fbpx

Nakreslené očakávania sú presne to, čo nám najviac komplikuje život. A ten môže byť veľké prekvapko…

Ako sa naučiť spomaliť tu a terazTicho vo vzduchu

Je horúco. Kúsok odo mňa si dve muchy mädlia ruky nad zvyškami Viktorovho obeda, životný rytmus v takomto teple je akoby zakonzervovaný a ešte aj zvuk znie nejako inak. Všetko je pomalšie, lenivé, cítim, ako mi v tom tichu pečie na hlavu.

Pozerám na babkinu susedu, sedí na drevenej lavičke pred domom a čaká na autobus, kolená široko od seba, ako to vedia len dôchodkyne, našťastie lem úpletových modrých šiat siaha dostatočne nízko a je teda vhodný na vyvenčenie do mesta. Premýšľam, čo môže byť také dôležité v meste o takomto čase, prečo nesedí pod ich jabloňou v chládku alebo si nedá poobedného šlofíka? Všade správy, ako toto teplo zle znášajú najmä dôchodcovia a malé deti… ale, raz darmo, vytrvalému dôchodcovi nevysvetlíš, veď čo, ak sú v Tescu o desať centov lacnejšie zemiaky?!

Myslím na môjho otca, ako vždy, keď som v tomto dome, dnes už si to priznávam úplne bez problémov aj sama pred sebou.

Na to, ako sedával na terase alebo kosil trávu, na ktorej práve v detskom bazéne sedím a máčam si nohy. A že sa mi nedávno snívalo, ako som našla listy, ktoré kedysi písal mame, ešte aj v tom sne sa mi nejako nezdalo, že by dal na papier svoje pocity, že by čokoľvek dal von, vysoko nepravdepodobné. Nuž, ale nerozkážeš snu, najmä, ak je to mix tvojich podvedomých želaní, že áno. Nechám tú myšlienku voľne poletovať v mojej hlave a, ako som predpokladala, vedomie má, našťastie, veci na poriadku a z príbehu s náznakom romantiky je rýchlo úplne iná story.

Zakláňam hlavu, keď sa nahlas smejem na všetkom, čo dokáže hlava vyprodukovať, keď je nad tridsaťpäť stupňov, až mi slnečné okuliare padnú do vody bazénika.

Myslím na časy, keď mi okolo členka plávala žltá plastová kačka a za ňou v tesnom závese malá loď, ktorú Teo ani za svet nechcel pustiť z rúk v nejakom obchode, tak sme ju vzali domov a prijali ju za svoju, tak ako milión ďalších plastových sirôt, bez ktorých by detstvo nemalo tie správne spomienky. Lode, vláčiky, koníky a rôzne druhy autíčok považujem už po tých rokoch za niečo ako nutnosť patriacu k životu mojich synov a ako žena mám k nim určitú tichú úctu.

Koniec-koncov, ako matka tiež nemusím chápať všetko.

A ponechať trocha priestoru detskej fantázii, pokiaľ sa aspoň trocha dá… to ešte nikomu neuškodilo. Kde sú tie časy, keď sa kúpali v bazéne a výskali do ticha sparného poobedia, veď to bolo len včera. Dnes už im zhrubli hlasy a hračky už sotva uspokoja ich svet, posunuli sa inam, bližšie k dospelosti.

Od vedľa do poobedného ticha zašteká pes, spolu s vôňou domácej višňovej bublaniny a s kikiríkaním kohúta to všetko patrí ku koloritu letných dní na dedine. Takže, keď sa kohútí chripľavý hlas naozaj ospalo ozve, len sa pousmejem. Všetko funguje.

Privieram oči pred slnkom a pozorujem vysokú vŕbu pred domom, pod ktorou sme sa kedysi hrávali a neraz som čakala v jej tieni na autobus do školy. Keď sa sústredím, jasne počujem, ako šumí. Vŕby mám rada najmä pred búrkou, vtedy šumia ako more, s trochou fantázie.

Čaká nás sparné leto, treba opraviť strop v obývačke a dať mu nový náter.

Zamyslieť sa nad tým, čo príde po ňom. Ukázať deťom znova slobodu letných prázdnin a dlhších dní, trochu spomaliť a vydýchnuť, upratať okolo seba, veci aj ľudí, všetko. Nejako to rýchlo plynie, presne ako hovorievali mamy a tety, keď som bola dieťa, „ani sa nenazdáš a už pôjdu z domu“. Takto nejako som si to predstavovala, že raz tam, pod tou vŕbou… ja, môj muž, dve deti… Ale nie vždy to vychádza, také naplánované a podľa pravítka.

Zaspávam už vedľa iného muža, držím večer jeho veľkú ruku a počúvam pravidelné oddychovanie. Ktovie, koľko dní nám osud nadelil a tak nejako si už dnes, na staré kolená, myslím, že toľko, koľko si sami urobíme. Scenáre a nakreslené očakávania je presne to, čo nám, ľuďom, najviac komplikuje život. A ten môže byť celkom veľké prekvapko a zázraky nadeľuje len takým, ktorí v ne veria.

„Som vďačná za dnešok…“ – videla som napísané nedávno kriedou niekde na ulici.

Áno, pomyslím si. Za pomalý, horúci a lenivý dnešok, v ktorom sa tak trocha nič nedeje. Našťastie.

Zajtra si všetci napíšeme nový príbeh, úplne odznova.

Nora Remiarová

Autorka je blogerka

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať