Juraj Hipš: Bez kvalitného vzdelávania sa nepohneme ďalej

O pár dní to začne. Nový školský rok a s ním každodenný kolobeh pre žiakov, učiteľov, a samozrejme, i rodičov. Naše školstvo už dlhšie potrebuje zmeny. To vieme všetci. O zmenách sa však viac rozpráva a rokuje. Dá sa vôbec niečo robiť? Rozprávala som sa s Jurajom Hipšom.

Juraj, ľudia vás poznajú predovšetkým ako rovného chlapa, a tiež človeka, ktorý sa  venuje otázkam vzdelávania už niekoľko rokov. Čo vás k tomu viedlo?

 Môj otec bol učiteľ. Ako malého chlapca ma brával so sebou triedy, kde vyučoval. Bol som tým prostredím fascinovaný. Všetci mi pripadali neuveriteľne veľkí, všetko bolo zaujímavé a spoza katedry som sledoval svet, ktorý ma očaril. Tí žiaci mali štrnásť rokov a takí veľkí mi už teraz nepripadajú. To bolo moje prvé stretnutie so svetom školstva.

Tešili ste sa do školy?

Ako prvák som sa nesmierne tešil. Dodnes si ale pamätám, ako som si poplakal pri prvej dvojke, ktorú som dostal. Rozmazal som si atrament v zošite a jedno písmenko si to odnieslo. Miloval som čítanie, knihy a o trochu menej telesnú. Postupne ma ale škola prestala baviť. 

Čím vyšší ročník, tým väčšia nuda. Musel som si písať poznámky do zošita, ktoré nám učitelia poväčšinou diktovali a potom nás z toho skúšali.

To bolo na základnej škole. Aké máte spomienky na svoju strednú školu? Nebolo to predsa len lepšie?

Na gymnáziu som už upadol do bdelej kómy a prebúdzal sa až poobede. Vtedy som mohol robiť dobrovoľníka v neziskovom sektore. To ma bavilo a táto práca mi dala do života toľko, že to pokladám za kľúčovú školu svojho života. 

Naučil som sa tímovej spolupráci, kritickému mysleniu, zvládanie stresu aj práci na počítači. Vlastne všetko, čo dnes požadujeme od kvalitného vzdelávania. Len to žiaľ nebolo v rámci vyučovania.

Napriek týmto skúsenostiam ste sa stali učiteľom. Čo vás k tomu viedlo?

Na vysokej škole som dostal po prvýkrát ponuku ísť učiť. S nadšením aj obavami som vošiel na strednú školu, kde ma čakala moja prvá trieda. Mali opäť štrnásť rokov, ako žiaci, ktorých som sledoval spoza katedry ako malý chlapec. Učenie ma úplne pohltilo. 

Tešil som sa na každú jednu hodinu a cez víkend som sa nevedel dočkať, kedy budem medzi svojimi študentmi.

Vymýšľal som na vyučovanie aktivity, aby mi žiaci neupadali do bdelej kómy. Neskôr som založil mimovládnu organizáciu Živica, kde som sa naplno začal venovať vzdelávaniu.

Aký je váš pohľad na aktuálne fungovanie žiakov a učiteľov?

Položím vám otázku. Vedeli by ste odpovedať, v ktorej vete prichádza k znelostnej asimilácii typu neznelá spoluhláska + znelá spoluhláska = pri výslovnosti 2 znelé spoluhlásky? Máte tieto štyri možnosti:

(A) Radšej som však pozadu.

(B) Oči jej nebezpečne blýskajú.

(C) Niečo sa jej znepáči a odletí.

(D) Pani s dorastajúcou slečnou.

Aj na takúto otázku museli vedieť odpovedať dnešní maturanti. Na školách sme stále posadnutí tým, aby žiaci ovládali encyklopedické vedomosti, pričom neostáva čas na rozvoj takých zručností, ktoré sú pre život značne dôležitejšie ako znelostná asimilácia. Kritické myslenie, schopnosť učiť sa, aktívne občianstvo alebo riešenie problémov v tímoch sú veci, v ktorých žalostne prepadávame.

V poslednej z menovaných oblastí, ktorú sledujú aj PISA testy,  sme sa ocitli na posledných priečkach. Naše deti zlyhávajú v tímovom riešení úloh. Ale maturanti musia vedieť, že vo vete „Pani s dorastajúcou slečnou“ prichádza k znelostnej asimilácii. Vtedy vraj zložili skúšku dospelosti.

Čo sa dá urobiť preto, aby sa udiali zásadné zmeny?

Viac ako dvadsať rokov som sa snažil robiť zmeny zdola. Založil som programy pre učiteľov, doniesol na Slovensko medzinárodnú cenu pre učiteľov Global Teacher Prize, vydával príručky a robil kurzy. Dodnes si myslím, že to má veľký zmysel. Robil som ale s pedagogickými disidentami. S učiteľmi,  ktorí vytvárajú ostrovy pozitívnej deviácie v slovenskom školstve.

Ale po tých rokoch  a získaných skúsenostiach som nadobudol pocit, že ostrovy už na zásadné zmeny nebudú stačiť. Sú pozitívnymi príkladmi, ako sa veci robiť dajú, ale nastal čas, aby z týchto osamotených ostrovov vznikol celý kontinent. K tomu treba ale aj podporu zhora. Po dlhom váhaní som sa rozhodol vstúpiť do politiky a pomôcť zmene aj zhora.

K téme školstva a možných zmien pripravujete aj online diskusiu so skúsenými psychológmi. Čo si od diskusie sľubujete?

Neviem zariadiť, aby sme už o týždeň mali kvalitné a zmysluplné vzdelávanie. Rád by som ale rodičom a žiakom  pomohol už teraz. Pre mnohých sa škola spája s nudou, stresom a trápením. A trápia sa nielen deti, ale aj mnohí rodičia.

Kvôli známkam, problémom s učením, motiváciou, ale aj prípadom šikany. Preto som pripravil video online diskusiu so skúsenými psychológmi Matúšom Bakytom a Zlaticou Zacharovou, ktorým rodičia môžu klásť otázky.

Môžu diskutujúci počítať s tým, že budete mať snahu komponovať ich podnety a návrhy neskôr do návrhov zákonov?

Diskusia je určená hlavne na riešenie konkrétnych problémov. Čo má napríklad rodič robiť, ak je jeho dieťa nesústredené. Alebo ako pracovať s motiváciou svojho dieťaťa. Častou otázkou sú aj známky a ako s nimi narábať. To všetko sú veci, ktoré trápia mnohých rodičov. A zároveň by som takto rád ukázal, akú dôležitú úlohu zohrávajú školskí psychológovia.

Kde teda presne majú čitatelia posielať otázky?

Videodiskusia bude priamo na mojej stránke. Rodičia môžu písať otázky do komentárov alebo ich vopred zasielať na adresu info@jurajhips.sk so zaručením anonymity.