fbpx

Musela si pribrať aspoň 100 kíl! Bodyshaming /zosmiešňovanie človeka sa rozmohlo!

Musela si pribrať aspoň sto kíl

Bodyshaming /zosmiešňovanie človeka sa rozmohlo

Bodyshaming / hanobenie, posmievanie a zosmiešňovanie človeka na základe jeho fyzických predpokladov, ktoré podľa kritika nie sú adekvátne, optimálne alebo dostatočne dobré, pekné, atď/ sa s nárastom sociálnych sietí a rýchlej doby výrazne rozmohol. Nie je nič ľahšie, ako z anonymity za klávesnicou ukazovať prstom a posmievať sa z iného človeka.

Neviem či ste si všimli, ale odkedy sme online, rastie odvaha a graduje bojovnosť.

Nikdy nebolo za svietiacimi obrazovkami elektroniky toľko hrdinov, ako v dnešnej dobe. Chýba vychovanie, hranice, súdnosť a v niektorých prípadoch aj sebareflexia, pretože často sú posmievačmi práve ľudia skrývajúci svoj vlastný komplex, alebo nedostatok sebavedomia. Keď sa s tebou doma nebaví ani vlastný pes, čo urobíš aby si svet všimol že niekto taký výnimočný a skvelý ako ty existuje? Áno, ideš na net, tam vypľuješ svoju frustráciu beztrestne inému človeku do tváre.

Bodyshaming tu bol od nepamäti, ale až dnes sa ním ľudia začínajú poriadne zaoberať.

Paradoxne až keď sa rozliezol už úplne všade a stal sa pohodlnou, dobre lepiacou nálepkou, až teraz si začíname všímať čo je a čo nie je v poriadku. Alebo inak – hodnotiť vzhľad iného človeka posmešne, to nie je v poriadku nikdy. Tí z nás ktorí mali šťastie sa to naučili už doma od svojich rodičov, tí ostatní – dúfajme – dostanú postupne lekciu.

Celý život som bola štíhla, športovala som, venovala som sa plávaniu.

Žili sme v zahraničí v arabskej krajine, chodila som tam do školy a rozdiel vo farbe pleti, ani výzore som nikdy neriešila. Ak sa stalo, že sme sa ako deti niekedy dostali do roztržky a prípadne sme si chceli navzájom nadávať, mama mi hneď vysvetlila že výzor je niečo, čo sa nehodnotí nikdy. Rodíme sa s ním a je to niečo, čo nás robí unikátnymi, každého inak. Už ako dieťa som chápala že medzi nami žijú ľudia aj s rôznymi hendikepmi a že to je život, sú takí ako my ostatní, len mali menej šťastia.

Práve im, hovorievali mi naši, treba pomôcť, stáť pri nich a dať im najavo že sú presne ako ty, ja, ako všetci ostatní, aby necítili žiaden rozdiel v tvojom správaní, ani žiadnu ľútosť. Na týmito slovami veľa rozmýšľam odkedy mám deti.

V tehotenstvách som pribrala.

Pri prvom synovi 25 kíl a pri druhom úctyhodných 30. Mala som vysoký tlak, tehotenskú cukrovku, pichala som si inzulín a o psychickej pohode som mohla akurát tak snívať. Najkrajšie obdobie ženy, písali múdre knižky, ale ja som sa uzatvárala stále viac doma a do seba. Pri prvom synovi mi to ešte nedochádzalo, len som sa necítila dobre, ale hovorila som si, že to prejde. Porodím, oddojčím, schudnem.

Roky ale ubiehali a nič, ja som bola stále…veľká, ako opatrne hovorievali ľudia v mojom okolí. Moje sebavedomie a ego mali rozmer legovej figúrky, cítila som sa neisto, zraniteľne, uvedomovala som si že mám dve krásne zdravé deti, ale nemám energiu na nič. Zaoberala som sa tým, aby som stretla čo najmenej ľudí, aby som nemusela nikam ísť, aby nebolo treba udržiavať žiadne osobné kontakty. Najradšej by som strávila život zavretá doma, medzi štyrmi stenami.

Kamkoľvek som išla, stretávala som sa s rôznym typom reakcií: Nora, si to naozaj ty?

Alebo správa od kamošky v správe: nechcela som sa ťa to pýtať osobne, ale…si chorá? Keď som ťa nedávno videla, veľmi ma šokovalo ako vyzeráš. Pri stretnutí s bývalým frajerom na oslave narodenín nášho kamaráta ma úplne odzbrojilo, keď mi pred skupinou ľudí povedal že som musela pribrať aspoň sto kíl, odkedy sme sa nevideli. Ani len netušil koľko námahy ma to stálo, kým som sa presvedčila na tú oslavu ísť, pozbierať nejakú energiu a nehanbiť sa za seba.

Bodyshaming /zosmiešňovanie človeka sa rozmohlo
Bodyshaming /zosmiešňovanie človeka sa rozmohlo

Dopracovala som to až k terapeutovi do ambulancie.

Bola som unavená, bez akéhokoľvek sebavedomia, mala som pocit že niekde tam vnútri síce som ja, ale zožrala ma nejaká iná žena, oveľa, oveľa väčšia. Na terapiách som okrem iného pochopila že tak, ako väčšina ľudí, aj ja hodnotím „cenu“ človeka podľa vzhľadu a fyzických dispozícií. Len ja takto hodnotím sama seba. Neverím že som kvalitným človekom, pretože kvalitný človek je ten krásny, fit, štíhly a bez chybičky.

Trvalo mi takmer desať rokov kým som pochopila čo je sebaláska a čo skutočne znamená mať sa rád so všetkým, čo ku mne patrí. Terapie ma mnohému naučili, najmä v kontexte pohľadu samej na seba, ale čo je najdôležitejšie, dokázala som čeliť svetu aj v svojej fyzickej podobe, ktorú som roky sama odmietala. A ako môžete mať radi ľudí a svet okolo vás, ak nemáte radi najprv sami seba? Teraz, už o 30 kíl ľahšia a bez komplexov ktoré ma sprevádzali  posledné dlhé roky som oveľa citlivejšia, ak vidím že je na niekom páchané takéto zosmiešňovanie.

Takto nejako – veľmi zjednodušene – sa môže cítiť človek, ktorému sa posmievajú alebo komentujú jeho vzhľad.

Tí šťastnejší len mávnu rukou, ale nie každý je takto odolný. Verte mi, že každý obézny človek si uvedomuje, že obezita je nepekná vec a väčšina ľudí s nadváhou vie aj to, že má efekt na zdravie. Veľa obéznych ľudí robí všetko preto, aby schudli. Veľa z nich nerobí nič. Často za svoj výzor môžu sami, nikto to nespochybňuje, ale vy poznáte príbeh toho človeka a už ste v jeho topánkach prešli nejaký kus cesty, aby ste vedeli čo za tým všetkým je? Či je za jeho nadváhou depresia, gény, choroba, alebo pokojne aj nedisciplinovanosť, ale čo je vás do toho?

A kto sme my, aby sme vôbec  hodnotili niekoho vzhľad? V čom sme lepší, aby sme ukázali prstom? Je obézny múdry človek horší ako štíhly múdry človek? To že sa nám podarilo poraziť nejakého z našich démonov, že máme menej kíl, krajšiu postavu, viac vyrysovaných svalov, to nám dáva nejakú morálnu vstupenku do ringu, kde ostatní, tí menej fit, dostanú po držke?

Fuj. Hanbím sa za každého diskutujúceho kto hodnotí kvalitu človeka jeho výzorom.

Či sú to kilá, pleť, tvár, okuliare, postihnutie, farba pleti,  akákoľvek odlišnosť. Vy, ktorí tak radi hodnotíte, postavte sa každé ráno sa pred svoje pomyselné zrkadlo, pozrite sa sami sebe do očí a testujte, či neodvrátite zrak.

A ak ste dokonalí, pobozkajte sa. Takých samodiagnostikovaných a perfektných ako vy,  sú online celé zástupy. Nakoniec to bude ten posledný bozk, ktorý vám niekto dal. Pretože ak všetko pôjde dobre a svet prestane rozdeľovať ľudí na pekných a škaredých, budeme mať konečne šancu venovať sa tým, ktorí sú dobrí.

A to vy nie ste.

Nora Remiarová

Autorka je blogerka

Mohlo by vás zaujímať…

Existuje ideál ženskej krásy? Rozhovor s Vladom Zlatošom

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová