovať, plniť si túžby, sny, užívať si život, žiť ho v rovnováhe (ten stále spomínaný work – life balance).
40+!
Toto číslo sa mi zdá, akoby bolo začarované vo svete recruitingu. Ešte aj to plus za číslom skôr vyzerá ako krížik, označujúci, že táto veková kategória je už mimo, už za zenitom. Denne to pozorujem u tých, čo hľadajú prácu. Tieto pohovory sa nesú v rovnakom duchu, majú niečo spoločné. Sú to vyjadrenia v rôznych obmenách ako: „som prekvalifikovaný/á“, „starý/á“, „veľmi skúsený/á“, “ nezaplatili by ma“, „vypoklonkovali ma“, „boja sa takých ako som ja“, a podobne.
Dnes mi volala jedna uchádzačka o prácu a už v hlase bolo cítiť silnú neistotu, nedôveru voči sebe samej. V rámci rozhovoru sa uvoľnila, keď zistila, že nie som predpojatá, čo sa veku týka a na konci hovorí: „A myslíte, že aj takú starú ako ja, 55 ročnú, zoberú? Myslíte, že mám šancu?“ Má. Má? Záleží na nej samotnej.
Vari sa po štyridsiatke končí život?
Keď som bola malá a neskôr aj v teenagerskom veku, tak pre mňa tiež boli ľudia vo veku 35+ už strašne starí. Nechcela som sa dostať do toho veku a vnímala som to, že oni už majú všetko odžité, stále dookola to isté, žiadna zábava, len práca. Postupne, ako som sa stávala zrelšou, múdrejšou, krajšou 
, len nie „starou“ tetou, ktorej už deti hovoria dobrý deň, som si uvedomila, že život prešiel, ba až prefrčal strašne rýchlo a chcela by som mať znova len 35.
Ale život sa nekončí!
Stále som tu, žijem, dýcham, cítim vôňu kvetov, vietor vo vlasoch. Som to stále ja! Len sa už pozerám na svet inou optikou. Viem, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, ale je to o kompromisoch, ústupkoch, o ľuďoch samotných. Vedieť kľučkovať životom. A všetko, čím prejdem, čo ma postihne, brať ako výzvu, nevzdávať sa. Dokázať sa zdvihnúť a ísť ďalej.
Lebo stále mám pre koho žiť, koho milovať, komu darovať svoj úsmev, pohladenie, pochopenie, svoj čas.
My, 40+ sme veľmi bohatí! Bohatí na skúsenosti, znalosti, príbehy, máme viaceré jazvy (telesné i duševné), vieme pochopiť, poradiť, povzbudiť. Vieme….je toho veľa, čo vieme! Ale čo nevieme, je, ako presvedčiť toho človeka na druhej strane pracovného portálu, že sme ešte živí, vitálni, produktívni a len chceme zmenu.
Mnoho ľudí mení prácu z dôvodu organizačných zmien vo firme, pre hromadné prepúšťanie, zmeny vo vedení, alebo jednoducho len preto, že už danú prácu robia príliš dlho, stagnujú, v horšom prípade vyhárajú (čo je samostatná téma) a teda potrebujú nový vietor, potrebujú sa rozbehnúť, nabrať dych niekde inde, na novom.
Len toto málokedy chápe opačná strana…
…lebo veď ako môže niekto z logistiky ísť robiť obchod? Ako môže HR manažérka z finančného sektora nájsť uplatnenie vo výrobe? Veď predsa nemá skúsenosti! To fakt? Je to vskutku tak??? To je veľká téma na hlbšie premýšľanie. Súčasní recruiteri často nehľadajú možnosti „ako sa to dá“. Neskúmajú, čo vie daný človek ponúknuť? Ak na životopise svieti vek 40+ to sa rovná: odmietnutie, lebo sú iné preferencie.
Začarovaný kruh
Často je recruiting ako začarovaný kruh. Na jednej strane počúvame zo všetkých strán, že je nedostatok pracovných síl. Vedú sa rôzne fóra, kde a ako nájsť vhodné pracovné sily, na konferenciách sa predháňajú nápadmi, ako doviesť lacné pracovné sily zo zahraničia ( aktuálne sú to Rumuni, Ukrajinci, Srbi…) a pritom máme doma tej pracovnej sily až- až.
Sú to tí odmietaní a nepochopení 40+, ktorí majú know how, skúsenosti, znalosti, roky praxe, ale majú, čo je samozrejme s praxou aj spojené- svoj vek. Ale čo je na tom veku také hrozné? Čoho sa bojíme?
Rada svojim klientom radím, aby si do životopisov neuvádzali vek (dátum narodenia), dokonca ani to, kedy ukončili školu.
Šikovný recruiter si vie hneď prepočítať, koľko má uchádzač rokov a zamietavý postoj je na svete. Naopak, snažme sa zaujať obsahom, tým, čo všetko vieme, buďme adresní, konkrétni, bez omáčok a prikresľovania, nadsadzovania, či podceňovania. Ak zaujme náš profil, potom je to už len v našich rukách, ako sa s tým popasujeme v rámci pohovoru.
Ale pozor! Ak už ma ako 40+ pozvú na pohovor, tak sa potom pripravím na všetky eventuality, všetky možné otázky, ktoré môžu padnúť. Príjemné, i tie menej.
Často vravím klientom, aby na pohovore boli sami sebou. Viem, že je to stres, ruky sa potia, nohy trasú, myšlienky ulietajú, lebo chceme, aby to dopadlo tip- top. A vtedy je ťažko sa chovať pokojne, pôsobiť vyrovnane. Ale dá sa to. Rôznymi technikami sa viete pripraviť na pohovor. A ukázať, kto ste, čo je vo vás, čo vás motivuje, čo môžete ponúknuť.
A potom vek 40+ bude nie príťažou, ale vašou výhodou, lebo už ste si toho preskákali veľa a viete, kedy ako reagovať ( čo zafunguje). Skrátka, otočte to vnímanie vo svoj prospech!
Čo ma ešte môže prekvapiť?
Som to ja! Len na mne a mojom prejave (sebaprezentovaní) závisí. Veď si to zoberte- starnutie je niečo, čo nezastavíme (okrem smrti). Týmto „trpíme“ všetci bez ohľadu na vek. Niekto si môže povedať, že asi nastal čas, aby si začal prikladať hlinu na hruď, nech si telo zvyká. Je len na nás, čo si vyberieme. Čo s tým urobíme.
Tak čo s tým urobíme, priatelia? 
Slovenský filozof, lekár a spisovateľ, pán Pavol Strauss povedal:
„Chcieť nasilu rozumieť mladým a vyrovnať sa im, je znakom starnutia – takisto ako dištancovať sa od nich. Problémy dneška treba riešiť spolu s nimi. V živote, tak ako v orchestri, sú potrebné rozličné nástroje, rozličné ladenia a rozličné akcenty.“
Aj my sme súčasťou orchestra života- nielen mladí. Tak hrajme spoločne, nech znejú krásne melódie a život bude plný hudby, akú si MY sami zvolíme.