Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Všetko bude aj tak inak
Narodila som sa v roku, kedy sa New York ocitol na 25 hodín bez elektriny. V tomto roku tu dokončili aj stavby World Trade Center, do ktorých o 24 rokov neskôr narazia lietadlá a svet už nebude ako predtým. Na Slovensku Modus získava Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev, Marika Gombitová je ich začínajúcim objavom a o tri roky sa jej život navždy zmení počas tragickej dopravnej nehody. Môj budúci muž, v tom čase 7-mesačný, žije 210 kilometrov od miesta, kde som sa narodila, o 29 rokov sa stretneme a o 43 rokov rozvedieme.
Tento rok uvádza George Lucas prvýkrát do kín Star Wars a v čase, kedy píšem tento článok, o 44 rokov neskôr, je táto legendárna snímka ešte stále populárna a pozerajú ju už moje deti. V čase môjho narodenia neexistuje na Slovensku internet, na tento zázrak si ešte pätnásť rokov počkáme. Nikto nepredpokladá, že sa zmení súčasný politický režim, a zmení sa už o 12 rokov. Moji rodičia ešte netušia, že najlepšie roky svojho manželstva prežijú v Afrike a že pre mňa to bude pravdepodobne prvý kontakt s kozmopolitnosťou a všehochuťou sveta, do farebnosti ktorej budem potom zamilovaná už po celý život.
O desať rokov si siahne na život Dalida, francúzska speváčka a herečka narodená v Káhire, ktorá mi celý život bude pripomínať detstvo a obývačku, z ktorej okna som sa pozerala smerom do saharskej púšte a v očiach malého dievčaťa bola práve ona tou rozprávkovou princeznou s dlhými ohnivými vlasmi, cválajúcou po horúcom egyptskom piesku. Zomiera Elvis Presley, aj keď vlastne neumrie nikdy.
Muž, s ktorým prežijem najkrajšie obdobie môjho života a už nikdy na neho a na tú intenzitu nezabudnem, práve nastupuje na vysokú školu a žije pri studenom Severnom mori. Žena, ktorá zásadne ovplyvní môj život, ale stretneme sa až o 36 rokov neskôr, má práve šesť. Ulica, na ktorej sa po prvý raz uvidíme, ešte neexistuje.
Nie vždy dokážeme zmeniť to, čo bude.
Sme húževnaté a premýšľajúce tvory – našťastie – ale ideme hlavou proti múru. Veľakrát zbytočne tvrdohlavo, aj keď je nám jasné, že cez tú stenu to nepôjde, lebo to bolí, ale… nech! Kým si nerozbijeme huby a netečie krv, skúšame zápasiť s odolnosťou materiálu všade naokolo, je to také naše. Také… ľudské. Rovnako zanovito chceme vedieť, čo nás čaká, ale to nám nepovie ani tá najpriezračnejšia veštecká guľa.
Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že nemám páku na všetko, čo sa mi v živote deje, a ešte dlhšie, kým som zistila, že sa môžem hádzať aj o zem, ale život si veci zariadi aj tak po svojom. A áno, nie vždy to bude príjemné. Zvyknem si to predstavovať, ako ceruzku kresliacu po papieri, s ostrým hrotom. Hýbe sa sama, kreslí elegantné tvary, úplne bez môjho pričinenia. Obrazce vznikajú, užasnuto ich sledujem, ako sa vynárajú na snehobielom rysovacom podklade, takmer cítim vôňu ostro ostrúhaného hrotu. Je fascinujúce, akí sme proti svetu a životu malí, aj keď sa hráme každý deň na „veľkáčov“.
Dnes je rok 2021 a ja neviem, čo bude. Viem ale, čo by som chcela.
Mám plány na roky dopredu, aj na najbližšie dni. Neviem, kde budem a či vôbec ešte budem, o takých napríklad… tridsať rokov. Predstavujem si to síce úplne jasne… budem mať vnúčatá a s niekým budem ležať pod kockovanou dekou, budeme pozerať do záhrady a poobede si dáme šlofíka. Opriem si hlavu o jeho teplý chrbát a on sa pod dekou pomrví a v polospánku položí jeho ruku na moju. Možno aj prechádzku v ten deň stihneme, ale iba tak zľahka, lebo už predsa len nebudeme najmladší.
Takmer si viem predstaviť ten Život, ktorý sa práve pousmial a nakúka mi cez rameno. Nedáš si povedať, ty chronická plánovačka. Však veď počkaj, potichu si povie, z vrecka vytiahne tablet, do ktorého si robí poznámky. Remiarová, ročník 77, píše si, nezabudnúť jej poslať do života ešte zopár prekvapiek. Intenzita 3 zo škály 5, doplní. Zaváha a prepíše na štvorku.
Niekedy je oslobodzujúce neplánovať, nepredstavovať si, nevedieť.
Aj keď je to vlastne celkom slušný adrenalín a niekedy jazda ako na húsenkovej dráhe. Chvíľami sa ti zdá, že strácaš vedomie, žalúdok máš v hrdle, srdce bije ako splašené, na čelo sa ti lepia vlasy… a zrazu je ticho, úplný pokoj. Vystupuješ. Nohy sa opäť dotýkajú zeme.
Verte, že všetko je, ako má byť. Pôjde to spočiatku ťažko, lebo väčšina z nás chce mať svoj život pod kontrolou, chceme mať pocit, že to my máme v ruke taktovku. Dajte si porciu svojho každodenného prekvapka v pokoji, s hlbokým nádychom a s odhodlaním. Možno nebude práve ako z kinderka, ale bude vaše.
A to je viac ako nič.
Autorka je redaktorka a blogerka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
