Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Mám šťastie na ľudí okolo seba
Môjmu mladšiemu synovi, o tri týždne jedenásťročnému, museli lekári úrazovej chirurgie po minulotýždňovom úraze amputovať polovicu ukazováka pravej ruky. Nebudem opisovať detaily tohto hrozného úrazu. Ako matka ho budem mať doživotne pred očami.
Ako v spomalenom filme som videla ako pred vchodom centrálneho príjmu zastavuje sanitka, z nej vystupuje učiteľ môjho syna, niečo mi hovorí, ale vidím len ako otvára ústa. Zvuk sa ku mne nedostane. Chvíľu pred tým ma do nemocnice priviezla šéfka, ale na to si spomeniem až o pár hodín, keď už bude po všetkom.
V sanitke sedí môj syn. Neplače. Ruku má obviazanú a ošetrenú záchranármi.
„Na sál“, počujem niekoho hovoriť. Mám pocit, že sa to týka niekoho iného, nie nás. Už vôbec nie jeho. Môjho malého. Veď to je určite nejaký omyl, veď takéto sa deje len vo filmoch.
Všetko sa zrýchľuje. Neviem ako a sme v úrazovej ambulancii. Okolo mňa pobehuje personál, niekto ma drží za plece a hovorí, aby som sedela pri ňom. V tej chvíli by ma nič iné ani nenapadlo. Viem, že nesmiem revať, lebo sa na mňa pozerá tými vydesenými očami. Nekričí, neplače, len opakuje, že ho to veľmi bolí. Trasú sa mu nohy.
V tej chvíli už viem, že chirurg si na konzultáciu zavolal kolegu a zistili, že posledný článok prsta je takmer odtrhnutý. A nič sa už nedá robiť.
Vysvetľuje mi to. Stojíme za plentou tak, aby nás moje dieťa nepočulo a dozvedám sa, že príde o prst pravej ruky nad stredným kĺbom.
Snaží sa mi povedať detaily a ukazuje na svojom prste kde končí kosť a prečo musia vziať celú polovicu. Ja len okrajovo vnímam, čo sa deje. Hučí mi v ušiach a potím sa. Musím mu to povedať, rozhodnem sa. Mladému chirurgovi sa viditeľne uľaví.
Sadnem si k nemu na okraj postele, položím ruku na zakrvavené nohavice a počujem svoj hlas, ako hovorí: „Teo, zhlboka sa nadýchni. Ideš na sál a musia ten poškodený prst odstrániť. Teraz si v šoku a postupne si spojíš čo som ti povedala, ale musí sa to urobiť rýchlo, nemôžeme čakať. Je to len kúsok prsta… Ruka je funkčná a pohyblivá.“ Opakujem slová chirurga, ktorý mi pred chvíľou oznámil, že zavolá na sálu, aby ju pripravili.
Syn si uvedomuje čo hovorím a prikývne. Jeho jedenásťročný mozog spracúva informácie, na ktoré vplýva bolesť, šok, stres. Chce len niečo na bolesť, podchvíľou stráca vedomie. Prichádza môj exmuž. Plače. Náš malý, druhorodený syn. Bolí to, pretože ste v tej chvíli bezmocní. A aj keď viete, že sa na svete dejú aj horšie veci a ľuďom sa dejú oveľa hrôzostrašnejšie príbehy… stále nič z toho, čo sa práve deje, nedáva zmysel. A vy máte pocit, že toto je len zlý film, čo ste kedysi videli.
Pokladáte si milión otázok.
Prečo on, ako sa to vlastne stalo, dalo sa tomu zabrániť, bude si to vyčítať? Bude sa báť, bude ho to na stále bolieť? Zvládne to, keď pochopí, že ruka už bude iná, že prst je definitívne preč? Hovoríte si, že toto by nemal zažívať žiadny rodič, že je úplne proti prírode pozerať sa na to, ako vaše mláďa niečo bolí. Prehrávate si jeho dennú rutinu a premýšľate či by všetko bolo inak, ak by ste niečo urobili inak ako obvykle. Mávnutím prútika by ste to všetko vzali na seba, ak by sa dalo. Ale nedá sa.
Keď ho vezmú na sál, všetko mi docvakne. Po tvári mi tečú slzy. Dala by som všetko na svete a všetky moje prsty, výmenou za tie jeho. Sedím opretá o stenu na chodbe pred operačnou sálou, snažím sa ostať silná kvôli nemu, ale cítim, že už nemám energiu. Snažím sa nemyslieť na to, čo sa práve teraz deje na operačnej sále.
Po troch dňoch
Prvé dva dni po jeho úraze, resp. ich detaily, si takmer vôbec nepamätám, zlievajú sa mi do jednej šmuhy. Sme doma a ruka je po prvom preväze. Veľa sa o tom rozprávame, hovorím mu, aké to bude. Čakajú ho pravidelné preväzy na plastike, potom hojenie, rehabilitácia a prípadné riešenie protézy. Ubezpečujem ho, že dnešné protézy vyrábané zo silikónu vyzerajú dokonale prirodzene. Ako skutočný prst. Navrhnem mu, že keď bude chcieť vidieť ako to vyzerá, ukážem mu fotky protéz na internete.
Opatrne sa ho pýtam, či sa bojí, či mu je ľúto a či sa obáva reakcií okolia. S pokojom a rozvážne mi odpovedá. Chápe, že môže prísť hnev aj smútok, že o tom treba hovoriť. Prvýkrát vidím, aký je na svoj vek zrelý. Ako pokorne prijal situáciu. A cítim, že mi dôveruje, pretože mi dovolí vidieť aj jeho strachy.
Cítime obrovskú podporu okolia.
Ľudia telefonujú, zaujímajú sa, prejavujú účasť. Triedny učiteľ píše niekoľkokrát denne, volá riaditeľka školy. V pondelok prichádzajú synovi spolužiaci a v byte je odrazu 19 detí. Prinášajú darčeky, sladkosti a list. Spolužiačka Miška mu v ňom píše, že ju mrzí čo sa stalo, ale že stoja všetci za ním a že ho podržia. Že nie je sám. Slová jedenásťročného dievčaťa ma dojímajú. Ona si zatiaľ neuvedomuje, aké dôležité sú jej slová. A ako veľmi v tej chvíli pomáhajú.
Že pre neho v tej chvíli nie je nič väčšie, ako akceptácia jeho najbližších – malých ľudí v jeho veku. A tiež ich nefalšovaná a úprimná podpora.
Cítim silnú vďaku k tejto malej žene, ktorá svojim detským jazykom prejavila účasť.
Večer sedíme so synom v posteli, hladkám ho po vlasoch, čakáme kým bude pol desiatej aby si mohol vziať antibiotiká. Funguje na liekoch proti bolesti, bez nich by to ešte nešlo. Každých päť hodín sa zranené tkanivo ozýva a je čas na nový liek.
Do ticha izby odrazu povie: „Je to nepríjemné, mama, lebo to už nebude ako predtým. Prišiel som o kúsok prsta. Ale mám obrovské šťastie na ľudí okolo mňa. To nemá hocikto.“
Až teraz mi v hrdle narastie naozajstná, obrovská hrča.
Nevadí mi, že vidí, ako plačem. Mám decko ktoré sa len tak nevzdáva a napriek všetkému čomu sa musel prizrieť, nestratil schopnosť vidieť to dôležité. Som šťastná, že si môj syn nevybral cestu zatrpknutia a frustrácie, ale našiel to lepšie, vybral si to takto.
Minulý týždeň sa môjmu synovi z minúty na minútu zmenil život. Už nič nebude ako predtým a pre jeho jenenásťročnú detskú dušu je to riadna nálož. Vieme, že prídu ťažké momenty a že rehabilitácia bude zdĺhavá. Aj to, že ľudia sú necitliví a v prvom rade sa musíme obrniť trpezlivosťou.
Ale mám syna, ktorý mi ukázal, ako s pokorou prijať aj to zlé a ostať silný. Keď bude väčší, vysvetlím mu, že som zreteľne uvidela ten tuhý koreň. Ale najmä viem, že si dokáže v hlave upratať a nastaviť veci tak, aby ich dokázal zvládnuť.
A toto je niečo, čo by sme sa mali naučiť aj my, dospelí. Nenechať sa zlomiť tým, čo sa nám deje v životoch. Dýchať ďalej, nezatrpknúť, nedovoliť hnevu a ľútosti, aby určovali, ako budeme ďalej žiť.
Objímte svoje deti, sú silnejšie, ako si myslíte.
Ďakujem kolektívu úrazovej chirurgie a ambulancii plastickej chirurgie v Ružinove, záchranárom, sanitárom, operatérovi, pomocnému personálu a všetkým, ktorí v piatok 21.5. pristupovali k môjmu synovi a k nám rodičom s úctou, ľudsky a urobili všetko, čo sa dalo. Citlivý a opatrný prístup považujem v prípade takéhoto úrazu za kľúčové a som rada, že sme narazili práve na vás. Viem, že ste robili všetko, čo ste mohli.
Autorka je redaktorka a blogerka
