Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Vesmír sa nespojí, to ľudia
Varovanie: toto je namäkko článok. Autorka sa nachádza v emočnom rozpoložení a balansuje na rímse všetko objímajúcej lásky k ľuďom.
Pred nedávnom som nečakane prišla o prácu.
Aj keď nie som žiadna panikárka, som samoživiteľka, živnostníčka, takmer okamžite sa u mňa aktivovali klasické strachy: ako prežijem, či mi pošle exekúciu najprv sociálka, alebo zdravotka, že za rohom sú Vianoce a že som vlastne pekne v pr… v nepríjemnej situácii, keďže moje úspory som minula v prvej vlne korony. Prestala som spať, lebo môj mozog fičal na plné obrátky najmä v noci, kedy hľadal spôsob, ako z tohto von.
Bolo mi zle od žalúdka, všetku svoju energiu som venovala tomu, aby si moje rozpoloženie nevšimli deti a môj priateľ, ktorého som v novom vzťahu nechcela vystavovať mojim chmáram a prípadným úzkostiam. Zvážila som všetky možnosti, rozhodila siete, začala chodiť na pohovory… ale viete, ako je to… na 44-ročnú ženu nečakajú zástupy zamestnávateľov, ktorí ju chcú zamestnať. Dostala som sa do situácie, kedy som mohla všetko len pustiť a počkať, čo bude. S rizikom, že to môže dopadnúť aj veľmi zle. Nič som nemala pod kontrolou, musela som urobiť to, čo mi ide najhoršie: trpezlivo vyčkať.
A nestalo sa nič. Respektíve, nie, čo to rozprávam, stalo sa VŠETKO… a ešte trochu viac.
Moja sieť ľudí okolo mňa sa potichu zaktivovala. Každý deň som okolo seba videla a počula ľudí, ktorí sa zaujímali. Volali mi kamarátky, pýtali sa, čo robím (nenápadne mapovali moje rozpoloženie), vytiahli ma na babskú jazdu do hôr, sondovali, ako mi je a ako to zvládam. Prišli ponuky na prvé pohovory, moji známi rozhodili siete, pýtali si moje CV, aby ho poslali ďalej iným známym a svojim kontaktom, posielali denne linky s ponukami na voľné pracovné pozície v ich firmách a okolí.
Suseda a dobrá kamoška v jednom mi dohodla pracovný pohovor vo veľkom korporáte a bez mihnutia oka sa za mňa zaručila, blízka kamarátka mi ponúkla peniaze, druhá, sama sa nachádzajúca v neľahkej situácii, mi napísala, že mi vie kedykoľvek pomôcť, ak bude treba. „Cítim, že si máme pomáhať, z diaľky pozorujem, ako sa všetkým predieraš a úprimne a odhodlane tomu čelíš“, napísala mi.
Dojalo ma to a rozsmoklilo za obrazovkou počítača v kancelárii. Pomohla mi viac, ako si vie predstaviť, týmito slovami, jej empatiou, účasťou a silnou súdržnosťou, ktorá sa hľadá ťažšie, než ihla v kope sena.
Pozorovala som, čo sa to vlastne okolo mňa deje.
Všetci tu boli pre mňa. Nič som nemusela. Nič som nechcela. Slová, uistenia a podpora sa ukazovali úplne samé od seba. Akoby som len sedela na mieste a predo mnou sa odohrával film. Len som užasnuto sledovala, ako sa o mňa niekto stará. Frajer mi raz večer povedal, že sa nemusím báť… a aj keď sa to týkalo úplne inej veci, presne to som z neho od začiatku cítila. Dôveru, istotu. A pokoj. Už len to, že som si ráno sadla k raňajkám a káve, ktorú pripravil, bol tam v tej chvíli pre mňa a v tichu kuchyne plánoval náš ďalší spoločný deň, na mňa pôsobilo ako liek.
Po toľkých rokoch som to konečne nebola ja, kto niečo alebo niekoho zachraňoval! Mala som pocit, že mám okolo seba neviditeľnú, ale funkčnú záchrannú sieť.
Chvíľu som zápasila s pocitom prehry, so stratou sebavedomia.
Aj keď si verím a považujem sa za silného človeka, aj tak som o sebe začala pochybovať. Prečo sa mi toto stalo? Čo som urobila zle? Čo keď sa nikde nezamestnám? Ako uživím deti? Čo budem robiť doma, aby mi nepreplo? Som po 40-ke a hľadám prácu. Som ešte schopná v tomto veku súperiť s mladými ľuďmi, hľadajúcimi si zamestnanie?
Intuitívne som cítila, že sa musím vydýchať a nesmiem dovoliť úzkosti, aby mala nado mnou kontrolu. Že ja sama musím prestať kontrolovať niečo, na čo nemám žiaden dosah. Že to, čo robím v tejto chvíli, je dosť a úplne to stačí… len nepanikáriť a sústrediť sa na túto chvíľu. Neriešiť, čo bude zajtra, čo ak to nedopadne dobre, čo keď sa mi nepodarí vyriešiť to celé včas…
Nie, nestal sa žiaden zázrak a vesmír sa nespojil, aby som mala, čo chcem a čo potrebujem.
Boli to ľudia, ktorí sa spojili. Moji ľudia.
Dojali ma svojou oddanosťou a nech bude ako chce, to, čo som videla a ako som sa cítila vo chvíli, kedy som potrebovala podporu a tá prišla, to je tá message, ktorú som hľadala. Zloženky za mňa nikto nezaplatí, ale ja sa cítim bohatšia, ako kedykoľvek doteraz.
Ťažko sa mi orientuje vo svete, ktorý je plný tlaku a nervozity, ale aj tak verím ľuďom.
Môj súkromný a osobný svet je plný láskavosti a pomoci, a to je veľmi dobrý začiatok.
Lebo ak všetci začneme od seba, od našich malých bublín plných ľudí, na ktorých sa môžete spoľahnúť, pôjde to potom aj vo veľkom.
My, ľudia, ešte nie sme stratení, verte mi.
A sledujte, čo sa okolo vás deje… možno vám práve niekto podáva ruku.
Je to pocit, ktorý želám každému z nás.
Autorka je redaktorka a blogerka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
Pozrite si aj…
Divné veci, ktoré sa vám môžu diať, keď žijete s človekom s narcistickou poruchou. Ako z toho von? Ako zistiť, že váš partner alebo šéf je v podstate chorý? Pozrite si rozhovor so Zuzanou Zacharovou. Keď vám dá zmysel a môže pomôcť ďalším, dajte nám odber na YouTube a/alebo zdieľajte…
