OFFrecord

Vesmír sa nespojí, to ľudia Varovanie: toto je namäkko článok. Autorka sa nachádza v emočnom rozpoložení a balansuje na rímse všetko objímajúcej lásky k ľuďom. Pred nedávnom som nečakane prišla o prácu. Aj keď nie som žiadna panikárka, som samoživiteľka, živnostníčka, takmer okamžite sa u mňa aktivovali klasické strachy: ako prežijem, či mi pošle exekúciu najprv sociálka, alebo zdravotka, že za rohom sú Vianoce a že …

Nie je každý deň nedeľa, hovorieval ktosi múdry. A mal pravdu. Moja súkromná bublina Moje bubliny sú krehké, ako tie mydlové. Prasknú, keď príde ich čas, ale presne tak to má byť. Zisťujem, že dni sa skladajú presne z takýchto momentov, z toho, ako cez ne presvitá slnko, ako pomaly letia vzduchom a potom sa rozprsknú na milión strán, drobný, pichľavý dážď všetkých fragmentov, …

Všetko bude aj tak inak Narodila som sa v roku, kedy sa New York ocitol na 25 hodín bez elektriny. V tomto roku tu dokončili aj stavby World Trade Center, do ktorých o 24 rokov neskôr narazia lietadlá a svet už nebude ako predtým. Na Slovensku Modus získava Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev, Marika Gombitová je ich začínajúcim objavom a o tri roky sa jej život …

Nie, nie som tanečnica. Som žena, 40+, šťastne rozvedená a spokojná mama dvoch detí. Je leto a opäť nosím šaty. Opäť tancujem, aj keď len doma v obývačke. Normálne to funguje tak, že si pustím nahlas hudbu, odsuniem stôl a na koberci cvičím s činkami a kettlebelmi zostavy, aby som mala pocit, že ešte nie som do starého železa.

Intimita nie je len sex a fyzický dotyk. Intimita je blízkosť a dôvera, niečo idúce hlbšie, na kosť. Je to niečo, čo nie je zadarmo a do čoho treba investovať. Je jedno, akú má podobu a tvar, nie je však jedno, ak sa s ňou hazarduje alebo sa predáva pod cenu, ako prezreté ovocie v obchodnom reťazci. Inak čoskoro nad ňou začnú lietať muchy.

Posledné týždne nie som vo svojej koži, veľa sa toho udialo. Chýba mi energia, všetko mi trvá dlhšie, nič ma nebaví a najradšej by som prespala aspoň mesiac. Niekde vnútri v bruchu mám neviditeľnú špirálu, cítim ju, ale neviem, kde sa vzala. Je signálom že sa niečo deje, taký zdvihnutý varovný prst. Otravuje ma a už sme sa stretli, viem, že ju treba systematicky zničiť ako nejakého parazita.

Čaká nás sparné leto, treba opraviť strop v obývačke a dať mu nový náter. Zamyslieť sa nad tým, čo príde po ňom. Ukázať deťom znova slobodu letných prázdnin a dlhších dní, trochu spomaliť a vydýchnuť, upratať okolo seba, veci aj ľudí, všetko. Nejako to rýchlo plynie, presne ako hovorievali mamy a tety, keď som bola dieťa, „ani sa nenazdáš a už pôjdu z domu“.

Neprichádzam so žiadnou zázračnou formulkou, ktorá vás zbaví zbytočnej drámy. Hovorím len, aby ste od nej odstúpili. Urobte krok vzad a pozorujte ju. Sledujte či je zvládnuteľná, či vo vašom živote musí byť. Zvážte, kde máte v tom všetkom, čo sa okolo vás deje hranice. Pokiaľ chcete ísť, čo je už na úkor vás a vašej komfortnej zóny. Či sa necháte vtiahnuť do kolotoča emočných výkyvov alebo si vážite svoj pokoj. A rozhýbte sa.

Topánky mi klopkajú hlasnejšie ako by sa patrilo, v tichej ulici si zvuk mojich opätkov drzo privlastní svojich pätnásť minút slávy. Míňam príbehy zatvorené v domoch, oknách, patriace do domových brán. Také, ktoré majú pokračovanie, ale aj jednorázovky. Tie bývajú rýchle ako letný dážď.

Ďakujem kolektívu úrazovej chirurgie a ambulancii plastickej chirurgie v Ružinove, záchranárom, sanitárom, operatérovi, pomocnému personálu a všetkým, ktorí v piatok 21.5. pristupovali k môjmu synovi a k nám rodičom s úctou, ľudsky a urobili všetko, čo sa dalo. Citlivý a opatrný prístup považujem v prípade takéhoto úrazu za kľúčové a som rada, že sme narazili práve na vás. Viem, že ste robili všetko, čo ste mohli.

Mám rada, keď prší a je teplo, stromy vo dvore šumia, počujem hrdličky a na okne sedia holuby. Ale inak je všade ticho. Vzduch je vlhký a suseda odvedľa pri otvorenom okne štrngá príbormi, ktoré kladie na stôl. Záves lenivo povieva, akoby v rytme veľmi pomalého waltzu.

Inak reagujú hypersenzitívne ženy, inak muži a inak dokonca reagujú deti.  Ak sa dobre poznáte a hypersenzitivitu nepovažujete za slabosť, ale za výhodu, prežijete veľmi pestrý a zaujímavý život. Ak si však nedáte pozor, budete zraniteľnejší, rýchlo sa vyčerpáte a budete o sebe pochybovať. Musíte sa naučiť chrániť svoje vnímanie a nastaviť si hranice. Metód je niekoľko a nie sú zložité.

Mojej kamarátke raz niekto položil otázku, prečo nemá vo svojom veku (38) ešte deti. Či je to kariérou, alebo jednoducho nechce. A a či vie, čo sú biologické hodiny. Smutne sa pousmiala, pretože túto neslušnú otázku dostávala často. Ale  nepovažovala za potrebné ľuďom vysvetľovať ako nefunkčné sú jej vaječníky a ako veľmi tým, že je bezdetná trpí. Len si vždy po takýchto otázkach povzdychla a nižšie sklonila hlavu.

Celý život som sa za niečím hnala, stále mi bolo málo. Raz to boli peniaze a kariéra, potom množstvo nepotrebných náplastí vo forme handier, drahých vecí a zážitkov, potom ma hnal hlad po uznaní - či už v práci alebo v rodine. Neskôr som si miliónkrát potrebovala dokázať, kto som. Najlepšie čo najdeštruktívnejším spôsobom. Ideálne s čo najefektívnejším výsledkom.

Chcem vám povedať toto: ďakujem. K vašim emailom som si zobrala pukance, vyložila som si nohy a veľmi pozorne som sa venovala každému komentáru. Pánovi, ktorý ma odhadol, že by som rada podržala Kollárovi a páčilo by sa mi to odkazujem, že nie, nepodržala On nie je môj typ a ja nie som jeho typ. Na to mám v sebe málo plastu a viac mozgových buniek. A ďakujem, už som rodila.

Tento jednoduchý návod patrí všetkým mužom, ktorí sa neberú príliš vážne, majú zmysel pre humor a chápu nadsázku. A single ženám, ktoré denne stretávam. Niektoré sa trápia, niektoré už rezignovali, niektoré to už berú ako bežný fun dnešných dní. Všetky budú pri týchto riadkoch len prikyvovať hlavou, niektoré sa pousmejú a niektoré pokrčia ramenami. Aj ja som jedna z nich.

Za dverami bytov vašich susedov a známych sa odohrávajú príbehy, o ktorých častokrát nemáme ani tušenia. Žite svoje životy,  akoby bol dnešok tým posledným dňom a netrápte seba ani iných predsudkami a zažratým strachom z vlastného zlyhania. Popustite uzdu emóciám, plačte keď máte dôvod, ospravedlňujte sa, ak ste ublížili.

Našťastie som už veľká a už dávno viem, že snažiť sa zapáčiť  všetkým je naháňanie si vlastného chvosta a hnať sa za dokonalým zovňajškom akurát spôsobuje zbytočné zranenia, ale predsa len... Zarazilo ma to. Keby som bola nežný, precitlivelý typ, koľko času by som potrebovala na rozdýchanie takéhoto hodnotenia? Koľko sebavedomia musí človek mať, aby pridelil inému človeku číslo z číselnej stupnice?

Ako oddychujete? Opýtala sa ma láskavá terapeutka a v jej ambulancii zavládlo ticho. Snažila som sa prísť na to, čo tým myslí. Veď predsa večer, napríklad pri varení. Alebo keď deti spia a skladám napríklad opratú bielizeň. Alebo ak ich muž vezme do parku a ja môžem rýchlo upratať, lebo inokedy sa nedá.

Bodyshaming / hanobenie, posmievanie a zosmiešňovanie človeka na základe jeho fyzických predpokladov, ktoré podľa kritika nie sú adekvátne, optimálne alebo dostatočne dobré, pekné, atď/ sa s nárastom sociálnych sietí a rýchlej doby výrazne rozmohol. Nie je nič ľahšie ako z anonymity za klávesnicou ukazovať prstom a posmievať sa z iného človeka.