Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Veľa sa píše a hovorí o toxických vzťahoch, aj na tomto portáli. Obtrel sa o mňa príbeh, ktorý stojí za prerozprávanie, z mnohých dôvodov. Má niekoľko rovín, jednak ukazuje v surovej, konkrétnej forme ako manipulátor manipuluje svoju obeť, ale najmä popisuje ako manipulovaní – inak racionálni ľudia – o sebe pochybujú a ignorujú výstražné signály. V tomto je kontakt s manipulátorom nebezpečný, dokáže nahlodať vašu integritu a sebavedomie a zmeniť optiku, akou sa pozeráte na seba a na svet okolo vás.
V tomto prípade je manipulátor človek ovplyvňujúci verejnú mienku.
Zamyslime sa nad tým, do akej miery je práve toto nebezpečné, najmä dnes, keď všetci hľadáme v pretlaku informácií niečo zmysluplné, podstatné a máme tendenciu hľadať si záchytné body cez spoločné myšlienky. Tie však niekedy môžu byť len čistý kalkul, alebo pokrytectvo. Ale poďme postupne.
Tak mu hovorme napríklad …Boris. Pracuje v médiách. Alebo nie, nech je čo ja viem…novinár. Tento fakt je vzhľadom na jeho fungovanie (žiaľ) podstatný. Berme to ale teda tak, že B. je verejne známa osoba ( nie, nie je to Kollár, aj keď veľkosť ega majú spoločnú), teda že meno je známe a má váhu.
Boris svoje meno už roky šikovne využíva.
Funguje to tak, že online loví nové ovečky do košiara, poposiela friends requesty a čaká. Ak sa nechytia, napíše prvý. Niektoré reagujú, vlastne väčšina, pretože veľký Boris napísal práve im! Ten známy intelektuál, bonviván, známa bratislavská kaviarenská postava. Tu niekde sa začína písať Borisov príbeh…teda jeho a jednej z mnohých. Lebo Boris má vrece, kam dáva všetky. Lenže o tom tie z vreca nemajú ani potuchy. Ale veď nepredbiehajme.
Prejde zopár dní, online vášní a silných vyjadrení, veď dnes je taká odvážna doba. Prichádza stretnutie, ona zatvorí oči pred ráciom ktoré sa ozýva niekde zozadu v hlave, lebo Boris nemá v hlavnom meste bohvieakú povesť a tá ho už pred rokmi predbehla. Ale dá sa rozkázať srdcu čo sa chveje ako ryba na háčiku, lapené v sieti? Dá sa odolať chémii, intelektu, dobre vystavanej stratégii?
Boris už to pred tým robil, začína teda začína opäť spriadať sieť.
Má v tom takmer 20 ročnú prax. Obalí ich do tenkej pavučiny sladkých slov, slnečníc z trhu, poslaných básní a obrazov, kúpených kníh, drobných darčekov. Vie presne kde majú slabé miesta, kde treba pritlačiť, ako s ktorou hovoriť. Je to jeho značka, to, čo vie robiť najlepšie. Ony sa cítia ako jediné vo vesmíre. Začne chodiť častejšie, prinesie si k nim svoje knihy, kúpi veci do kuchyne, nakupuje potraviny.
Cez víkend ostáva, spolu varia, idú do galérie. Ony nedýchajú – lebo je to ako sen, je pozorný, venuje sa im, hovorí s nimi presne tak, ako ženy chcú, aby s nimi muži hovorili. Lichotí, dvorí, ofukuje. Prestávajú byť ostražité vo chvíli, keď si nasťahuje oblečenie a zoznámi ich s deťmi. Zdá sa im to prirýchlo, áno, ale veď zoznámil by ich s deťmi, ak by to nemyslel vážne? Sedel by pri spoločnom stole s tými jej deťmi a chodil s nimi na výlety?
Kontrolky sa rozblikajú takmer hneď.
