Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako sa naučiť oddychovať a spomaliť…
Tíško, tichúčko
Vonku ticho padá sneh, v byte tikajú hodiny. Mačka pozoruje vtáky za oknom a vyzerá to tak, že jej toto vákuum úplne vyhovuje.
Mám rada takéto dni, kedy je priestor a čas dotknúť sa svojich vlastných myšlienok.
Nezvoní budík, nepípajú notifikácie na mobile, som vydaná napospas sama sebe. Užívam si ten pokoj, akoby sa všade zastavil čas. V kuchyni pradie umývačka a ja mám na kolenách rozčítanú knihu. Kým začnem novú kapitolu, pozerám ešte chvíľu na vločky poletujúce za oknom a na fotku mojich detí na parapetnej doske. Dnes oddychujem.
Nebolo to vždy tak. Boli časy, kedy som sa nevedela zastaviť. Dokázala som za deň stihnúť milión vecí, stretnúť veľa ľudí, mozog fičal na plné obrátky a v mysli som mala otvorených množstvo tabuliek. Večer som nemohla zaspať, prehrávala som si deň, čo treba zajtra? V mysli mi nabiehali čísla ako na kalkulačke, robila som si pomyselné zoznamy komu zavolať, ako posunúť meetingy, čo pripraviť šéfovi ako podklad na poradu, že treba zavolať do materskej firmy kvôli číslam na najbližší finančný report, ako čo najefektívnejšie rozvrhnúť deň.
Môj život bol práca a práca bola môj život.
Keď sa mi neskôr narodili deti, pridala som do tohto dobre naolejovaného systému rodinu. V hlave som len trochu posunula tabuľky z kancelárie a pridala som do zoznamu čo nakúpiť, stihnúť kúpiť plienky, navariť kým budú deti spať, potom na ihrisko, zaplatiť účty, zavolať do servisu, mame, ísť pozrieť s deťmi do zoo, čo cez víkend, kúpiť darčeky svokre, vytriediť veci z ktorých deti vyrástli, večer upiecť chlieb, preložiť texty ktoré ma čakali v inboxe, lebo veď k materskej sa hodí každé euro…
Jedného dňa, po rokoch, som už nevládala ďalej.
Nevedela som čo sa deje, hľadala som v tom vzorci môjho života chybu, stále dokola. A nič. Nerozumela som tomu prečo zrazu veci nevychádzajú, prečo ma nič nebaví ako predtým, kde sa stratilo tých xy hodín môjho dňa. Úprimne ma šokovalo, že zrazu nestíham. Že moje pomyslené zoznamy v hlave nejako prestali fungovať, nič nešlo hladko ako doteraz. Cítila som sa ako vytlačený citrón, ako pokrčený papier. Chýbala mi šťava, ale netušila som, ako ju dotankovať. Dostalo ma to až do ambulancie terapeutky. Potrebovala som rozlúsknuť ako je možné, že niekoľkoročné systémy zrazu nefungujú.
Ako sa naučiť oddychovať a spomaliť?
– Ako oddychujete?
Opýtala sa ma láskavá terapeutka a v jej ambulancii zavládlo ticho. Snažila som sa prísť na to, čo tým myslí. Veď predsa večer, napríklad pri varení. Alebo keď deti spia a skladám napríklad opratú bielizeň. Alebo ak ich muž vezme do parku a ja môžem rýchlo upratať, lebo inokedy sa nedá.
Usmiala sa.
– Naučíme vás oddychovať, moja. Je to ľahké, len ste to nikdy nerobili. Teraz starnete a už nevládzete. Nemáte čas pre seba, máte malé deti, vyhoreli ste a nerozumiete čo sa deje. Ľudia zameraní na výkon veľakrát prichádzajú až v hodine dvanástej, najvyšší čas.
Pamätám si, ako sa mi vtedy pred rokmi, v tej ambulancii a v pohodlnom kresle uľavilo.
Ako mi padol zo srdca balvan, lebo mi niekto povedal, že je so mnou všetko v poriadku, že som len normálne unavená. Že únava je veľakrát najmä psychického charakteru a že sa nedá ísť na sto percent donekonečna, lebo telo si pauzu vypýta. Tiekli mi po tvári slzy, lebo ma niekto len jednoducho počul, videl a poradil mi, ako z tohto kola von. Povedal mi, že byť unavený a potrebovať vypnúť je ľudské, normálne, prirodzené.
Naučila som sa spomaliť, robiť denne len zopár vecí.
Zastaviť sa, pozrieť sa z okna. Počúvať rádio, hudbu. Po rokoch som si na 10 minúť cez deň sadla v obývačke na zem a pozorovala dianie okolo mňa. Skúšala som sa orientovať na seba, na svoj dych, na svoje telo. Robiť si drobné radosti, tráviť čas len s tými, s kým chcem. Nerobiť nič nasilu, neplniť cudzie očakávania, len svoje vlastné. Nebáť sa len tak byť. Nebáť sa nestihnúť, vynechať, neplánovať zbytočne veľa a …dovoliť si urobiť aj chybu.
V mnohom mi toto moje minulé obdobie pripomína súčasnú koronovú situáciu.
Izolácia nám ukázala, že nevieme vypnúť. Že nevieme spomaliť a len tak byť, so sebou samými. Čas a priestor, ktorý máme zrazu priamo pred sebou, lebo ho trávime doma, sa stal strašiakom. Potrebujeme, aby naše životy fičali na plné obrátky, bojíme sa, že nám niečo utečie. Že ak sa na chvíľu spomalíme, svet na nás zabudne. A že budeme rýchlo nahradení niekým iným.
Ako sa naučiť oddychovať a spomaliť? Niekedy je spomalenie cesta von.
Nechce sa mi ezotericky mudrovať a filozofovať nad dôvodmi, pocítila som ich na vlastnej koži a úprimne to prajem každému, koho svet je jedno veľké, krútiace sa koleso. Ľúto mi je, keď vidím ako rýchlo žijeme, ako sa vyčerpávame a zbytočne na seba vyvíjame tlak. Dá sa to aj inak, je najvyšší čas.
Už ste dnes len tak sedeli a pozerali pred seba? Zhlboka sa nadýchnite a pozorujte svoje okolie, na chvíľu. Počúvajte zvuky okolo vás. Spomeňte si ako znie hlas niekoho, koho máte radi. Pozorujte detaily. Nikam sa neponáhľajte.
Svet je krajší a farebnejší, keď ho nasávate naplno.
Autorka je redaktorka a blogerka
Prieskum je anonymný a slúži iba na zamyslenie.
