Aj mamy potrebujú kúsok súkromného šťastia, oddeliteľného od všetkého ostatného, aspoň do jednej dlane…

Šťastie nie je zadarmo a aj keď je krásne, niekedy bolí ako sviňa.

Každý máme inak nastavený meter, svoje hranice, mantinely a možnosti. Pochybujem, že šťastie sa dá definovať, pretože je to len stav mysle, duševné rozpoloženie, častokrát je to gýčová, vysnívaná predstava alebo možno len obyčajná fatamorgána.

Terapeut mi raz povedal, že človek je reálne šťastný len občas, že šťastie je mizivé.

Zarazilo ma to, pretože za šťastím sa tak nejak ženieme všetci a u terapeutov k nemu hľadáme skratku. Akoby nám mohli ukázať, kadiaľ ísť. Knihy a publikácie o šťastí zaplnili kníhkupectvá, dozvedeli sme sa, že šťastie sa ti prizrie, najmä ak nie si zaťažený na materiálno, ak máš doma upratané a čo najmenej vecí a každé ráno si ustelieš posteľ.

V priebehu posledných dvoch rokov sa u mňa všetko zmenilo.

Prekreslil sa mi v podstate celý život, stratila som status vydatej ženy, svoje pracovné postavenie a aj množstvo ilúzií. Napriek tomu som získala niečo nové. Pokoj. S ním prišlo more skúseností, stretla som nových, úžasných ľudí, zamilovala som sa, rozišla, opäť zamilovala, zažila som neskutočný stav eufórie z pocitu, že som opäť „niekoho“, pocítila som neuveriteľný pocit vyčerpania a únavy zo života samoživiteľky.

Napriek všetkému je môj život bohatý vďaka dvom malým ľuďom, už takmer mužom, ktorí ma učia viac, ako by ma mohol ktokoľvek alebo čokoľvek naučiť. Posledné roky mi ale ukázali, že aj mamy potrebujú kúsok súkromného šťastia, oddeliteľného od všetkého ostatného, aspoň do jednej dlane.

Mám svoju hŕstku ľudí, vlastnú bublinu, ktorú rokmi preveril čas a vďaka nim sa mi vojde toho šťastia aj do dvoch dlaní. 

Naučila som sa za posledné roky veľa o sebe a o svojich možnostiach, o svojich mínusoch a hendikepoch, pochopila som veľa súvislostí medzi mnou a mojimi rodičmi, zažila som absolútny, až desivý pocit zodpovednosti za iného človeka, na svoj život som sa začala pozerať inými očami, opatrnejšie.

Začala som si vážiť čas, okamih, pretože vidím, ako naozaj strašidelne rýchlo plynie a už zajtra sú veci inak, ako dnes.

Vyhľadávam pokojné vody a drámu pozorujem z bezpečnej vzdialenosti.

Nepotrebujem už byť všade, vyberám si, s kým trávim čas.

Najmä posledný rok nám ukázal, že nikto nevieme, koľko ho v skutočnosti máme.

Už sa nebojím, že niečo nestihnem. Že sa jedného dňa zobudím a deti tu nebudú, lebo budú žiť svoje životy. Už viem, že aj toto je šťastie, vedieť veci pustiť, nechať ich samé plynúť. Nechať ľudí, ktorí potrebujú odísť, aby odišli. Nedržať sa predstáv a nakreslených osnov.

Premýšľam a hodnotím inak, ako kedysi.

Vzťah už nepovažujem za romantický prístav istoty a lásky. Treba ho brať vážne, ale nie príliš. Zistila som, že funguje len vtedy, ak sa obaja oň starajú a snažia sa. K tomu patrí množstvo energie, tolerantnosti a najmä absolútna istota v tom, že toho druhého chcete aj vtedy, keď máte práve chuť z toho všetkého vycúvať a rýchlo utiecť čo najďalej. Nie je nič osviežujúcejšie, ako tiché pochopenie dvoch ľudí, a neexistuje lepšie záchranné koleso, ako spoločný smiech.

Šťastie nie je zadarmo a aj keď je krásne, niekedy bolí ako sviňa.

Ale nikdy by som nemenila.

Za ten, síce prchavý, ale návykový a opojný pocit krásy to rozhodne stojí.

Nora Remiarová

Autorka je redaktorka a blogerka

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Pozrite si aj…

Divné veci, ktoré sa vám môžu diať, keď žijete s človekom s narcistickou poruchou. Ako z toho von? Ako zistiť, že váš partner alebo šéf je v podstate chorý? Pozrite si rozhovor so Zuzanou Zacharovou. Keď vám dá zmysel a môže pomôcť ďalším, dajte nám odber na YouTube a/alebo zdieľajte…