fbpx

Nie každé Vianoce sú sviatky pokoja, nie všetci sme tam, kde chceme byť. Niekedy to bolí.

Vianoce a ich čaro a nástrahyVtedy na Vianoce

Viem, že do Vianoc sú to ešte nejaké tie týždne, ale ja na jedny konkrétne myslím aj počas roka, niekedy aj v lete. Pripomínajú mi, že sa veľmi ľahko dá prekročiť hranica, cez ktorú sa už nedá vrátiť späť. Že veľakrát zabúdame na seba. Zažila som aj veľa krásnych vianočných sviatkov, ale na tieto, aj keď smutné, myslím ešte dnes, hoci je to už zopár rokov. No už bez hnevu a zatrpknutosti, bez ľútosti. Sú dôležitou lekciou, zabalenou do vianočného baliaceho papiera.

Vtedy som už vedela, že toto budú posledné Vianoce. Aspoň teda také posledné, kedy tomuto celému budem veriť.

Nám dvom, tebe a mne. Ani tak veľmi nešlo o to, že si ma nechal dotiahnuť ten živý strom v snehovo-dažďovej pľačkanici cez polovicu mesta, ani že si sa vybodol na rybu a ešte dvadsiateho tretieho večer hrozilo, že na štedrovečernú večeru bude pečená morka. Skôr to bolo v tom pohľade, ktorým si sa na mňa pozrel a bolo ti úplne jedno, či si na niečo zabudol. Stála som pred tebou v červenom kabáte, pofŕkanom od blata z roztopeného snehu a v ruke som držala vianočnú jedličku. Ale aj keď si pozeral priamo na mňa, bola som neviditeľná.

Videl si len niekoho, kto ťa obťažuje svojimi požiadavkami. Keď som ju v noci v tichom byte ozdobovala, aby boli deti ráno prekvapené, lebo ešte verili kúzlu Vianoc, po tvári mi tiekli slzy a bola som nahnevaná sama na seba, že som toto celé dopustila.

Sľúbila som si, že toto je posledný raz, čo niekomu dovolím, aby sa ku mne takto správal.

Dovolila som ti to ešte niekoľkokrát, lebo vtedy som ešte netušila, ako sa nastavujú hranice a z ktorej strany vlastne treba začať.

Niekedy začiatkom februára som sedela v kúpeľni na okraji vane a cítila som, že toto ďalej nepôjde. Že už nejako nevládzem. Vysmial si ma, že nemám byť z čoho unavená, že naše manželstvo funguje a prečo musím za každú cenu „vymýšľať“. Cítila som únavu, akoby som v rukách držala celý les tých vianočných jedličiek a pozerala som na svoje bosé nohy na kúpeľňovej predložke. Zdalo sa mi, že toto sa deje niekomu inému, toto nemôže byť môj život, moje manželstvo. Ja som predsa šťastne vydatá, môj muž je ten pekný, vysoký a usmiaty chlap, ktorého som si pred rokmi zobrala. Alebo nie?

Pred ďalšími Vianocami umrela omama, len dva dni po tom, čo sme sa vrátili z Jordánska.

Som rada, že nevidela tie črepiny, ktoré z nášho manželstva ostali, pretože ťa mala vždy rada. Ťažko by som jej vysvetlila, že nemám jej odhodlanie, ani nedokážem byť taká veľkorysá k ľuďom ako bola ona, a preto sa nepokúsim ani len náznakom zvrátiť tvoje rozhodnutie, lebo keď si sa raz rozhodol odísť, už nie je cesty späť. Už som jej nestihla povedať, že sa o mňa nemusí báť, že to dám aj bez teba.

Tvoj odchod sa dotkol viacerých ľudí, nielen mňa a detí.

Asi to tak nejak musí byť, že zo dňa na deň už sa ľudia neuvidia, tak, ako ťa už neuvidela moja mama a brat. Bol si, a zrazu si nebol. Ak by existoval nejaký vesmírny zákon, vštepovaný nám, ľuďom, automaticky pri narodení, chcela by som, aby to bolo uvedomovanie si súvislostí. Pohľad zo širšej perspektívy. Niečo v zmysle, že: ja sa teraz rozhodnem takto, lebo je to pre mňa najlepšie, ale zároveň som si vedomý, že tým spôsobujem toto a toto, tomuto a tomuto. Urobím to pokojne aj tak, ale skúsim minimalizovať škody. Skúsim pri tom odchode rozbiť čo najmenej porcelánu. Taká esenciálna zodpovednosť. Naivné? Uhm.

Nie každé Vianoce sú sviatky pokoja, nie všetci sme tam, kde chceme byť. Niekedy to bolí.

Myslite na vaše bubliny, nakoniec, veď nič nie je dôležitejšie. Ale myslite aj na ľudí mimo nich. Všetci si zaslúžime menej samoty, menej prázdna po ľuďoch, ktorí z nejakého – akéhokoľvek – dôvodu už odišli, všetkým nám patria jedličky, ktoré nám niekto pomáha niesť.

Už nie som sama, ale pamätám sa, aké to je.

Žiadna výzdoba, koledy, ani vôňa vianočných medovníkov nezaplní to prázdne miesto. Oslovte susedov, podarujte im malé drobnosti, dajte neznámemu človeku len tak do ruky čokoládového Mikuláša, bezdomovcovi odneste polievku. Pošlite peniaze, ak môžete, tam, kde to potrebujú. Zapáľte sviečky v okne, za každého, kto tu už nie je. Poprajte pokoj tým, ktorí odišli za niekým iným. Spomeňte si na všetko dobré, čo sa stalo tento rok a kde ste ho mohli urobiť ešte lepším. Prajte si niečo aj pre seba, verte, že si zaslúžite to najlepšie. Myslite na to, že všetko sa predsa deje z nejakého dôvodu. Uleťte si a verte, že bude dobre, napriek všetkému.

Vyskúšajte to, možno sa stane malý zázrak.

Kedy inokedy, ak nie teraz.

Veď zázraky nemusia byť len tie vianočné.

Nora Remiarová

Autorka je redaktorka a blogerka

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Vianoce a vyhorenie? 

Tieto Vianoce budú zase raz v Lockdowne. Ako si ustrážiť dobré vzťahy? Priznať smútok alebo sa aj nasilu tváriť, že sme v pohode? Aj o tom sme sa rozprávali so Zuzanou Reľovskou…

Mohlo by vás zaujímať