Sú spolu zopár týždňov a ona si všimne, že skrýva telefón. Keď príde na balkón kde on fajčí už druhú hodinu, rýchlo ruší rozpísané správy plné emotikonov a fotky cudzích žien. Jej ženský radar sa krúti ako balónik vo vetre a keď sa situácia opakuje a jej intuícia si už vykričala hlasivky, konfrontuje ho. Nie, nič sa nedeje, dozvie sa. To nie ja, to ty máš problém. Žiarliš. Kontroluješ. Preháňaš. Vymýšľaš si. Som tebou zahltený. Zaháňaš ma do kúta. Žijem tu s tebou a tebe to nestačí. Neviem či to takto chcem, ostanem, ale len ak prestaneš.
Nuž, nezdá sa jej to, ale tak veľmi mu chcete veriť! Začína si myslieť že to je predsa možné, že to ona preháňa. Okrem toho, každý má kamarátky, no nie? Veď si „iba“ píšu, nie? Nie!, kričia pozostatky jej zdravého rozumu. Zapchá im ústa vlastným sebaobviňovaním, lebo čo, ak Borisovi krivdila?!
Prejde zima a zvykne si, že telefón obracia „tvárou dole“, že na ňom trávi veľa času.
Pozerá si ženy na facebooku, instagrame, ukladá si ich fotky do mobilu a keď ide ona okolo zapnutého počítača, zhadzuje obrazovku na lištu. Začínajú hádky. Poradí jej, aby išla k odborníkovi, aby už konečne niečo robila so svojím sebavedomím. Vyhráža sa, že odíde. Lebo veď on toto naozaj nepotrebuje, takúto ženu. Ona zatiaľ prestáva veriť vlastnému úsudku. Čo ak som na hlavu? Čo ak má pravdu a celé toto som si vymyslela? hovorí si.
Potom sa ale raz nadýchne a povie mu, že stačilo. Požiada ho, aby jej ukázal telefón. Odmietne. Ona trvá na svojom, má zlý pocit, vysvetľuje, že už je toho na ňu priveľa. Že má pocit, že dôvera je narušená. To kvôli tebe, dozvie sa ona. Ty si ju pokazila, zničila. Nestačí ti, čo ti dávam.
Jedného večera sa Boris opije.
Urobí nezmyselnú scénu a odchádza do svojho bytu, aby ju vytrestal. Nie je hodná jeho prítomnosti. Keď sa taxík stratí za zákrutou a ona zmätená nerozumie čo to chcelo byť, zbadá potichu svietiť do tmy večera jeho počítač. Áno, urobí to. Lebo už nevie kde je pravda. Hanbí sa, ale ako inak zistí kto je tu ten poškodený?
Všetky ich uvidí. Katky, Janky, Petry, Laury, Zuzky.. ich správy, fotky, ich telá. Správy ktoré písal Boris im, detailné, intímne, fotky odkrývajúce jeho život v jej byte, jeho denný režim. Správy písané v noci kým ona spí, správy písané počas spoločného obeda v reštaurácii, správy ráno, keď vedľa neho leží v posteli a ešte jej nezazvonil budík. Nikde, ani v jednom riadku nie je ona. V žiadnej zo správ nie je spomenutý ich život, ktorý v tej chvíli trvá už šesť mesiacov.
Z niektorých fotiek nahých tiel jej je na vracanie, z niektorých naozaj vracia. Napne ju, keď si prečíta že je sám, lebo čaká na nejakú výnimočnú. Vidí básne, linky na články a obrazy, ktoré posielal aj jej, len pred pár mesiacmi. Vidí ako mu verili, tešili sa na neho, prezrádzali mu súkromné detaily a tajomstvá ich životov. Píše štyrom, piatim naraz. Neraz si všetky ráno otvoria úplne identické správy.
Nájde správy odhaľujúce fyzický kontakt. Nie s jednou, s viacerými. Bežné, v dnešnej dobe, povie si kdejaký cynik. Normálne si sa nechala nachytať, zlatá moja, tvoja chyba.
