Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Lucia
Moje zoznámenie sa s Luciou sa odohralo v horizontálnej polohe.
Teda ona ležala a ja som sa jej vyhýbala pohľadom. Telefonovala, z nemocničnej postele jej spod paplóna na jednom konci trčala len obviazaná noha a na druhom kúsok ryšavých vlasov. Do tváre som jej nevidela, v úplne rovnej polohe musela ostať ešte 24 hodín kvôli anestéze, uprene pozerala do stropu s telefónom na uchu a ja som si vybaľovala veci do skrine, aby mi na druhý deň ráno mohli otvoriť brucho, polovicu z neho odrezať a prešiť pupok kam treba. Toto boli prvé momenty nášho stretnutia.
Ak niekto očakáva článok z nemocničného prostredia plný diagnóz alebo opisov operácie, prípadne popis pobytu na oddelení alebo pitvanie stavu nášho zdravotníctva, prestaňte čítať.
Toto bude o niečom inom. Ja chcem písať o úplne inej diagnóze, o mojej vlastnej, ktorú mi odoperovali niekedy vo štvrtok ráno a ona mi v tom pomohla bez toho, aby o tom doteraz mala vôbec potuchy.
Celý život som sa za niečím hnala, stále mi bolo málo.
Raz to boli peniaze a kariéra, potom množstvo nepotrebných náplastí vo forme handier, drahých vecí a zážitkov, potom ma hnal hlad po uznaní – či už v práci alebo v rodine. Neskôr som si miliónkrát potrebovala dokázať, kto som. Najlepšie čo najdeštruktívnejším spôsobom. Ideálne s čo najefektívnejším výsledkom.
Úplne som pred okolím zamaskovala kto som naozaj, obrnila som sa nejakou nezmyselnou bariérou, hrubým pancierom a posilnila som sa pohodlnosťou a predsudkami pred množstvom vecí, množstvom ľudí… A úplne zbytočne. Stále som niečo hľadala, pri tom som vlastne nevedela, čo to presne je. Iste, všetko je proces a všetko je na niečo… ale načo nasilu?
Keď sa mi narodili deti a spomalila som zo 150-ky na povolenú 50-ku, mala som čas na spracovanie informácií.
Bola som vďačná, zahanbená, unavená, o pár ľudských múdrostí a vlastných chýb bohatšia, staršia a čo ja viem čo ešte… ale najmä šťastná. Bolo to zrazu také čitateľné a úplne jednoduché, len tomu stále chýbala nejaká tá bodka. Môj život sa mi páčil, napĺňal ma, mala som rodinu, úžasného chlapa a vytúžené, milované zdravé deti… Ale plynul ako nedokončená poviedka. Nejako som akoby nevedela nájsť tú správnu pointu alebo ingrediencie, ktoré by tomu celému dali tú správnu chuť.
Viem, že som chcela príliš.
A ešte aj veľmi rýchlo. Som netrpezlivá a mám privysoké nároky – na seba, na ľudí, na celý môj svet…toto ma ženie dopredu. Ale nie je to čistý benzín, iba napodobenina. Vôbec sa neviem naplno tešiť zo života, zanedbávam najmä seba, moje sny a tvárim sa že to počká… Ale ono nie. Dlho som váhala, kým som si zodpovedala pár skutočne podstatných otázok, lebo boleli. Napríklad, čo chcem naozaj ešte od života a čo som ochotná za to dať.
Či budem večne hľadať nejaké filozofické odpovede o nesmrteľnosti chrústa, obzerať sa dozadu a riešiť všetko na svete a nechám to na seba pôsobiť kým ma to zničí, otupí a otrávi.
Alebo budem len tak… sebou. Bezo zvyšku.
Tým nemyslím bez výhrad, na tie má každý plné právo, len hovorím že netreba prekračovať hranice. Svoje, tvoje…to je jedno. Len nech netečie krv a nepália sa mosty. Byť sám sebou a vedome sa snažiť byť dobrý k sebe a k okoliu, to je asi tá najdôležitejšia misia, kvôli ktorej tu všetci sme.
Vyznelo by banálne keby som opisovala, ako mi jedna žena z nemocničnej izby nastavila zrkadlo a ako som uvidela niečo, o čom dávno sama dobre viem, len som sa snažila zavrieť oči.
Ako to urobila si nechám pre seba, patrí to iba mne. Prečo to urobila je len bonus, nad ktorým môžem uvažovať v budúcnosti. Raz som už stretla človeka, pred rokmi, ktorý bol akýmsi sprostredkovateľom a trocha ma postrčil dopredu. Ale ona ma vystrelila raketovou rýchlosťou. A mám pocit, že to bolo v správny čas.
Tento článok je o mne, ale je pre ňu.
Ešte stále sme v kontakte, aj keď od stretnutia v nemocničnej izbe ubehlo 10 rokov. Má stále čistú dušu, ktorá – verte mi alebo nie – má silu krištáľovej gule. Chcem jej dať vedieť, že aj keď naše cesty vedú každá inam, v jednom veľmi silnom momente sa spojili. A ja som jej za to naozaj vďačná.
Otvorte oči a pozerajte na svet, okolo vás možno práve prechádza vaša Lucia. Úprimne vám to prajem.
Autorka je redaktorka a blogerka