Áno, jej chyba. Uverila niečomu čo chcela vidieť a žiť. Ale nielen ona, aj tie z tých správ. Nemali o sebe ani potuchy. Systém mal Boris prepracovaný dokonale, už teraz chápala, prečo nechcel na facebook dávať ich fotky, alebo prečo ju na ulici nikdy nechcel držať za ruku.
Že bola hlúpo naivná nie je témou tohto článku, o tom možno inokedy.
Ale že manipulátor má svoj systém, stratégiu a premyslene sa zahráva s inými ľuďmi, ich životmi a emóciami, o tom treba hovoriť. Zavádzanie, ohrozovanie ( promiskuita predsa prináša svoje riziká aj pre partnera) a vtiahnutie niekam, kam by samé dobrovoľne nešli. Hazardovať so svojím zdravím je jedna vec, žiť amorálny život a klamať je vec charakteru, ale ohroziť niekoho na zdraví, tu už končí všetka sranda. Občianska žaloba, neblázni, povedala jej kamarátka právnička. Veď je to známy človek, robí to už roky a toto nemôžeš nechať tak. Je vás viac, spojte sa.
Prečíta si o manipulátoroch, toxických vzťahoch, patologických klamároch, aj o psychopatii.
Hovorí s terapeutmi, aby chápala koho si to pustila do života a aké sú jej vlastné hranice, ak toto dopustila. Informácie jej pomôžu porozumieť, že nemôže súdiť niekoho, kto to nemá vôbec pod kontrolou. Nemá zábrany ako zdraví ľudia, patologicky klame pretože nič iné nevie, nepozná. Takto žije celý život. Často krát si uvedomuje, že je chorý a ubližuje, ale nedokáže prekročiť svoj tieň. Ona sa dozvie, že jediná záchrana je s manipulátorom prerušiť vzťahy, všetko vypnúť. Zablokovať každé konto. Ignorovať, ak sa pokúsi o kontakt.
Nakoniec informuje jeho kamarátky.
Čistá ženská spolupatričnosť, aj keď smutná spojitosť. S jednou z nich sú dodnes kamarátky, je to to najlepšie, čo jej z tohto vzťahu ostalo. Inak by ju nestretla, lebo sú každá z iného mesta. Majú veľa spoločného, lebo on si hľadá rovnaké typy. Empatické, chápajúce a tolerujúce. Niektoré z vreca ešte neoslovila. A preto vznikne tento článok, nejako im to chce dať vedieť. Rozhodne sa pre túto cestu, lebo vie, že tá komunikácia by bola citlivá, z mnohých dôvodov.
Pretože nie každý zvládne pravdu. Niekedy je ľuďom ľahšie ju ignorovať, než sa jej postaviť čelom. Priznať, že ste niekomu naleteli je signálom, že ste neboli ostražití, že nie ste výnimoční tak, ako ste si mysleli. A to je veľká záťaž pre vlastné ego.
Veľakrát my ženy preháňame, analyzujeme a zbytočne si domýšľame. Ukazuje sa však, že je niekedy lepšie radšej počúvnuť svoju intuíciu a tichý hlas, ktorý varovne dvíha prst. Je lepšie byť radšej za hysterku, ako si potom lízať rany.
Každý z nás si zaslúži vedieť, ak je súčasťou nejakej hry.
Nikdy nie je neskoro pochopiť, že zvieratká nežijú len v lese a že treba byť opatrný. Že nikde nie je napísané, že ak vy neklamete a žijete slušne, že aj druhá strana bude. Že ľudia – najmä tí s takouto diagnózou – sú schopní žiť celý život v klamstve, aby si pokryli vlastné potreby a nahnali body do svojho egodiárika.
Minimálne naše dcéry by to mali vedieť.
Nech ich o pár rokov niekto nevyužije tak, ako kedysi ich matky.
